Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
14. september 2020

Ján Pavol II.

Pápež, ktorý v čase temna utešoval kardinála Bergoglia

Aký bol vzťah dvoch pápežov, ktorých spája viac, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať?

Pápež, ktorý v čase temna utešoval kardinála Bergoglia
Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Aký bol vzťah dvoch pápežov, ktorých spája viac, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať?

Na úvod jedna kvízová otázka. Ktorý z posledných pápežov je známy svojou mariánskou úctou, zdôrazňovaním Božieho milosrdenstva a urputnou snahou o zbúranie múru rozdeľujúceho krajiny a národy?

Správna odpoveď znie Ján Pavol II., ktorého 100. výročie narodenia si v tomto roku pripomíname. Ale áno, správna odpoveď znie aj František. A toho, čo spája týchto dvoch pápežov, je ešte viac. Napríklad aj momenty, ktoré nasledovali bezprostredne po ich zvolení do čela Katolíckej cirkvi.

Pápeži zďaleka

V čase zvolenia kardinála Karola Józefa Wojtyłu za pápeža bol o 16 rokov mladší Jorge Mario Bergoglio provinciálom argentínskych jezuitov.  

Na 16. október 1978 si v nedávno vydanej knihe rozhovorov s talianskym kňazom Luigim Mariom Epicocom nazvanej Svätý Ján Pavol Veľký (SSV, 2020) spomína takto: „Pamätám si, že som bol v aute. Šoféroval som z teologickej fakulty do noviciátu v San Migueli. Vzdialenosť to nebola veľká, iba štyri kilometre. Počul som meno Wojtyła a pomyslel som si, že ide o pápeža z Afriky. Až potom mi povedali, že je to Poliak.“

Otázka „A to je kto?“ prebehla nejednou mysľou aj 13. marca 2013, keď kardinál protodiakon Jean-Louis Tauran ohlásil meno kardinála Bergoglia ako nového pápeža Františka.

„Počul som jeho prvé slová a mal som veľmi dobrý dojem. A tento dojem sa posilnil vzápätí, keď mi povedali, že bol univerzitným kaplánom, profesorom filozofie, že športoval, liezol po štítoch, lyžoval a že je človekom, ktorý sa veľa modlí. Bol mi veľmi sympatický,“ vracia sa súčasný pápež v spomienkach na zvolenie svojho predchodcu.

Ján Pavol II. vo svojom prvom príhovore prednesenom z balkóna Baziliky svätého Petra hovoril aj o tom, že kardináli povolali nového rímskeho biskupa z ďalekej krajiny. Nečudo, bol prvým Slovanom a zároveň prvým Netalianom po takmer 500 rokoch, ktorý zasadol na pápežský stolec.

Rovnakú myšlienku po svojom zvolení zopakoval aj František, prvý neeurópsky pápež po takmer 1 300 rokoch: „Viete, že úlohou konkláve bolo dať Rímu biskupa. Zdá sa, že moji bratia kardináli ho išli vziať takmer na koniec sveta.“

Na otázku kňaza Epicoca, či sa pri týchto slovách inšpiroval Jánom Pavlom II., František odpovedal, že nie: „Výraz z konca sveta mi prišiel na um spontánne vtedy, keď som hľadel z balkóna Svätopeterskej baziliky na zhromaždený ľud.“

Ján Pavol II. aj František okrem zdôraznenia vzdialeného pôvodu uprednostnili pred termínom pápež spojenie rímsky biskup. „Pápež je pápežom, lebo je biskupom Ríma, nie naopak, na čo – ako sa zdá – zabúdajú podaktorí ospevovači nádhery pápežského dvora,“ komentoval tieto slová v knihe František – pápež chudobných (Ikar, 2013) vatikanista Andrea Tornielli, ktorý posledné dva roky pôsobí ako edičný riaditeľ vo vatikánskom Dikastériu pre komunikáciu.   

Ján Pavol II. pred vyše štyrmi desaťročiami prekvapil aj tým, že hneď na druhý deň po zvolení opustil Vatikán a vybral sa do nemocnice Gemelli, aby navštívil poľského biskupa a svojho osobného priateľa Andrzeja Mariu Deskura, ktorého neskôr menoval aj za kardinála.

Podobne sa František tri dni po svojom zvolení vybral do rímskej nemocnice Pia XI., aby sa stretol s 90-ročným argentínskym kardinálom Jorgem Mejíom, ktorý bol hospitalizovaný kvôli infarktu.

Stretnutie v čase temna

Ján Pavol II. sa so svojím budúcim nástupcom prvýkrát stretol až v roku 1987 počas apoštolskej návštevy Argentíny. Bolo to obdobie, keď krajina a v dôsledku toho aj miestni jezuiti pod vedením pátra Bergoglia prechádzali ťažkým obdobím. On sám sa preto radšej stiahol a odišiel do Nemecka, kde písal dizertačnú prácu o Romanovi Guardinim. Do Argentíny sa vrátil len krátko pred príchodom Jána Pavla.

„Jedného dňa ma nuncius pozval na stretnutie s pápežom. Keď som ho pozdravil, nuncius mu potichu povedal, že som jezuita. On vtedy nahlas zopakoval: ,Á, jezuita.‘ Toto stretnutie ma veľmi dojalo, bolo pre mňa útechou v čase môjho temna,“ uviedol František v spomenutej knihe rozhovorov.

Na pápeža zrejme urobil dobrý dojem, keďže v nasledujúcich rokoch začal stúpať v cirkevnej hierarchii. V roku 1992 bol menovaný za pomocného biskupa Buenos Aires, v roku 1998 za arcibiskupa a v roku 2001 za kardinála. Bolo to konzistórium, počas ktorého bol menovaný rekordný počet nových kardinálov – 42. Medzi nimi sa objavili také známe mená ako Walter Kasper, Giovanni Battista Re, Zenon Grocholewski, Avery Robert Dulles, ale aj Theodore Edgar McCarrick, ktorého práve pápež František prepustil z kňazského stavu ako historicky prvého kardinála.

So zverovaním nových úradov začal rásť aj počet stretnutí medzi hlavou cirkvi a argentínskym biskupom. „Spomínam si najmä na rok 2001, keď som sa stal kardinálom. Keď som pri prijímaní kardinálskeho biretu kľačal pred ním, cítil som silnú túžbu neobmedziť sa len na znak pokoja, ale pobozkať mu aj ruku. Za toto gesto ma neskôr aj kritizovali, ale vtedy som to urobil spontánne,“ opísal František moment, ktorý zachytáva aj titulná fotografia k tomuto článku.

Na jeho vzostup sa však podľa argentínskej vatikanistky Elisabetty Piqué s nevôľou pozeral vtedajší štátny sekretár Svätej stolice Angelo Sodano. V biografii František – život a revolúcia (SSV, 2015) bez rozvinutia ďalších detailov napísala, že mu „Bergoglio nebol sympatický“.


Novovymenovaný kardinál Jorge Mariom Bergoglio po skončení svätej omše koncelebrovanej s Jánom Pavlom II. 21. februára 2001. Foto – Profimedia  

Inzercia

Rok 2001 bol pre súčasného pápeža dôležitý aj z iného dôvodu. V jeseni sa vo Vatikáne konala biskupská synoda o poslaní biskupov, ktorej hlavným relátorom bol newyorský kardinál Edward Michael Egan (tiež menovaný počas konzistória v tom roku). Keďže po útoku na Dvojičky sa musel vrátiť do USA, Ján Pavol II. poveril vedením synodálnych zasadnutí kardinála Bergoglia.

Práve z tohto obdobia pochádza zrejme jediná fotografia, ktorá zachytáva naraz všetkých troch posledných pápežov: za predsedníckym stolom sedí Ján Pavol II. spolu s kardinálom Bergogliom, oproti nim v prvom rade vidno prefekta Kongregácie pre náuku viery Josepha Ratzingera. Vatikánsky denník L´Osservatore Romano ju zverejnil v špeciálnej prílohe venovanej svätorečeniu Jána Pavla II. a Jána XXIII. v roku 2014.

Rovnako ako informácia o zvolení, aj správa o smrti Jána Pavla II. zastihla kardinála Bergoglia na ceste. „Cestoval som v autobuse, šiel som navštíviť ľudí v slumoch na periférii Buenos Aires. Len čo som tam prišiel, s miestnymi ľuďmi som sa pomodlil za zosnulého pápeža. Spolu sme za neho slávili Eucharistiu,“ spomína na 2. apríl 2005.

O dva dni slúžil za zosnulého pápeža svätú omšu v katedrále v Buenos Aires. V cirkvi sa v ten deň slávila slávnosť Zvestovania Pána presunutá z 25. marca, ktorý pripadol na Veľký týždeň. V homílii zdôraznil, že zosnulý pápež bol rovnako priamym a vnútorne koherentným človekom ako Panna Mária.

„Tento postoj sa nedá kúpiť ani vyštudovať na nejakej univerzite. Stvárňuje sa v srdci adoráciou, službou druhým a načúvaním. (...) Ján Pavol II. sa takým stal vďaka tomu, že sa nechal formovať Božou vôľou. Podrobil sa Božej vôli,“ kázal kardinál Bergoglio, ktorý sa niekoľko dní nato zbalil, aby sa zúčastnil na konkláve, z ktorého vzišiel pápež Benedikt XVI. On sám pritom získal druhý najvyšší počet hlasov.  

V rovnakých šľapajach

„Poznáš nemecký film Die Brücke (Most)?“ pýta sa pápež František kňaza Epicoca na jednom mieste knihy Svätý Ján Pavol Veľký. „Je to čiernobiely film z roku 1959. Zakaždým, keď ho pozerám, myslím na Jána Pavla II. Hovorí o mladých ľuďoch, ktorých ponižuje a zabíja politická a vojenská moc. Je veľmi bolestivé vidieť týchto mladých ľudí, ako sú postupne manipulovaní rastúcim násilím neľudskej propagandy. Myslím si, že Ján Pavol II. prežíval túto bolesť na vlastnej koži. Prežíval ju veľmi osobne. Všetko sa dialo pred jeho očami.“

Aj zápas s autoritárskymi režimami je to, čo spája životy týchto dvoch pápežov – komunistická „vláda ľudu“ v Poľsku, pravicová vojenská junta v Argentíne. Dokonca – čo môže byť pre niektorých prekvapivé – oboch spájal aj kritický postoj k ľavicovej teológii oslobodenia.

„Veľkosť tohto človeka jednoznačne spočíva v jeho normálnosti. Všetkým nám ukázal, že byť kresťanom znamená byť normálny, a pritom byť hlboko spojený s Kristom.“
pápež František o Jánovi Pavlovi II. Zdieľať

„Viaceré krajiny ťažko prijímali postoj Jána Pavla II. k teológii oslobodenia, pretože odmietali upozornenia, že zameraním sa na marxistickú analýzu riskujú ideologickú cestu, ktorá by ich mohla doviesť k zrade pravého evanjeliového posolstva. Tým, že tento pápež pochádzal z krajiny trápenej marxizmom, mal v sebe obrovskú schopnosť vypozorovať toto riziko. A nebol problém porozumieť niektorým jeho jednoznačne odmietavým vyjadreniam k určitým iniciatívam, pretože jeho úsilie o rýdzosť evanjelia aj v podmienkach sociálnej nespravodlivosti a z nej vyplývajúcich legitímnych potrieb a túžob tých najobyčajnejších ľudí bolo zjavné. Stálo ho značné úsilie, aby sa nad touto situáciou uvažovalo vo svetle evanjelia, a nie vo svetle marxistickej analýzy,“ konštatoval František v citovanej knihe rozhovorov, v ktorej sa jednoznačne postavil aj za stanovisko Jána Pavla ku kňazskému celibátu či k sväteniu žien.   

Na druhej strane, prekvapivo môže pôsobiť tiež to, že autorom slov – „Osobitnú pozornosť treba dnes venovať chudobným, vydedencom na okraji spoločnosti a emigrantom. Pre nich musí byť kňaz naozajstným ,otcom‘.“ – nie je pápež František, ale Ján Pavol II. Napísal ich v autobiografickej knihe Dar a tajomstvo (Nové mesto, 1997), ktorá vyšla pri príležitosti 50. výročia jeho kňazskej vysviacky.

„František chce zhodiť múr, ktorý oddeľuje Sever a Juh sveta, ako Ján Pavol II. chcel zbúrať Berlínsky múr medzi Východom a Západom. Na rozdiel od ,globalizácie ľahostajnosti‘, základným geopolitickým a duchovným poslaním chudobnej cirkvi a cirkvi pre chudobných je v novej ,studenej vojne‘ víťazstvo nad egoizmom,“ cituje vatikanistka Piqué jedného z Františkových blízkych spolupracovníkov.


Pápež František slúži svätú omšu pri hrobe Jána Pavla II. v Bazilike sv. Petra v deň 100. výročia jeho narodenia 18. mája 2020. Foto – TASR/AP

Spoločenské postoje oboch pápežov prirodzene vychádzajú z ich vnútornej duchovnosti, kde má kľúčové miesto dôraz na mariánsku úctu a Božie milosrdenstvo.

„Toto veľké dedičstvo Jána Pavla II. nesmie byť len uchovávané, uložené do múzea; treba v ňom pokračovať, prehlbovať ho a rozvíjať; treba ho pretavovať, ba, povedal by som, zvnútorňovať v cirkevnom spoločenstve, v evanjelizačnej činnosti. Tak podporí aj Františkovo poslanie, v ktorom ustavične nachádzam blízkosť s Karolom Wojtyłom, pokiaľ ide o riadenie a budúce napredovanie katolicizmu,“ zdôraznil kardinál Stanisław Dziwisz, bývalý osobný sekretár Jána Pavla II., v knižnom rozhovore Žil som so svätcom (SSV, 2014), ktorý viedol s talianskym vatikanistom Gianom Francom Svidercoschim.  

„Veľmi dôverujem pápežovi Františkovi. Cirkev, ktorú má on na mysli, a to, akým je pastierom, sa podľa mňa veľmi nelíši od toho, čo si predstavoval Ján Pavol II.,“ dodal kardinál Dziwisz.

Len rok po nástupe na pápežský stolec, 27. apríla 2014, František naraz svätorečil dvoch svojich predchodcov – Jána XXIII. a Jána Pavla II. Na slávnosti sa zúčastnil aj emeritný pápež Benedikt XVI. „Nech nás obaja učia nepohoršovať sa nad Kristovými ranami, prenikať do tajomstva Božieho milosrdenstva, ktoré vždy dúfa, vždy odpúšťa, vždy miluje,“ povedal František v závere homílie venovanej dvom novým svätcom.  

Neskôr priznal, že mu osobne bolo ľúto, že spolu s nimi nemohol vyhlásiť za svätého aj Pavla VI., „ktorého mám veľmi rád“. Stalo sa tak až pred dvoma rokmi.

„Naozaj cítim, že ma sprevádza príklad a svedectvo života všetkých troch. Tvárou v tvar sa pred nimi cítim veľmi biednym človekom, jednoducho hriešnikom, ktorému sa odpustilo,“ priznal pápež František v knižnej „spovedi“ kňazovi Epicocovi.

Odporúčame

)