Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
20. 05. 2020, 16:59

Ján Pavol II.

Pápež a jeho kardinál: ako fungoval tandem, ktorý si vedel povedať „nie“

Ján Pavol II. na Ratzingerovo prvé „nie“ nikdy nezabudol a vrátil mu ho aj s úrokom – s úrokom dôvery a náklonnosti.

Pápež a jeho kardinál: ako fungoval tandem, ktorý si vedel povedať „nie“
Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Ján Pavol II. na Ratzingerovo prvé „nie“ nikdy nezabudol a vrátil mu ho aj s úrokom – s úrokom dôvery a náklonnosti.

Začiatkom septembra 1978 sa kardináli z Paríža, Washingtonu, Rio de Janeira, Manily, Nairobi a ďalších svetových metropol postupne vracajú späť do svojich diecéz.

Uplynulé týždne strávili vo Vatikáne.

V polovici augusta pochovali pápeža Pavla VI., počas konkláve 25. a 26. augusta zvolili jeho nástupcu Jána Pavla I. a 3. septembra sa zúčastnili na inauguračnej omši, počas ktorej nový pápež slávnostne začal svoj pontifikát.

Usmievavý benátsky patriarcha mal necelých 66 rokov, preto sa 111 kardinálov, ktorých priemerný vek bol 67,5 roka, rozchádzalo s vedomím, že na ďalšom konkláve sa takmer s istotou zúčastnia až ich nástupcovia.

Bol to totiž práve zosnulý pápež Pavol VI., kto zaviedol nariadenie, že na konkláve sa zúčastňujú len kardináli, ktorí ešte nedosiahli vek 80 rokov. 

Ešte v tom istom mesiaci však celý svet šokuje neuveriteľná správa – v noci z 28. na 29. septembra pápež Ján Pavol I. náhle umiera.

Plán kardinála Königa

Celý proces plný posvätnosti a vznešenosti sa tak opakuje znova. Tento raz v ešte o čosi pohnutejšej atmosfére.

Štvrtého októbra je Ján Pavol I. pochovaný a 14. októbra sa začína voľba jeho nástupcu. Hlavnými favoritmi sú, samozrejme, Taliani – 57-ročný Giovanni Benelli z Florencie a 72-ročný Giuseppe Siri z Janova.

Po tom, čo sa niekoľko skrutínií, počas ktorých sa testuje volebný potenciál jednotlivých kardinálov, končí patom, došlo na kompromisné riešenie, ktoré od začiatku presadzoval najmä viedenský arcibiskup Franz König a ďalší nemecky hovoriaci kardináli. Medzi nimi aj tretí najmladší účastník konkláve – 51-ročný mníchovský arcibiskup Joseph Ratzinger.

Königovo riešenie bolo jasné – po piatich storočiach pápežov z Apeninského polostrova nastal čas prestrihnúť tieto zväzky a zvoliť za hlavu cirkvi Netaliana. A predložil aj konkrétne meno – Karol Wojtyła, 58-ročný arcibiskup z Krakova.

Nebolo to meno vytiahnuté len tak z klobúka. Wojtyła s doktorátom z poprednej Pápežskej univerzity sv. Tomáša Akvinského v Ríme (tzv. Angelicum) prvýkrát v najvyšších cirkevných kruhoch zaujal počas Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965).

„Wojtyła urobil obrovský dojem. Je to výnimočný človek. Vyžaruje z neho fluidum, zvláštna príťažlivosť. Cítiť z neho prorockú silu, pokojnú, no jedinečnú,“ zapísal si počas koncilu do svojho poznámkového bloku dominikánsky teológ a neskorší kardinál Yves Congar.


Kardinál Franz K
önig (1905 – 2004) a pápež Ján Pavol II. počas návštevy Viedne v roku 1983. Foto – Profimedia

Hviezda mladého pomocného biskupa každým rokom stúpa – Ján XXIII. ho ešte počas koncilu menuje za krakovského arcibiskupa, Pavol VI. z neho vo veku 47 rokov robí najmladšieho člena Kardinálskeho kolégia a na sklonku svojho pontifikátu ho pozýva viesť pôstne duchovné cvičenia pre členov Rímskej kúrie.  

„Mal som dojem, že je to premýšľavý človek s filozofickým vzdelaním, navyše mimoriadne zbožný a veriaci, srdečný a láskavý. To sa pri osobnom stretnutí potvrdilo. Bol to človek so vzdelaním a zmyslom pre humor, so srdečnou ľudskosťou i vierou,“ zaspomínal si s odstupom rokov emeritný pápež Benedikt XVI. na dojem, ktorý naňho urobil kardinál Wojtyła počas prvého konkláve v roku 1978. Už tu sa ukázal pápežský potenciál poľského kardinála, ktorý získal niekoľko hlasov.

Augustové konkláve však nebolo úplne prvým stretnutím krakovského a mníchovského kardinála. Hoci boli obaja prítomní už na Druhom vatikánskom koncile, osobne sa zoznámili až počas biskupskej synody o katechéze v roku 1977.

Kardinálovi Königovi a ostatným nemecky hovoriacim kardinálom Wojtyła nesporne imponoval aj svojou znalosťou nemeckého jazyka. „Bol to jeho prvý cudzí jazyk a najlepšie ho ovládal. Na gymnáziu sa ho učil od prvého ročníka,“ spomína Benedikt XVI., ktorý v Posledných rozhovoroch s Petrom Seewaldom priznal, že aj sám zaňho hlasoval.

Takto sa zrodil vzťah, ktorý pretrval viac ako štvrť storočia.

Pápež-filozof, kardinál-teológ

Napriek tomu, že kardinál Ratzinger sa preslávil ako neochvejný prefekt Kongregácie pre náuku viery, všetko mohlo byť úplne ináč, keby sa hneď na začiatku pontifikátu nevzoprel – veľmi taktne, ale dôrazne – prianiu nového pápeža.

Keď sa začiatkom roku 1980 uvoľnilo miesto na čele Kongregácie pre katolícku výchovu, Ján Pavol II. ho bez váhania ponúkol kardinálovi Ratzingerovi. Veď kto iný ako jeden z najznámejších nemeckých akademikov by sa naňho hodil?

„Povedal som: ,To nejde. V Mníchove som krátko, teraz nemôžem len tak odísť,‘“ spomína Benedikt XVI. Šéfom vatikánskeho „ministerstva školstva“ sa tak stal kardinál William W. Baum z Washingtonu.

No keď sa po necelých dvoch rokoch uprázdnila pozícia prefekta Kongregácie pre náuku viery a Ján Pavol s ponukou oslovil opäť kardinála Ratzingera, neostávalo mu nič iné, ako napraviť prvé odmietnutie a vyhovieť prosbe pápeža.

Ten však akoby na Ratzingerovo prvé „nie“ nikdy nezabudol a vrátil mu ho aj s úrokmi. „Na konci prvého quinquennia, čiže na konci prvého päťročného obdobia v roku 1986 som pápeža upozornil, že môj čas vypršal. No on mi povedal, že to nepôjde. V roku 1991 som ho o to opäť naliehavo prosil. Utrpel som krvácanie do mozgu a bol som na tom vyslovene zle. Povedal som mu: ,Teraz už ďalej nevládzem.‘ No jeho odpoveď znela: ,Nie.‘,“ vracia sa vo svojich spomienkach Benedikt XVI.

Nepochodil ani po tretíkrát. Keď v roku 2002 dovŕšil 75 rokov, teda vek, v ktorom biskupi predkladajú hlave cirkvi svoju rezignáciu, Ján Pavol II. mu povedal: „Nemusíte ani písať list, chcem vás mať pri sebe až do konca.“

Medzi týmito „nie“ sa však klenie oblúk dvoch desaťročí intenzívnej spolupráce.


Pápež Ján Pavol II. a kardinál Joseph Ratzinger v roku 1979. Foto – TASR/AP

Úrad prefekta Kongregácie pre náuku viery prebral kardinál Ratzinger začiatkom jari 1982. Keďže po taliansky spočiatku nevedel, prvé zasadnutia prebiehali v latinčine.

S Jánom Pavlom II. sa súkromne stretal počas piatkových audiencií, ale pravidelne sa vídali a rozprávali aj v širšom kruhu. Napríklad počas niekoľkohodinových utorkových obedov, na ktoré si pápež pozýval rôznych kardinálov, biskupov, teológov a iných hostí, s ktorými diskutoval o najrôznejších témach. Raz to bola teológia oslobodenia, inokedy bioetické problémy, kultúrne otázky či obsah pripravovanej encykliky.

Napokon, stretnutia s rôznymi sociálnymi skupinami organizoval vo svojej rezidencii už ako krakovský arcibiskup. Vedel načúvať druhým, aj keď napokon sa vždy rozhodoval samostatne.

K téme
Benedikt XVI.: V Jánovi Pavlovi II. sa zviditeľnila Božia moc a dobrota Zdieľať

„Bolo cítiť, že je to Boží človek. Je to človek, ktorý nepózuje, ktorý je naozaj Boží a okrem toho aj úplne originálny. Má za sebou dlhú mysliteľskú a životnú históriu. To sa dá v človeku vycítiť: tento trpel, tento sa do svojho povolania prebojoval. Pretrpel celú drámu nemeckej aj ruskej okupácie Poľska i komunistický režim, vypracoval si vlastný spôsob myslenia, zaoberal sa nemeckou filozofiou a hlboko prenikol do celých dejín európskeho myslenia. A aj z dejín teológie poznal ťažiská, ktoré ležia ďaleko od obvyklých chodníčkov. Toto duchovné bohatstvo, ako aj radosť z rozhovorov a výmeny myšlienok, to všetko boli hodnoty, ktorými sa mi stal sympatický,“ povedal kardinál Ratzinger v roku 1996 Petrovi Seewaldovi v knihe rozhovorov Soľ zeme.

Úslovie o protikladoch, ktoré sa navzájom priťahujú, platilo o Wojtyłovi a Ratzingerovi v plnej miere. Prvý bol extrovertom, športovcom a filozofom, druhý introvertom, nešportovcom a teológom. „No práve preto, že sme boli rozdielni, sme sa aj dobre dopĺňali,“ uznáva samotný Ratzinger, ktorý v Posledných rozhovoroch prezradil aj to, že si po celý život vykali.  

I keď vytvorili nerozlučiteľný tandem, boli chvíle, keď sa ich názory rozchádzali. Napríklad v prípade medzináboženského modlitbového stretnutia v Assisi v roku 1986. „Nehádali sme sa však pre to, lebo som vedel, že chce dobre, a, naopak, on vedel, že ja zastávam inú líniu. Pred druhým stretnutím v Assisi (v roku 1993, pozn.) mi povedal, že by mu bolo milé, keby som tam išiel, a potom som tam aj išiel. Malo to potom aj lepšiu štruktúru. Prijali námietky, ktoré som predniesol, a stretnutie dostalo formu, ktorá bola pre mňa prijateľná,“ spomína Benedikt XVI. Aj v tomto prípade sa odráža jeho citlivosť, lojalita, ale zároveň aj názorová rozhodnosť.

V mnohom si však boli podobní. Predovšetkým v hlbokom prežívaní modlitby a liturgie. „Keď ste s ním celebrovali svätú omšu, cítili ste jeho vnútornú blízkosť k Pánovi, hĺbku viery, do ktorej sa ponára, a naozaj ste ho zažili ako veriaceho, modliaceho sa človeka, ktorého viedol Duch Svätý. Viac, ako keď ste čítali jeho knihy, ktoré síce tiež ponúkali jeho obraz, ale neodrážali celú osobnosť,“ uvažuje emeritný pápež.

Priateľstvo, ktoré trvá aj po smrti

Otázka, či viac ovplyvnil Ján Pavol II. kardinála Ratzingera alebo to bolo naopak, sa podobá otázke, či bolo skôr vajce alebo sliepka. Jednoducho, takmer 25 rokov sa ovplyvňovali navzájom. Ba ešte aj skôr. „Čítal môj Úvod do kresťanstva, pre neho to bola evidentne veľmi dôležitá lektúra,“ hovorí Benedikt o svojom diele z roku 1967.   

„Naučil som sa rozmýšľať v širších súvislostiach, napríklad aj v dimenzii medzináboženského dialógu. Jeho široký rozhľad a väčší filozofický pohľad rozšíril aj môj horizont,“ hodnotí jeden z vplyvov Jána Pavla II. na svoju osobu.

Naopak, pri hodnotení svojho vplyvu na pápeža je preňho typický omnoho skromnejší pohľad. „Chcel by som vystríhať pred zveličovaním svojej roly. Pravdaže, mám dôležitú úlohu, pápež mi dôveruje, vždy sme spolu prerokovali všetky závažné doktrinálne otázky. Teda v pápežovom ohlasovaní učenia som prispel aj ja svojím slovom, čo určite poznamenalo jeho pontifikát. Ale pápež má predsa len svoju vlastnú líniu,“ povedal ešte ako prefekt Kongregácie pre náuku viery v polovici 90. rokov.


Kardinál Joseph Ratzinger podáva sväté prijímanie pápežovi Jánovi Pavlovi II. v roku 2004. Foto – Profimedia

Kardinál Ratzinger stál pri pápežovi Jánovi Pavlovi II. do posledných chvíľ jeho pozemského života. Presne tak, ako si to prial. Ba ešte aj potom. Bol to práve kardinál Ratzinger, kto ako dekan Kardinálskeho kolégia viedol pohrebné obrady a kto sa následne stal jeho nástupcom a zúročil jeho duchovný, teologický a spoločenský odkaz.

„Veľmi trpel, ale bol živo prítomný. Nič však nepovedal. Poprosil som ho o požehnanie, ktoré mi udelil. Rozišli sme sa po srdečnom podaní rúk – vo vedomí, že je to naše posledné stretnutie,“ opísal pohnuté momenty pri smrteľnej posteli. Dobehol k nej z konferencie v Subiacu, kde prednášal na tému Benediktova Európa v kríze kultúr. O niekoľko dní meno zakladateľa západného mníšstva, ktorý svoj prvý kláštor založil práve v Subiacu, znelo z lodžie Baziliky sv. Petra.

K poslednej rozlúčke so svojím pápežom sa Benedikt XVI. vo viackrát citovaných Posledných rozhovoroch vrátil aj týmito slovami: „Človeka to zasiahne priamo do srdca, keď niekto takto odchádza. No zároveň som vedel, že je tu, že nás z nebeského okna žehná, ako som to potom aj povedal na svätopeterskom námestí. Nebola to nijaká fráza. Skutočne to vychádzalo z môjho najhlbšieho presvedčenia, že nás aj dnes požehnáva, že je tu a že priateľstvo, aj keď iným spôsobom, trvá ďalej.“

Odporúčame

)