Historik Jaroslav Šebek Farár Kuffa je bojovník kultúrnych vojen, ale v Česku by takýchto kňazov nikto nenazval fašistami

Český historik Jaroslav Šebek hovorí o tom, prečo nesedí reakcia profesora Tomáša Halíka na farára Mariána Kuffu, no zároveň vysvetľuje, v čom je podľa neho skutočný problém žakovského farára. Rozpráva aj o výzvach nielen pre cirkev na Slovensku, o rozdelení a slovníku evanjelia.   

Z Českej republiky opakovane počúvame o tom, že na Slovensku máme katolícky fašizmus. Ide o reakcie profesora Tomáša Halíka na farára Mariána Kuffu. Existuje niečo také ako slovenský katolícky fašizmus a dá sa ten pojem vzťahovať na výroky farára Kuffu?

Začnem zoširšia. U nás sa veľa hovorí o normalizácii, teda o období od roku 1969, keď bol pri moci Gustáv Husák. Mám pocit, že na Slovensku toto nie je téma. Bez nejakých väčších komentárov a reflexií členovia vlády aj parlamentu zo Smeru položili v januári kvety k hrobu Gustáva Husáka a premiér Fico o ňom hovoril celkom pozitívne a myslím, že neobjektívne.

U vás sa vedie väčšia diskusia o období slovenského štátu. Vidieť, že sa táto debata veľmi ťažko posúva k nejakému objektívnejšiemu pohľadu. Určite tu je veľká skupina odporcov slovenského štátu a veľká skupina tých, ktorí hľadajú na slovenskom štáte niečo dobré.

Aj niektorí biskupi sa k tomu vyjadrovali pozitívne. Napríklad Ján Sokol a napokon aj Alojz Tkáč, ktorý povedal, že éra slovenského štátu mala svoje výhody.

Debatu o tejto téme rozvírila pred piatimi rokmi kniha Klérofašisti od historika Miloslava Szabóa. Teraz, keď si bude Slovensko pripomínať 80 rokov od SNP, to možno bude tiež príležitosť na verejnú diskusiu.

Poďme však k tomu pojmu, s ktorým pracuje napríklad Tomáš Halík.

Často nie je jasno v pojmoch, ktoré sa týkajú katolíckeho fašizmu. V našich podmienkach má klérofašizmus konotáciu marxistického hodnotenia, ktoré tiež nebolo objektívne.

U farára Kuffu vnímam katolícky tradicionalizmus, povedal by som až ultrakonzervativizmus, pretože sa veľmi tvrdo vyjadruje k niektorým záležitostiam kultúrnej oblasti. 

Kuffa je skôr bojovníkom kultúrnych vojen, kde si môže rozumieť aj s niektorými kňazmi v Českej republike, ktorí sa tiež ostro vymedzujú v rámci kultúrnych tém, napríklad voči homosexuálom, proti právam sexuálnych menšín a podobne. Avšak v Česku by týchto ľudí asi nikto nenazval fašistami.

Čiže u vás by za tie isté názory neboli označení ako fašisti?

Nie. Na Slovensku je tendencia vidieť v týchto názoroch hneď fašizmus. Ale v podstate si Kuffa rozumie s niektorými českými duchovnými. On to však hovorí pre širšie publikum, keďže má veľkú skupinu priaznivcov.

Pre mňa sú väčší problém ľudia z politických strán, ako je Kotlebovo hnutie alebo Republika, ktoré sa tiež vyjadruje veľmi jednoznačne. Tieto strany sú aj prívržencami kresťanských hodnôt, ktoré si upravujú podľa svojich predstáv.

Tomáš Halík sa mýliAko český kňaz opakuje chybu slovenských liberálov

Imrich Gazda

Kotleba aj Republika medzi riadkami dávajú najavo podporu fašizujúcim tendenciám a sú extrémni nacionalisti. Myslím, že pre nich nejaká náboženská hodnota nič neznamená, je to len krycí náter, aby získali voličov. Skôr títo ľudia môžu nadväzovať na tradície slovenského klérofašizmu.

Klérofašizmus totiž neznamená, že sú to len kňazi. Sú to ľudia, ktorí sa nejakým spôsobom definujú ako obrancovia kresťanských hodnôt, čo bola záležitosť aj v období slovenského štátu. Ale nie všetci, ktorí boli členmi Hlinkovej gardy, boli veriacimi.

Na to presne poukazujeme, keď sme oponovali Tomášovi Halíkovi, že Republika, predtým Kotlebova strana, mala najmenej praktizujúcich katolíkov medzi svojimi voličmi. Ukázali to prieskumy.

To si presne myslím aj ja.

Podľa historika Jaroslava Šebeka teda Tomáš Halík pri komentári Kuffu trafil mimo?

Povedal by som, že Halík upozorňuje na dôležitý problém. V Katolíckej cirkvi sa hlásajú postoje, ktorým často chýba Ježišov princíp lásky k blížnemu, a delia ľudí. Ale nemyslím si, že je to automaticky katolícky fašizmus. Takto by som reagoval na Tomáša Halíka.

Pojem fašizmus je súčasťou politických diskusií a je to dobrý politický marketing. Počúval som pred voľbami vystúpenie Ľuboša Blahu, ktorý hovoril, že tu je ružový fašizmus alebo liberálny fašizmus. To je úplne protirečivé, ale ľudia na to reagujú. Pojem fašizmus sa tu sporfanoval a každý môže byť označený ako fašista, z oboch strán názorového spektra. 

Je potrebné rozlišovať, čo to v skutočnosti znamená. A na Slovensku je problém v tom, že sa tu naozaj vážna diskusia o charaktere fašistického slovenského štátu nevedie.

Konferencia biskupov Slovenska vydala na začiatku tohto roka ospravedlnenie tým, ktorých životy neboli v tom období bránené. Je podľa vás potrebné vyrovnať sa s postavou Jozefa Tisa?

Pre cirkev na Slovensku by bolo veľmi dobré, aby sa aj formou vedeckých podujatí k týmto veciam vyjadrovala. Aby navonok vystupovali biskupi menej ústretovo voči slovenskému štátu. Netvrdím, že to je problém mladšej generácie biskupov. Ale ako som hovoril, Ján Sokol a nedávno zosnulý Alojz Tkáč sa vyjadrovali pomerne priaznivo k tomuto obdobiu.

Teraz píšem knihu o kardinálovi Tomáškovi. Narážam tam na to – nebolo to pravidlom –, že časť slovenských katolíckych disidentov sa tiež hlásila priaznivo k odkazu slovenského štátu.

V časti cirkevných kruhov to je prítomné a prospelo by, keby sa k tomu začala cirkev viac otvorene a kriticky vyjadrovať. Je to však beh na dlhú trať. Nie som si istý, že by všetci veriaci laici a kňazi s kritickým pohľadom súhlasili. 

Dedičstvo Jozefa Tisa tu žije a niektorí ho stále považujú za mučeníka a chceli by ho blahorečiť. V takejto atmosfére je ťažké prijímať objektívnejšie pohľady. Pre budúcnosť slovenskej cirkvi aj pre dialóg so spoločnosťou je to však dôležité.

Narážate na to, že niektorí opakovane tvrdia, že Tiso údajne nemal na výber, že je dobré, že na čele štátu bol kňaz, keby tam bol niekto iný, mohlo by to byť horšie, že zachránil mnohých slovenských mužov pred narukovaním, bol tu relatívne pokoj a nebojovalo sa tu, krajina hospodársky rástla a podobne?

Vnímajú sa tu síce pozitívne stránky, ale nepovie sa B. Slovenskí muži predsa rukovali, na rozdiel od Čechov. Bojovali proti Sovietskemu zväzu, boli nasadení vo vojne proti Poľsku v roku 1939. Neboli nejako uchránení.

Čiernou kapitolou je holokaust slovenských židov. Niektorí zástancovia Tisa budú tvrdiť, že sa im snažil pomôcť. To je síce na jednej strane pravda, ale pokiaľ sa pozrieme na vatikánske správy, tak posielanie židov do Nemecka a vyhladzovacích táborov bolo hodnotené nesmierne kriticky. Tiso rozhodne nebránil tomu, aby židia boli marginalizovaní ako etnická, sociálna a rasová skupina.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Aj u nás v Českej republike je normalizácia vnímaná tak, že veľa vecí sa urobilo, že ľudia mali všetko lacné, jazdili na odborársku dovolenku. Neriešilo sa, že nemohli chodiť do cudziny. Ľudia si na to zvykli, ale je potrebné povedať, že existoval mocenský aparát, že existovala ŠtB, ktorá robila kontrolu a disciplináciu spoločnosti. To je súčasťou našej diskusie o normalizácii. 

Nechcem dávať nejaké rady z Česka, ale myslím si, že podobne otvorene by sa malo u vás diskutovať o otázkach slovenského štátu. A potom sa budete posúvať ďalej a napätie, o ktorom sme hovorili, sa otupí.

To je dôležitá výzva, ktorá sa týka minulosti. Zároveň žijeme novú výzvu, ktorej súčasťou je aj farár Kuffa. Je jasné, že katolicizmus na Slovensku nie je len farár Kuffa, ale nejaký prúd reprezentuje. Kde by ste to zarámcovali?

Vo všetkých cirkvách, nielen v Katolíckej cirkvi a nielen na Slovensku, existujú skupiny, ktoré sú otvorené a sú schopné viesť komunikáciu s okolitým svetom bez predsudkov. 

Potom tu je prúd, ktorý sa snaží uzavrieť do mentálneho geta a vidí svet okolo seba ako ten nepriateľský, ktorý sa snaží cirkev zničiť a útočiť na ňu. Samozrejme, nesmieme byť naivní, existujú tendencie bezdôvodne tvrdo napádať cirkev.

Často sa v rámci cirkvi nerozlišujú rôzne skupiny, podobne ako cirkev nerozlišuje skupiny vonkajšieho sveta. Používa sa slovník, ktorý by asi Ježiš nepoužil. To je dehonestácia nepriateľov, používanie aj vulgárnych výrazov voči ľuďom, ktorí majú iné názory. 

Bohužiaľ, na Slovensku aj v Česku zhrubla politická debata. Bol som v šoku, keď som na Slovensku počul vykrikovať vulgárne výrazy voči prezidentke. 

Problém je v otvorenosti a uzavretosti. To je to deliace. No skutočne to nie je problém len jednej cirkvi a jednej krajiny, ale problém súčasného kresťanstva.

Pred nahrávaním ste nám hovorili, že výroky farára Kuffu rezonujú aj v českom sekulárnom prostredí. Prečo?

Je to dobrý materiál pre sekulárne médiá, aby poukázali na to, že kresťania a katolíci sú takí hlúpi a že nedokážu viesť dialóg. Slúži to ako odstrašujúci príklad. 

Samozrejme, sú aj sekulárne a kresťanské médiá či politické strany, ktorých názory sú v súzvuku s názormi Kuffu. 

Pre mňa je tento človek zaujímavý. Pretože na začiatku sa naozaj snažil nejakým spôsobom odpovedať na Ježišovu výzvu. Staral sa o ľudí na okraji a určite si získal veľkú popularitu. Lenže potom mu popularita možno trošku stúpla do hlavy a začal sa hrať na proroka, ktorý vie, ako dobre reagovať na politickú situáciu.

Avšak farár Kuffa by mohol reagovať, že on ako katolícky kňaz musí jasne pomenovať zlo a hriech a musí varovať pred nebezpečenstvami doby, pred rizikami tzv. manželstva pre všetkých, pred gender ideológiou, potratmi a podobne.

Áno, ale títo ľudia sa sústredia len na jednu časť problémov a úplne prehliadajú iné, ako je šírenie nenávisti v spoločnosti. Pre mňa je dôležité, aby cirkev dokázala byť zmierovateľom v spoločnosti. Nadviazal by som trošku na vášho predsedu KBS arcibiskupa Bobera, ktorý v reakcii na atentát na Roberta Fica hovoril, že vojny sa nevedú len v ozbrojenom konflikte, ale aj v ľudských srdciach.

Myslím, že Marián Kuffa poukazuje len na jeden segment problémov. No títo kňazi a veriaci prehliadajú, že sa tu šíri nenávisť voči niektorým skupinám obyvateľov.

Farár Kuffa opäť kampaňovalPred eurovoľbami podporil Romanu Tabák, Štefana a Filipa Kuffu. Biskup vyjadril smútok a chce sa s ním stretnúť

Adam Takáč

Určite sú dôležité veci, ktoré treba pomenovať. Veľkým problémom je znižujúca sa pôrodnosť. To nás určite zasiahne, minimálne v tom, keď sa bude diskutovať o dôchodkových reformách. 

Zároveň treba poukázať na to, že musíme zachovať fungujúcu demokraciu, právny štát a medziľudské vzťahy, ktoré sú zasiahnuté neustálym šírením nenávisti na sociálnych sieťach. A to sa potom prenáša aj do ulíc.

Po atentáte na premiéra Fica som dával rozhovor pre slovenské Katolícke noviny. Hovoril som, že keď nenávisť dosiahne nejaký bod, môže sa preliať do násilných ozbrojených činov, ktoré môžu spoločnosť destabilizovať. 

Atentát na Roberta Fica nebol jediný násilný čin. Bol tu atentát na Zámockej ulici, vražda novinára a jeho snúbenice. Ale nie je to len Slovensko. Za Česko by som povedal, že nenávisť k spoločnosti a ľuďom asi viedla k obrovskej vražde na filozofickej fakulte a k vražde bezbranného otca s malým dieťaťom v Prahe pred Vianocami. Hovorím „asi“, lebo ešte nie sú jednoznačné závery vyšetrovania.

Jeden páchateľ, ktorý má na svedomí sedemnásť ľudských životov. Neradno prehliadať stupňovanie nenávisti. Bohužiaľ, v histórii môžeme vidieť, že keď sa násilie stane banálnym, bežnou súčasťou života, tak stúpa nebezpečenstvo vzniku rôznych diktátorských režimov.

Pri vražde na Zámockej ulici aj denník Postoj čelil výčitkám, že nesúhlasom s tzv. novými právami pre homosexuálov tiež šírime nenávisť. Ako má cirkev, alebo aj my, hlásať konzervatívne hodnoty tak, aby to nevzbudzovalo nenávisť? Je odpoveďou komplexnosť, teda nezabúdať aj na iné témy?

Áno, je to komplexnosťou. Hlavné je, aby cirkev hovorila o tom, že aj blížny, s ktorým nesúhlasím, je môj blížny a mám ho mať rád. 

V postoji evanjelia mu mám povedať, že s ním nesúhlasím, ale neosočovať ho hneď, že je to ten nepriateľ. Cirkev by sa mala naučiť hovoriť evanjeliovým jazykom lásky a súčasne jazykom spravodlivosti a nepreberať politické naratívy.