Sv. Romuald Seď vo svojej cele akoby v raji

Fajčiari, ktorí dokázali prestať, sú neraz tvrdošijnejšími odporcami tohto zlozvyku ako tí, ktorí nikdy nefajčili. Táto skúsenosť môže človeku prísť na um aj po prečítaní životného príbehu svätého Romualda. Aj keď v jeho prípade ide o vážnejšie veci ako len o fajčenie.

Narodil sa v polovici desiateho storočia v šľachtickej rodine v Ravenne. Rodina žila podľa životného štýlu, ktorý vyplýval z ich spoločenského statusu. A Romuald napodobňoval svojich rodičov. Jediné vzdelanie, ktoré získal, bolo to, ktoré mu poskytla „vysoká škola života“.

Veľmi dobre sa teda naučil poľovať, hrať v kocky, jazdiť na koni a zabávať sa. Mal rád vzrušenie, preto sa oddával výtržnostiam, hlučným pitkám, ľahkým ženám a ďalším kratochvíľam. No občas, keď sa toho prejedol, vyhľadával samotu. Vtedy narazil aj na pustovníkov, ktorých život z diaľky pozoroval.

Výrazný zásek v jeho živote, ktorý rozdelil jeho súkromné dejiny na pred a po, nastal počas hádky jeho prudkého otca s akýmsi príbuzným. Na konci hádky Romualdov otec vyzval svojho soka na súboj. A svojho dvadsaťročného syna prinútil, že musí byť sekundantom. Otec svojho protivníka v súboji zabil.

Táto smrť spôsobila v Romualdovom živote zdesenie. Mal pocit, že aj on má svoj podiel na krvi a smrti tohto človeka. Keďže už mal aspoň letmú skúsenosť s pustovníkmi, zaumienil si, že musí za tento zločin priniesť pokánie. Rozhodol sa stráviť štyridsať dní v benediktínskom Kláštore svätého Apolinára v Classe. A už sa nikdy nevrátil do svojho „predošlého sveta“.

V tom čase sa už v kláštoroch šírila známa reforma z Cluny. Ale reformy niekoľko storočí trvajúceho stavu nenastanú v priebehu dvoch týždňov. No povedzte to mladému, zapálenému konvertitovi. Romualdovi sa nepáčil ležérny prístup miestnych mníchov k rehoľnému životu. A im sa zase nepáčilo, že ich neustále netaktne upozorňuje.

Preto keď Romuald požiadal o možnosť odísť do iného kláštora, osadenstvo v Classe mu s radosťou vyhovelo. Romuald v tom období stretol mnícha Marina, ktorý tiež horel túžbou po prísnejšom zachovávaní pravidiel. Na rozdiel od Romualda však mal aj mnohoročné skúsenosti s týmto typom života.

Romuald a Marinus spolu s ďalšími fanúšikmi precízneho mníšskeho života sa presťahovali na francúzsko-španielsku hranicu a postavili pustovňu neďaleko kláštora Saint-Michel-de-Cuxa. Počas ďalších rokov Romuald pokračoval v škole modlitby, samoty a ticha. Zároveň sa intenzívne venoval štúdiu, ku ktorému sa nikdy nedostal, pričom využíval knižnicu blízkeho kláštora.

Až po pätnástich až dvadsiatich rokoch pustovníckeho života a s ním spojených skúsenostiach bol pripravený na ďalšie pôsobenie. Začal cestovať po Európe. Nie ako lovec zážitkov v exotických destináciách, ale preto, aby zakladal nové pustovne a kláštory a poskytoval duchovné vedenie už existujúcim komunitám.

Jednou z jeho prvých zastávok bola návšteva otca, ktorý medzitým zmäkol, oľutoval svoje predchádzajúce životné prešľapy a stal sa mníchom. Okrem toho, že stále hľadal svoje povolanie, mal aj strach pred pokrvnou pomstou, ktorá sa nezastaví ani pred ťažkou bránou kláštora. Preto rozmýšľal, či má zostať alebo sa dobre ukryť. Romuald mu pomohol plnšie prijať toto povolanie. A jeho otec zomrel ako mních.

Po roku 996 sa Oto III. stal cisárom Svätej ríše rímskej a bol veľmi naklonený reformám v cirkvi. Keď sa dopočul, že Romuald je naladený v tej istej tónine, požiadal ho, aby sa stal opátom Kláštora svätého Apolinára v Classe, v ktorom začínal. Romualdova reformná misia v tomto kláštore bola však tou istou starou pesničkou, ktorú zažil už počas svojho prvého pobytu. Ako opát tam nevydržal ani rok.

Romuald je často na obrazoch znázorňovaný s rebríkom, ktorý vedie do neba. Tento obraz vychádza z legendy, podľa ktorej mal v roku 1012 bohatý muž Maldolus sen. Videl mníchov oblečených v bielom, ako vystupujú po rebríku do neba.

Oslovený týmto videním daroval Romualdovi pozemok v Camaldoli v Toskánsku. Na tomto mieste Romuald postavil päť pustovní, čím položil základy kamaldulských pustovníkov Monte Corona.

Bol to vraj mladý cisár Oto III., kto Romualdovi vnukol myšlienku „trojitého dobra“, ktoré pramenilo zo spojenia kláštora, pustovne a misijnej činnosti. A práve nová forma mníšstva, ktorá prišla s kamaldulmi, po prvý raz zosúladila život pustovníkov a mníchov.

Romuald spojil pravidlá benediktínov s východnými pustovníckymi obyčajmi. Každý mních mal svoj domček s dielňou a záhradou. Okrem toho tam bola ešte hospodárska budova a budova pre správu kláštora, kde sa zároveň formovali novici.

Mnísi žili v úplnom mlčaní a v pôste o chlebe, zelenine a vode. Chodili bosí, s oholenou hlavou a dlhou bradou. Veľa času trávili v modlitbe a pri speve žalmov. Žili sami, a predsa v spoločenstve, pretože každý deň sa schádzali na spoločnú modlitbu v kaplnke. Delili sa o svoje skromné jedlo a mali spoločné poslanie i pravidlo života.

Peter-Damian Belisle zhrnul štyri základné prvky, ktoré charakterizujú kamaldulskú charizmu.

Prvý je nepatrnosť. Namiesto zakladania veľkých kláštorov kamalduli zakladali početné malé a chudobné komunity mníchov. Zároveň ich nikdy nebolo veľa. Pracovali v skrytosti a pokore.

Druhým je láska k samote. Romuald rešpektoval spoločný spôsob života, ale vždy dával prednosť životu v samote.

Tretím je poslanie lásky. Láska k Ježišovi Kristovi sa musí preliať do skutkov lásky. Romuald sa usiloval zhromaždiť pustovníkov pod „jednoduchým pravidlom“, aby sa vo svojom bezcieľnom putovaní nestratili Bohu. Pustovne poskytovali pohostinnosť a zriaďovali lekárne na starostlivosť o chorých.

A posledným je trojité dobro. Romuald spojil v Camaldoli mníšsky, pustovnícky a misijný život, avšak trval na tom, že predstavený má byť vždy pustovníkom. Toto bolo zrejme jediné konštitučné ustanovenie, ktoré kedy vydal.

V podstate sa kamalduli mali riadiť už zmieneným „jednoduchým pravidlom“, ktoré Romuald vtlačil do niekoľkých viet:

„Seď vo svojej cele akoby v raji. Nechaj celý svet za sebou a zabudni naň. Sleduj svoje myšlienky ako dobrý rybár sleduje ryby.

Cesta, ktorou máš kráčať, je v Žalmoch – nikdy ju neopúšťaj. Ak si práve prišiel do kláštora a napriek dobrej vôli nedokážeš dosiahnuť to, čo chceš, využívaj každú príležitosť spievať žalmy vo svojom srdci a chápať ich svojou mysľou. A ak sa tvoja myseľ pri čítaní zatúla, nevzdávaj sa; rýchlo sa vráť a znovu upriam svoju myseľ na slová.

Predovšetkým si uvedomuj, že sa nachádzaš v Božej prítomnosti, a stoj v nej s postojom človeka, ktorý stojí pred cisárom. Úplne sa vyprázdni a seď v očakávaní, spokojný s Božou milosťou, ako kuriatko, ktoré neochutnáva ani neje nič iné než to, čo mu prinesie jeho matka.“

Počas nasledujúcich pätnástich rokov Romuald založil ešte niekoľko ďalších kláštorov – pustovní a pevne zakotvil túto novú formu mníšskeho života v širšom živote cirkvi. Zomrel, ako to predpovedal už dvadsať rokov vopred, sám vo svojom kláštore vo Val di Castro 19. júna 1027.

Svojím akcentom na zachovávanie pravidiel nám môže Romuald pripadať ako nejaký moralizátor a Savonarola svojej doby. V podstate mu však išlo o to, že ak sa niečo robí, malo by sa to robiť poriadne. Prečo by sa inak mal človek stať mníchom?

Napriek tomu, že na obrazoch (aj tých literárnych) pôsobí trochu zachmúrene, jeho životopisci tvrdia, že zdanie klame. Uisťujú nás, že bol prístupným, očarujúcim, citlivým, jemným a veselým mníchom, ktorý priťahoval ľudí zo všetkých spoločenských vrstiev a mnohých viedol k reformovanému mníšskemu a pustovníckemu životu.

Zároveň bol aj pozoruhodne pokorným človekom, čo sa prejavilo najmä v jeho tichom prijatí falošných obvinení zo sexuálneho násilia, pre ktoré bol vlastnými mníchmi pol roka väznený, čo sa neskôr ukázalo ako úplne vymyslené.