Sv. Tomáš Morus Boh neodmietne toho, kto sa na stretnutie s ním tak teší

Rím mal Filipa Neriho a Londýn Tomáša Morusa. Obaja žili v období renesancie, ale nikdy sa nestretli. Keď zomrel Tomáš Morus, Filip Neri mal devätnásť rokov. To, čo ich spájalo, bol humor. Humor vnášaný aj do takých zákutí kresťanstva, ktoré sú s humorom pre mnohých nespojiteľné.

Tomáš Morus (More) sa narodil vo februári 1477 alebo 1478 v Londýne. Jeho otec bol advokát, neskôr sudca a matka mu zomrela, keď bol ešte v útlom veku. Mal ešte ďalších päť súrodencov.

Ako dvanásťročného ho otec poslal na výchovu ku kráľovskému kancelárovi, kardinálovi Mortonovi. Možno chcel Tomáša nasmerovať ku kariére, ktorá by spočívala v kráľovských službách. Aj keď v nich Tomáš nakoniec skončil, mal už štyridsať rokov, čo úplne nesvedčí o tom, že by po takomto „pracovnom mieste“ sám túžil.

Na začiatku sa dokonca zdalo, že aj otcov sen o Tomášovej právnej kariére zostane iba utópiou. Tomáš totiž začal študovať na univerzite v Canterbury a potom v Oxforde, ale tzv. slobodné umenia. A aj keď sa na výslovné otcovo prianie predsa len vrátil k štúdiu práv na škole New Inn v Londýne, paragrafy ho spočiatku až tak neočarili.

Odišiel preto na štyri roky do kartuziánskeho kláštora. Tam sa venoval duchovnému životu, štúdiu filozofie a teológie. Neexistuje však žiadna indícia, ktorá by nám dovoľovala sa aspoň domnievať, že túžil vstúpiť do kláštora natrvalo.

V tom období nadviazal kontakt s veľkými humanistami Erazmom Rotterdamským a Johnom Coletom, ktorý neskôr prerástol do celoživotného priateľstva.

Tomáš sa napokon vrátil do verejného života a stal sa skvostným právnikom, ktorý dokázal prepájať právo s filozofiou a teológiou. A hlavne s vlastným svedomím. Právnici, ktorí len sucho neaplikujú zákony, ale vnímajú aj ľudský rozmer každej kauzy, patrili a patria do červenej knihy ohrozených druhov.

Tomáš bol zároveň nepodplatiteľný človek, ktorý vždy rešpektoval a uplatňoval právo bez ohľadu na to, či stál zoči-voči kráľovi alebo najchudobnejšiemu človeku v krajine. Táto jeho zásadovosť mu vyniesla aj zastupiteľský post v anglickom parlamente.

O tom, že spojenie spravodlivého sudcu a poslanca parlamentu môže byť iskrivé, sa Tomáš presvedčil, keď Henrich VII. požiadal parlament, aby odhlasoval mimoriadnu daň, z ktorej chcel kráľ dať veno svojej dcére Margite. Tomáš pokladal túto daň za nespravodlivú. Tak ohnivo o tom hovoril v parlamente, až dosiahol jej neschválenie. A kráľov hnev.

Bolo vhodné, aby sa opäť stiahol z verejného života. Roky v ústraní využil na cestu po Európe a vlastnú svadbu. Jeho manželkou sa roku 1505 stala najstaršia dcéra vidieckeho šľachtica Jana Coltová.

O Morovej pokore a vlastnom upozadení hovorí aj historka o tom, prečo si vôbec za svoju manželku vybral práve Janu, z pera jeho životopisca a zaťa Williama Ropera. Tomáš sa zamiloval do prostrednej z troch dcér, no požiadal o ruku najstaršiu, pretože považoval za nespravodlivé, aby staršia sestra musela znášať poníženie z toho, že by sa mladšia vydala skôr ako ona.

Nakoniec spolu prežili šťastné manželstvo. O Tomášovom vzťahu k manželke svedčí aj ďalšia historka z jeho života, ktorú sa dozvedáme od Erazma Rotterdamského. Jana začala byť frustrovaná z Tomášovej snahy vzdelávať ju a formovať podľa svojho ideálu životnej partnerky.

Tomáš preto navrhol návštevu u jej rodičov. Počas jazdy na koňoch sa svojho svokra opýtal, či by sa za neho u dcéry neprihovoril. Colt sa čudoval, prečo ju jednoducho nezbije a neprinúti k poslušnosti. Neskôr dcére pripomenul, že manžel si môže so svojou ženou robiť, čo uzná za vhodné, a že by mala ďakovať Bohu za to, že si vzala takého milosrdného muža.

Podľa Erazma sa Jana vrhla Tomášovi k nohám a už sa nikdy nesťažovala. Spoznala súcit, ktorý v Tomášovej povahe spolunažíval s prísnou disciplínou.

Toto šťastné manželstvo, žiaľ, trvalo len do pôrodu ich štvrtého dieťaťa, keď Jana náhle zomrela.

Tomáš v sebe spájal poslanie právnika, dvorana, otca rodiny, humanistu a kontemplatívneho človeka, ale prvé, čo mal na zreteli, bolo to, že bol otcom. Hovorieval: „Uisťujem vás, že skôr, ako by som dovolil svojim deťom byť lenivými a záhaľčivými, vzdal by som sa majetku, odložil bokom ostatné starosti a povinnosti a venoval sa svojim deťom a rodine.“

Ako pravý humanista chcel dopriať špičkové vzdelanie nielen svojmu synovi, ale aj svojim dcéram, napriek tomu, že vzdelávanie žien bolo považované za zbytočné: „Žena má rovnaký rozum ako muž, a preto by mala mať možnosť vzdelávať sa.“ Jeho dcéra Margaret Roperová patrila medzi najvzdelanejšie ženy svojej doby, pred jej prekladmi do latinčiny snímal klobúk aj Erazmus Rotterdamský.

Práve prvotná starostlivosť o rodinu a potreba matky bola za tým, že sa Tomáš už mesiac po smrti svojej prvej manželky oženil. Vzal si vdovu, ktorá bola od neho o sedem rokov staršia a mala dcéru z prvého manželstva.

Jeho nová manželka Alica bola energická a popudlivá. Ale bola dobrá gazdiná a voči deťom sa správala ako pravá matka. Ostatné zachránili Tomášova inteligencia a trpezlivosť.

Tomáš Morus sa do verejného života vrátil s nástupom nového kráľa Henricha VIII. Ten si musel pamätať, prečo sa Tomáš stiahol. Zrejme s ním nesúhlasil, ale Tomáš bol taký dobrý právnik, že ho kráľ jednoducho chcel vo svojich službách.

Najprv mu zveril diplomatickú misiu vo Flámsku. Tam Tomáš napísal zrejme svoju najznámejšiu knihu, fantasy román Utópia, v ktorom píše o ideálnom usporiadaní spoločnosti podľa svojich predstáv. Jeho kariéra však nebola utópiou a v tom období napredovala závratnou rýchlosťou.

Roku 1517 ho kráľ vymenoval za svojho radcu a o štyri roky mu udelil šľachtický titul aj s malým panstvom Chelsea, ktoré vtedy bolo na vidieku západne od Londýna. Tam si Tomáš postavil väčší dom, z ktorého sa tešili hlavne deti.

V tom istom roku bol Tomáš vymenovaný aj za správcu kráľovskej pokladnice. O dva roky neskôr sa stal predsedom parlamentu a kancelárom Lancasterského vojvodstva.

Roku 1529 kráľ Henrich VIII. vymenoval Tomáša Morusa za lorda kancelára, čo bola najvyššia hodnosť po kráľovi. Vyšší post už Tomáš nemohol dosiahnuť.

V pozadí už však škrípali ozubené kolesá ideálneho spojenia kráľa a lorda kancelára. Henrich VIII. sa totiž vášnivo zaľúbil do Anny Boleynovej. Na tom by nebolo bývalo nič zlé, keby doma nemal právoplatnú manželku Katarínu Aragónsku. Kráľ preto už dva roky vyjednával s pápežom o vyhlásení neplatnosti svojho manželstva.

Keď sa mu to nepodarilo cez dlhoročného kancelára kardinála Wolseyho, skúsil to cez uznávaného Tomáša Morusa. Tomáš bol ochotný splniť kráľovi všetko, čo mu „videl na očiach“, ale ako sám vyhlasoval: „Som kráľov dobrý služobník, ale Boží najprv.“

Aby nemusel čeliť neustálemu kráľovmu tlaku, vzdal sa roku 1532 kancelárskej hodnosti. Okrem priazne však stratil aj zdroj príjmov, a tak sa vlastne on aj jeho rodina stali chudobnými. Lenže ani to nestačilo.

Keď to neprešlo cez pápeža, kráľ vzal záležitosť do vlastných rúk. Prinútil parlament uznať jeho nové manželstvo s Annou Boleynovou. Ústava z 15. mája 1532 bezvýhradne podriaďovala správu cirkevných záležitostí samotnému kráľovi, keďže pápež Klement VII. vyhlásil nové kráľovo manželstvo za neplatné.

V ďalšom roku prišli za Tomášom kráľovi úradníci, aby prisahal na nový zákon, ktorý potvrdzoval neplatnosť kráľovho prvého manželstva a neuznával pápežovu právomoc. Tomáš, ako sa dalo predpokladať, odmietol, a preto bol spolu s biskupom Jánom Fisherom, ktorý takisto odmietol prisahať, poslaný do väzenia v Toweri.

Najviac ho trápilo odlúčenie od rodiny. Potešil sa, že ho rodina prišla navštíviť, ale ani vtedy, keď pochopil, že prišli hlavne preto, aby ho presvedčili, neustúpil: „Človek nemôže ísť proti svojmu svedomiu a pritom zostať verný Bohu.“ Pevný zostal, aj keď ho vo väzení nútili prisať na Act of Submission, čím mal uznať kráľa za hlavu cirkvi.

Vo väzení strávil pätnásť mesiacov, a keď sa pripravoval na smrť, napísal mnoho duchovných spisov. Najznámejšie sú jeho listy dcére Margaret a Dialóg útechy proti súženiu. Napriek tomu, že ho okrem biskupa Jána Fishera, s ktorým ho spája aj spomienka 22. júna, zradili všetci jeho priatelia a rodina, nebol to zlomený človek.

Svedčí o tom aj to, že si zachoval humor aj vtedy, keď ho viedli na popravisko. Schody boli strmé a nebezpečné. Obrátil sa preto k strážcovi a povedal: „Pomôžte mi bezpečne vyjsť hore; dole sa už dostanem sám.“

Keď kládol hlavu na klát, odsunul si dlhú sivú bradu nabok a povedal katovi: „Prosím vás, neodtnite mi bradu. Tá sa predsa nedopustila vlastizrady.“

O Tomášovi bol v roku 1966 natočený aj známy a obľúbený film Muž do každého počasia (A Man for All Seasons) podľa divadelnej hry Roberta Bolta. Vo filme Tomáš tesne pred popravou hovorí katovi: „Nebojte sa svojho úradu; posielate ma k Bohu.“ „Ste si tým istý, sir Thomas?“ „Neodmietne predsa toho, kto sa na stretnutie s ním tak teší.“

Robert Bolt vychádzal zo spisov, ktoré Tomáš Morus napísal. Takže aj keď to zrejme nie je autentický rozhovor, dokonale vystihuje Tomášovu oddanú dôveru Bohu. A je jedným z najkrajších dialógov o viere vôbec.