Minizamyslenie Keď už človek raz je...

Máme matriky, zoznamy, kartotéky, šanóny, excelové tabuľky. Je to v poriadku. Potrebujeme sa vyznať a zorientovať. Boh, ktorý „vanie, kam chce“ (Jn 3, 8), však nie vždy rešpektuje našu systematiku.

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nie každý, kto mi hovorí: ‚Pane, Pane,‘ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 7, 21 – 29)

Zvyknutí na poriadok a potvrdenia s pečiatkou dokážeme ľudí roztriediť. Títo sa modlia, chodia do kostola, dokonca prispievajú na charitu, sú aktívni vo farnosti, to sú členovia cirkvi. A ešte akí príkladní! A Ježiš nás zrazu schladí takouto vetou.

Svätý Augustín na ňu vo svojom diele De Baptismo contra donatistas (O krste proti donatistom) nadviazal, keď o príslušnosti k cirkvi napísal: „Mnohí, ktorí sa zdajú vnútri, sú vonku; a mnohí, ktorí sa zdajú vonku, sú vnútri.“

K tomu sa pridáva aj Richard Rohr: „Boh môže zachrániť všetkých úprimne veriacich bez ohľadu na vyznanie, ak dokážu byť trpezliví, súcitní a tvárou v tvár ľudskému – ale hlavne svojmu – utrpeniu a biede nestrácajú dôveru. (...) Ľudia, ktorí takto veria, sa odovzdali Kristovi, napriek tomu, že možno slovo Kristus nikdy ani nevyslovili.“

To neznamená, že už na ničom, teda ani na cirkvi a našom angažovaní sa v nej nezáleží. Záleží. A veľmi, ale Ježiš naznačuje, že hlavným podnetom, prečo robíme to, čo robíme, nemá byť náš imidž, sláva, vonkajší efekt, ale vnútorná túžba plniť to, čo chce Boh. Bez ohľadu na to, čo na to povedia okolostojaci.

Alebo ako to svojským spôsobom povedal Jan Werich: „Keď už človek raz je, tak sa má snažiť, aby bol. A keď sa snaží, aby bol, a je, tak má byť to, čo je, a nemá byť to, čo nie je.“ (Jozef Husovský)