Bl. Dorota z Mątow Zatvorená do slobody

Historické udalosti vrátane životopisov svätých sú dobrým študijným materiálom, ktorý ukazuje zmeny a dynamiku cirkvi. To, ako sa postupne vyvíjala vierouka, morálka aj pohľad na mnohé veci. Nedostali sme od Boha balík nemenných skutočností. Skôr ich postupne rozbaľujeme a objavujeme.

Životopis blahoslavenej Doroty je dobrým príkladom toho, ako ľudia v štrnástom storočí vnímali Boha, spiritualitu a cesty k nemu. S odstupom siedmich storočí nám niektoré veci môžu pripadať bizarné, ale či tomu chceme veriť, alebo nie, vo svojej dobe boli „in“ a boli brané s najväčšou vážnosťou.

V roku 1347 sa holandským osadníkom Wilhelmovi Schwartzemu a jeho manželke Agáte v nemeckej obci Groß-Montau (dnešné Mątowy Wielkie) na sviatok svätej Doroty narodilo siedme dieťa. Prinieslo si meno, a tak ho aj dostalo. Boli to príkladní katolíci a tak vychovávali aj svoje deti.

Ich dom bol otvorený aj pútnikom a hosťom. Tí už prešli kus sveta, a tak rozprávali ľuďom, ktorí nevedeli písať ani čítať, o tom, ako sa žije v iných krajoch. Zrejme od nich Dorota počula o svätých, ktorí sa rôznymi spôsobmi kajúcnosti snažili priblížiť k Bohu. Prím vo viere a v zbožnom živote vtedy hral boj proti hriechu a potreba kajúcnosti.

Nie div, že Dorota chcela už asi od šiestich rokov aplikovať všetky tieto novinky – od bičovania až po tvrdé pôsty – aj na sebe. A zrejme to už od raného detstva tajne robila. Rozprávanie svetaskúsených pútnikov iste nevynechalo ani hrdinov tej doby – rehoľníkov, rehoľníčky, pustovníkov a pustovníčky. Dorota sa rozhodla ísť práve touto cestou.

Životná situácia rodiny sa zhoršila po smrti otca, keď mala Dorota asi desať rokov. Keď mala šestnásť, matka a najstarší brat, ktorý prevzal opraty nad rodinným majetkom, ju presvedčili, že by sa mala vydať. Dobrý, teda bohatý ženích znamenal pre rodinu pekné vyhliadky.

Ten sa pre Dorotu rysoval v Adalbertovi. Bol síce asi o dvadsať rokov starší ako ona, ale bol zámožný a mal v Gdansku zbrojársku dielňu.

Keď sa po rokoch Dorotin spovedník Ján z Kwidzyna pýtal, prečo si nezvolila panenstvo, keď si už od detstva tak cenila čistotu, odpovedala, že v jej rodnej dedine taký zvyk neexistoval.

Dorotin manžel Adalbert si pestoval imidž zámožného mešťana. Rád chodil na verejné oslavy, plesy a spoločenské akcie. No a mal rád alkohol. To, čo nemal rád, bola Dorotina zbožnosť. Jej trvanie na tom, že musí byť denne na omši, pôsty či dokonca bičovanie. Manžel ju preto bil až do krvi. Dokonca raz až tak, že sa Dorota už pripravovala na smrť.

Napriek tomu sa im narodilo deväť detí. Z nich sa však pre dve rozsiahle morové pandémie dožili dospelosti iba dve. Jedna dcéra sa napokon stala mníškou v benediktínskom (podľa iných cisterciánskom) kláštore.

Tieto úmrtia brala Dorota ako príležitosť ešte viac dôverovať Bohu. A Adalberta to zmenilo. Začal byť pozornejší, menej pil a pristúpil aj na to, že spolu s manželkou podniknú niekoľko kajúcnych pútí do mariánskych svätýň.

Na cestách ich prepadli zbojníci, ale napokon sa im časť majetku, ktorú im vzali, vrátila. Manžel Adalbert prosil Dorotu, aby sa vrátili do Gdanska, kde si v Starom meste postavili dom.

Dorota sa ešte v Jubilejnom roku 1390 vybrala na púť do Ríma. Keď tam došla, bola taká vyčerpaná, že skončila na niekoľko týždňov v nemocnici.

Medzitým jej však zomrel manžel. A tak keď sa vrátila, dala veci do poriadku, majetok rozdala chudobným a konečne mohla splniť svoju túžbu stať sa ženou zasvätenou Bohu „na plný úväzok“.

Odišla do Kwidzyna za Jánom z Kwidzyna, jedným z najvýznamnejším teológov v Európe, ktorý pôsobil aj ako dekan Teologickej fakulty Pražskej univerzity. Bol to prvý Dorotin spovedník, ktorý v nej videl mystičku, a preto spísal jej zjavenia, ktorých obsah smel po vzájomnej dohode zverejniť až po jej smrti.

V Kwidzyne Dorota bývala v malej komôrke u Kataríny Mulnerovej, ktorú jej prenajala kwidzynská meštianka Mathea Quodemossová.

Mala túžbu žiť ako tzv. reklúza, čo znamenalo dať sa zamurovať. Tá sa jej splnila 2. mája 1393, keď bola na vlastnú žiadosť a so súhlasom pomezanskej kapituly zamurovaná v cele pri kwidzynskej katedrále.

Jej pustovňa bola zariadená veľmi skromne: stôl, stolička a lôžko. V rekluzóriu boli tri okná a dva ďalšie otvory v múre. Jeden z nich, vonkajší, v podobe akejsi zásuvky, slúžil na podávanie potravy, druhý, nachádzajúci sa vnútri rekluzória, slúžil na prijímanie Eucharistie. Tento druhý otvor musel byť približne vo výške brady kľačiacej reklúzy.

Ako opísal Ján z Kwidzyna, Dorota mala už od detstva na tele Ježišove stigmy. Neboli síce viditeľné, ale spôsobovali jej veľkú bolesť. Okrem toho mala dar múdrosti, pretože dokázala vysvetľovať vysokoteologické pravdy, hoci nikdy neštudovala na teologickej fakulte.

Pre mystické zážitky, ktoré mávala aj počas verejných bohoslužieb, ju veľmi veľa ľudí vnímalo ako sväticu už počas života. A preto ju cez okienko navštevovali aj v jej skromnej pustovni a žiadali ju o rady a modlitby.

Ján z Kwidzyna jej povolil denne pristupovať k Eucharistii, hoci to bol na vtedajšiu dobu dosť revolučný počin. A taktiež to, že Dorota mohla pristúpiť k Eucharistii krátko po polnoci, pretože vedel, ako sa na ňu teší, a tak celé noci nespí, len aby ju mohla prijať.

Keď 25. júna 1394 krátko po polnoci prišiel Ján z Kwidzyna s Najsvätejšou sviatosťou, nenašiel Dorotu ako zvyčajne čakať pri mreži. Domnieval sa, že zaspala. Keď sa ráno vrátil, zistil, že je mŕtva.

Vo svojom rekluzóriu prežila štrnásť mesiacov a ako štyridsaťsedemročná zakúsila niečo, na čo sa veľmi tešila – svoju smrť a stretnutie s Bohom.

Práve ono „zamurovanie sa“ dnes vnímame s istými rozpakmi. V prípade stredovekých reklúzov však nešlo o trest ani o útek pred svetom v dnešnom psychologickom zmysle. Bola to osobitná forma zasväteného života, ktorá mala niekoľko duchovných pohnútok.

Stála za tým túžba po úplnom zjednotení s Bohom, nasledovanie Kristovho utrpenia, symbolické zomretie svetu, túžba viac sa modliť za druhých a veľký vplyv stredovekých vzorov. Tradícia reklúzov totiž existovala už od raného kresťanstva, a to predovšetkým v Anglicku, Nemecku, Holandsku a vo Flámsku.

Ani v stredoveku to nebol štandardný spôsob života, skôr veľká výnimka určená len pre pár jednotlivcov. Cirkev obyčajne vyžadovala dlhé skúšobné obdobie a súhlas biskupa, aby sa preverilo, či nejde o nerozvážnosť alebo psychickú nevyrovnanosť.

V Dorotinom prípade predchádzala tomuto spôsobu života dlhá cesta: manželstvo, výchova detí, ich smrť, púte, vdovstvo a roky intenzívnej duchovnosti. Preto jej súčasníci nevnímali reklúzu ako nejaký zbabelý útek od povinností, ale ako vyvrcholenie jej náboženského povolania. A ona sama v tomto „zatvorení“ paradoxne konečne našla vlastnú slobodu.

Dorota z Mątow je pravdepodobne najznámejšou reklúzou v dejinách strednej Európy a jedinou blahoslavenou v poľskej histórii, ktorá si zvolila práve tento spôsob života.