Minizamyslenie Alžbetino nie

Židia žili dlhé roky v rovnakom rytme. Prvorodení synovia zdedili otcovo meno, jeho majetok aj profesiu. Všetci si na to už zvykli a nikto nemal žiadne ambície niečo meniť. V tejto nemennosti dokonca spočívala aj úcta celej rodiny.

Jeho matka povedala: „Nie, bude sa volať Ján.“ (Lk 1, 57 – 66. 80)

Preto keď Alžbeta povedala svoje nie, odchýlila beh dejín. Zmenila smer. Urobila niečo až neslušné. A preto spôsobila taký rozruch. A keď jej syn neskôr namiesto do chrámu zamieri v oblečení divého muža na púšť, bude to ešte väčší rozruch.

Takéto zásadné, nepochopiteľné a šokujúce nie dokáže povedať človek až vtedy, keď pochopí, že Boh nám všetkým síce hovorí svoje zásadné áno, ale často v našom živote hovorí nie. Našim predstavám, túžbam, plánom, ktoré by nás mohli odviesť od toho Božieho áno. Alžbeta a Zachariáš zažili Božie nie, preto teraz majú silu povedať aj svoje nie.

Richard Rohr napísal: „Dúfajme, že Jánov otec bol v čase Jánovho vystúpenia na púšti už dávno po smrti a nemusel sa stretávať s kolegami v kňazskom golfovom klube. Jeho syn sa jednoducho správal škandálne a sklamal na celej čiare.“ Je to však naozaj tak? Nečakali aj Jánovi rodičia, že ich syn povie nie zaužívaným zvykom a golfovým klubom? Inak by zrejme nikdy neboli povedali: „Nie, bude sa volať Ján.“ Teda inak. Neočakávane. Ale tak, ako chce Boh. (Jozef Husovský)