Sv. Josemaría Escrivá de Balaguer Bod zlomu

„V Katolíckej cirkvi môže každý muž a každý žena založiť rád. Zakladateľ si len musí zohnať rovnako zmýšľajúcich druhov a zaistiť rámcové hospodárske podmienky pre rádový život. Keď sa ešte teší dobrej povesti a jeho vyjadrenia k teologickým a morálnym otázkam nie sú v zásadnom rozpore s učením cirkvi, má v zásade celkom dobré šance, aby jeho rád uznal biskup,“ konštatuje cirkevný historik Michael Hebeis.

V súčasnosti existuje viac ako dvesto mužských a viac ako sedemsto ženských rádov uznaných pápežom a neznámy, omnoho väčší počet uznaný biskupmi. Niektoré rády a združenia majú desaťtisíce členov, iné tucet.

Čím početnejší rád, tým môže mať v cirkvi – a nielen v nej – väčší vplyv. A to je bod, v ktorom sa ukazuje charakter a smerovanie toho-ktorého rádu a hlavne jeho zakladateľa alebo hlavného predstaviteľa, ktorý je imidžmejkrom jednotlivého rádu či združenia.

Tento bod je tým dôležitejší, čím vplyvnejší je rád alebo zoskupenie. Josemaría Escrivá de Balaguer založil organizáciu Opus Dei, ktorá už svojím personálnym či spoločenským rozsahom nespochybniteľne ovplyvňuje dianie po celom svete. A zákonite priťahuje celý rad oddaných nasledovateľov, ale aj veľký počet kritikov.

Josemaría Escrivá de Balaguer sa narodil v januári 1902 v španielskom Barbastri na úpätí Pyrenejí. Bol druhým zo šiestich detí, z ktorých tri zomreli ešte v detskom veku. Preto asi niet divu, že ho jeho rodičia po ťažkej chorobe už ako dvojročného zasvätili Panne Márii.

Otec José Escrivá y Corzán byl obchodníkom s textilom a čokoládou a matka Marie de los Dolores bola šarmantnou dámou francúzskeho pôvodu. Keď otec skrachoval, rodina sa presťahovala do Logroñu, kde si otec našiel inú prácu a tak zabezpečil rodinu.

Keď Josemaría asi v šestnástich rokoch uvidel v snehu bosé stopy akéhosi rehoľníka, vnímal to ako Božie znamenie. Možno ešte nie ako znamenie stať sa kňazom, ale ako výzvu hľadať, čo od neho Boh chce. V rámci tohto hľadania zmenil svoj úmysel študovať architektúru a začal študovať teológiu v Logroñe a pokračoval v seminári v Zaragoze. Napokon, ten, kto vyštuduje teológiu, sa ešte nemusí stať kňazom.

Otec mu zároveň poradil, aby okrem teológie študoval aj občianske právo. V roku 1925 bol Josemaría vysvätený za kňaza, ale ešte pokračoval v štúdiu práva, ktoré dokončil v roku 1927, no zároveň sa presídlil do Madridu, kde pokračoval v doktorandskom štúdiu práv.

Popritom sa staral o chudobných, chorých a opustené deti. Stal sa kaplánom nadácie pre podporu ľudí bez prostriedkov a finančne im pomáhal dokončiť štúdiá. Pôsobil aj ako docent kánonického a rímskeho práva.

Všetky životopisy svorne píšu o prelomovom roku 1928, keď Josemaría prišiel s víziou cesty k svätosti prostredníctvom kresťanského spôsobu života v bežnom zamestnaní v necirkevnom svete a premeny tohto sveta kresťanskými postojmi a hodnotami.

Ideálom bolo cieľavedomé pôsobenie kresťanských dobre vzdelaných laikov vo vedecky, ekonomicky a politicky významných oblastiach spoločenského života. Preto založil známe Opus Dei – Božie dielo. Dielo sa však nezačalo raketovým štartom už v roku svojho vzniku.

Svoju formu získalo v 30. rokoch 20. storočia. V roku 1933 bolo v Madride otvorené jeho prvé centrum – domov pre formáciu katolíckych študentov. Už v ďalšom roku vyšla zásadná kniha zakladateľa hnutia s názvom Cesta. Svoju definitívnu podobu však získala až v roku 1939.

Prvá fáza smerovania sa skončila schválením, ktoré dielu udelil madridský biskup roku 1941. Medzitým Cesta vychádzala v miliónových nákladoch a jej popularita a rýchle rozšírenie spôsobili aj boom celého hnutia. A to po celom svete.

Počas občianskej vojny v roku 1936, v ktorej bolo zabitých 6 845 kňazov, rehoľníkov a rehoľníc a počas ktorej bol aj Josemaría Escrivá de Balaguer dobrým cieľom, odišiel z centra diania do Burgosu a istý čas sa zdržiaval aj v krajine svojej matky – vo Francúzsku. Staral sa o ľudí, dával im exercície a venoval sa písaniu.

Josemaría bol dobrý organizátor. Pochopil, že ak sa má Opus Dei ešte viac rozšíriť, treba odísť do centra. A tým sa pre neho od roka 1946 stal Rím.

Tam získal doktorát z teológie na Lateránskej univerzite. Bol vymenovaný za poradcu dvoch vatikánskych kongregácií, čestného člena Pápežskej teologickej akadémie a čestného preláta Jeho Svätosti. Pozorne sledoval prípravy a rokovania Druhého vatikánskeho koncilu a udržiaval intenzívne styky s mnohými otcami koncilu.

Z Ríma zároveň vyrážal do rôznych kútov Európy, aby podporoval založenie a upevnenie Opus Dei. S tým istým cieľom podnikol v rokoch 1970 a 1975 cesty do Mexika, Španielska, do Južnej Ameriky a Guatemaly, kde sa zúčastnil na mnohých katechetických stretnutiach s početnými mužmi a ženami.

Napokon umrel 26. júna 1975 v Ríme.

V čase jeho smrti malo spoločenstvo údajne už asi šesťdesiattisíc členov. Josemaría Escrivá de Balaguer bol blahorečený už v roku 1992 a svätorečený v roku 2002, čo je podľa mnohých priskoro.

Po Josemaríovi zostalo nielen dielo Opus Dei a ďalšie, ale aj mnoho kníh, ktoré napísal. A mnoho nevyriešených kontroverzií, ktorým čelí jeho hnutie dodnes.

Štruktúru, fungovanie a kontroverzie opísal popredný český religionista Zdeněk Vojtíšek. Členstvo v Opus Dei má niekoľko foriem. V centrách prelatúry zvyčajne žijú v celibáte tzv. numerári a okrem riadenia duchovných aktivít centra sa starajú o formáciu supernumerárov a kňazov, ktorí patria k hnutiu.

Supernumerári tvoria najväčšiu časť organizácie. Sú to ženy a muži žijúci v manželstve. Prelatúra má dnes po svete asi 1 700 centier a stovky škôl. Počet členov sa odhaduje na takmer deväťdesiattisíc.

Opus Dei je z mnohých hľadísk úspešné spoločenstvo. Je jedným z tzv. nových hnutí v Katolíckej cirkvi, ktorých vznik a postupné získavanie dôvery zo strany cirkevnej hierarchie je jedným z najdôležitejších fenoménov vývoja Rímskokatolíckej cirkvi v 20. storočí.

Kritici, ktorí často pochádzajú priamo z Katolíckej cirkvi, však hnutiu Opus Dei vyčítajú to, že bolo mimoriadne obľúbenou organizáciou pápeža Jána Pavla II., ktorý jej ako jedinej na svete udelil status personálnej prelatúry, čo znamená, že táto organizácia je biskupstvom bez vlastného územia, len s členmi, ktorí tak nepodliehajú príslušným miestnym biskupom, čím unikajú kontrole.

Ďalším bodom kritiky je príliš veľký vplyv na celkové vedenie cirkvi. Zakladateľ Opus Dei chcel skrze vplyv meniť svet, kritici však poukazujú na to, že vplyvom mení iba cirkev. Na svoj obraz. K tejto kritike sa pripája aj veľmi tajomné pôsobenie vedenia organizácie, za čím mnohí vidia sektárske sklony.

Veľkou oblasťou kritiky je aj formácia členov Opus Dei. Kritici ho považujú za extrémne náročné, manipulatívne a elitárske. Od bezvýhradnej poslušnosti predstaveného až po vnímanie podriadeného postavenia ženy. Svedčia o tom mnohé organizácie, ktoré združujú bývalých členov Opus Dei a poskytujú psychologickú a pastoračnú pomoc tým, ktorých organizácia sklamala.

To sú len hlavné body, kam smeruje dnešná kritika. Na druhej strane existuje mnoho ľudí, ktorí si život a prežívanie viery bez Opus Dei nevedia predstaviť. Tí sú zase kritickí ku kritikom a obviňujú ich z toho, že nepochopili celkové poslanie Opus Dei.

Hovorí to o tom, že ani svätci neboli dokonalí. O to menej sú dokonalí členovia organizácií, ktoré svätí založili. Ovocie sa často ukáže až po čase. A jeho posúdenie závisí od každého z nás. Organizácia Opus Dei síce dosť ovplyvňuje, ale nie je dogmou Katolíckej cirkvi. Stále k nej môžeme pociťovať sympatie alebo nesympatie.