Sv. Peter a Pavol Sila slabých, slabosť silných

Rybár a absolvent prestížnej židovskej školy. V mnohom boli odlišní a v mnohom si mohli podať ruky.

O všetkých tých, čo už odišli, sa hovoria iba tie najlepšie historky a vyzdvihujú sa ich dobré vlastnosti. Urobme to aj teraz. Spomeňme si na ich veľkosť. A tá je paradoxne, ako v mnohých prípadoch, do ktorých vstúpil Ježiš, v ich malosti a ľudskosti.

Peter, ten svalnatý vetrom ošľahaný a cholerický muž, bol tak blízko Ježiša, a predsa pokazil mnohé veci, na ktoré siahol. Len čo správne definoval Ježiša ako Mesiáša, hneď mu dohováral a snažil sa mu radiť, ako má vyzerať jeho ďalšie smerovanie. Preto ho Ježiš ako jediného z ľudí označil za satana (por. Mt 16, 13 – 23).

Keď počul, že do Božieho kráľovstva vojde boháč ťažšie ako ťava uchom ihly, hneď sa ponáhľal podotknúť, že on a jeho družina opustili všetko a vydali sa za Ježišom (por. Mk 10, 24 – 28).

Keď ako profesionálny rybár neulovil za celú noc ani rybičku, ťažko niesol, keď mu Ježiš, rybársky laik, odporúčal hodiť sieť v období, v ktorom už žiaden skúsený rybár nelovil. Peter to urobil iba preto, že išlo o Ježiša (por. Lk 5, 1 – 5).

Pavol bol veľkým milovníkom dualizmov: zákon a duch, telo a Duch, Adam a Kristus, slabosť a sila, bláznovstvo a múdrosť, zákon a sloboda, úrad a charizma a pod. Neboli to však iba literárne vykonštruované modely. Tieto dualizmy prechádzali jeho osobnosťou. Sám v sebe riešil protiklady a už spomenuté ježišovské paradoxy.

Najprv nenávidel kresťanov a s vervou ich likvidoval. Neskôr sa ako Žid stal apoštolom Nežidov. Zakúsil úspešné misie aj výsmech na areopágu (Sk 17,16 – 34). Úspešné cesty aj stroskotania. Napriek tomu, že si neraz bol vedomý svojej veľkosti a odvolával sa na svoje rímske občianstvo, vyhlasoval o sebe, že má v sebe osteň (2 Kor 12, 7).

Nepatrí sa spomínať nedostatky? Možno nie, ale práve tie sa pre týchto dvoch mužov stali základom, od ktorého sa cirkev odpichla a dodnes z nich žije. Ich nedostatky sa stali požehnaním, znakom ľudskosti a ohraničenosti.

„Kým kohút nezakikiríka, nedôjde nám to. Kým kohút nezakikiríka, neuvidíme Boha. Kým kohút nezakikiríka, nepochopíme sami seba. Sme spasení, pretože sme takí, akí sme, a nikde to nie je jasnejšie ukázané ako na Petrovom živote.

Boh nemiluje Petra, pretože je Peter dobrý. Boh miluje Petra, pretože Boh je dobrý. To je práve to, čo Peter v konečnom dôsledku vidí a čo ho privedie k tomu, aby si zamiloval Ježiša,“ napísal Richard Rohr.

Keď má človek pocit, že všetko, na čo siahne, vykvitne, vystačí si sám so sebou, je so sebou nadmieru spokojný, samozrejme, že nepotrebuje Boha. Vidieť to aj v geniálnom podobenstve o modlitbe farizeja a mýtnika v chráme (Lk 18, 9 – 14).

Farizej je spokojný so svojím náboženskošportovým výkonom. Jeho modlitba sa preto zmení len na referovanie a porovnávanie sa s ostatnými, ktorí mu v životnom pelotóne dýchali na chrbát. To mýtnik potrebuje Boha, pretože si uvedomuje svoje slabosti, ktoré mu prerástli cez hlavu aj cez srdce.

Tandem najväčších apoštolov si uvedomoval to, čo mýtnik. Ježiš povedal Petrovi: „Iný ťa opáše a povedie, kam nechceš“ (por. Jn 21, 18). Keď sa Peter „odviazal“ a mal pocit, že všetko zvládne vlastnými svalnatými rukami, prišlo prebudenie.

Možno také ako vtedy vo väzení. Anjel mu kázal prehodiť si plášť a napriek úplnému bláznovstvu vyjsť von voľný od pút pomedzi dve stráže: „Opáš sa a obuj si sandále“ (Sk 12, 1 – 11). Peter si má uvedomiť, že ono oslobodenie aj opásanie je vždy dielom Boha.

Zaujímavé je, že tak Peter, ako aj Pavol zakúšajú chvíľky „dolu“ nielen pred Ježišovým zmŕtvychvstaním a zoslaním Ducha Svätého. Nielen pred Petrovým trojnásobným „Mám ťa rád“ a pred Pavlovým mystickým zážitkom s Kristom (por. Sk 9, 1 – 19), ale aj po ňom. A aj v prostredí, o ktorom sa píše: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu“ (por. Sk 4, 32 – 37).

Peter si v Korneliovom dome uvedomil, že Ježiš chcel svoju ponuku predostrieť nielen Židom, ale aj „pohanom“. Neskôr však dostal strach z verejnej mienky Židov v mladom kresťanskom spoločenstve, za čo ho Pavol pokarhal (Gal 2, 11 – 14). Petra, prvého pápeža! Ale aj Pavol na svojich cestách strácal svojich spoločníkov, pretože sa nevedeli jasne dohodnúť na stratégii misie (2 Tim 4, 10).

Autori evanjelií sa nehanbili zachytiť aj takéto chvíľky. Boli si vedomí, že aj takéto momentky patria do života a vykresľujú atmosféru prvotného nadšenia a vervy, s ktorou sa raní kresťania pustili do ohlasovania Ježišovej veci okolo seba.

Na začiatku bolo niekoľko desiatok žien a mužov, ktorí sa pustili do sveta oznámiť to, čo zmenilo ich životy. Boli takí „nažhavení“, že im ani nenapadlo riešiť najprv nejaké veľké inštitucionálne a organizačné prvky. Neprízvukovali ani nutnosť hierarchie, ako rybári vedeli, čo je to byť na jednej lodi.

Vďaka tomu nik nerobil škandál z toho, že Pavol upozornil na niečo Petra, ani z iných vecí. Nehrali sa na majstrov sveta, nevzali si na hlavy zvláštne čiapky a neobliekli sa do zvláštnych šiat. Ohlasovanie ich pohltilo všetkých až do špiku kostí, takže na drobnosti nemali čas. Skrátka brali život tak, ako išiel, s jeho radosťami a starosťami a hlavne s vedomím, že všetci sú bratia a sestry.

Ak sa pokúsime preniesť tento životný status na dnešnú dobu, zistíme, ako sme zviazali sami seba. Je ťažké si predstaviť, že by sa zrazu a priori prestalo myslieť na množstvo príkazov v Kódexe kánonického práva a v rôznych príručkách, na prvotnú nutnosť správne vypísať matriky a hlavne na prvotnú nutnosť poslušnosti.

Mimochodom, o tej je v kánonickej literatúre z obdobia ranej cirkvi minimum zmienok. A ak, vždy ide predovšetkým o poslušnosť ako načúvanie Božiemu slovu. Všetko to ľudské a nadšené stáročiami ustúpilo do úzadia a do popredia sa dostali veci, ktoré kedysi nevykazovali žiadnu hodnotu.

Ak sa pýtame, prečo naše posolstvo stagnuje, prečo už tak neoslovuje ako kedysi, hľadať potrebujeme práve tu. „Je to hanba, že sme tento taký nádejný symbol nás všetkých obliekli do tiary a do pozlátky. Aká je to dejinná tragédia, že to, čo mohlo byť jeho vnútornou silou, sa stalo zdrojom polemík, rozdelení a deklarácií, namiesto toho, aby to bolo mocnou silou na premenu človeka aj spoločnosti. (...)

Ježiš nám dal Petra, aby nás povzbudil v našej omylnosti a v našich veľmi užitočných neúspechoch, a my sme si ho otočili a urobili z neho ,neomylného‘ – to jediné, o čom žiadne príklady a dôkazy z jeho života v Písme nenájdeme,“ konštatuje so starosťou o cirkev Richard Rohr.

Opäť sa teda potrebujeme vrátiť na skalu, na ktorej Ježiš odovzdal Petrovi kľúče. Ani nie tak kvôli Petrovi, jeho kľúčom a kľúčovej moci, ale kvôli tomu, na čo počas rokov zabúdame. V príbehu v okolí Cézarey Filipovej nešlo ani tak o skalu a kľúče, ako o Mesiáša.