Sv. Vincencia Gerosová Kde končíme my, začína Boh

Nie každý chce byť v živote uznávanou celebritou. Aj dnes existujú ľudia, ktorí by najradšej prežívali svoj život v závetrí. Robia, čo ich baví, a je im celkom jedno, či o tom niekto vie alebo bude vedieť. No aj ľuďom, ktorí nemajú ambície nechať po sebe na svete výraznú stopu, sa to, proti ich vôli, môže stať. Ako Vincencii Gerosovej.

Narodila sa ako Caterina v roku 1784 v talianskom meste Lovere v rodine predajcu koženého tovaru. Mala ešte tri sestry, no jedna z nich zomrela v útlom veku. Rodina bola finančne zabezpečená, ale nezabúdala ani na chudobných, ktorých bolo v tom čase v Taliansku viac ako dosť.

Caterina mala uzavretejšiu povahu. Denne chodila do kostola. Azda preto ju rodičia poslali k benediktínkam v Gandine, aby tam získala vzdelanie. Jej chabé zdravie jej to však nedovolilo a čoskoro sa vrátila domov. Opäť bola doma a pomáhala otcovi s predajom tovaru.

Tieto relatívne idylické chvíle všedného dňa však netrvali dlho, pretože Caterine v podstate v rovnakom čase umreli obaja rodičia a jej ako najstaršej pripadla starostlivosť o dom, domácnosť a majetok.

Ako to už býva, na osirelý prosperujúci rodinný podnik si brúsilo zuby širšie príbuzenstvo. Tichú Caterinu tieto spory unavovali a zarmucovali. Život jej postupne do cesty posielal viac a viac utrpenia a učil ju všetky bolesti zverovať Bohu.

Bola to zrejme aj táto nepríjemná domáca situácia, ktorá ju viedla k myšlienke, do čoho investovať majetok. Mohla ho vložiť na termínované účty, mohla predať dom aj s firmou, odsťahovať sa a užívať si príjemný život. Ona však cítila silné vnuknutie pomáhať chudobným. Z lásky k Bohu.

Svoje poslanie odštartovala malými, ale o to účinnejšími krokmi. Začala sa aktívne zapájať do života svojej farnosti. Organizovala duchovné cvičenia a ďalšie náboženské aktivity pre skupinu žien. Založila školu pre chudobné dievčatá, kde ich učili domácim zručnostiam, ktoré im mohli pomôcť vymaniť sa z chudoby.

V roku 1824 sa zoznámila s učiteľkou Bartolomeou Capitaniovou. Zistili, že ich spája túžba pomáhať dievčatám a mladým ženám, chudobným a chorým. Preto použili časť Caterininho dedičstva a založili nemocnicu. O osem rokov sa rozhodli založiť Inštitút sestier lásky. Obe zložili rehoľné sľuby a Caterina prijala meno Vincencia.

Všetko vyzeralo veľmi sľubne, no už rok po založení inštitútu Bartolomea zomrela na tuberkulózu. Vincencia nebola práve manažérskym typom. Necítila sa na to, aby pokračovala sama v diele, ktoré spolu s Bartolomeou začali. Prenikala ňou veľká túžba vrátiť sa domov. Jej duchovný sprievodca ju však povzbudil, aby pokračovala v rozrobenej práci.

Vincenciu to nenaplnilo väčšou sebadôverou, ale všetko vložila do Božích rúk. A to bol dobrý výber. Inštitút sa postupne rozšíril do mnohých krajín sveta. V roku 2005 mal 5 068 rehoľníčok pôsobiacich v 447 komunitách, okrem iného v Japonsku a Spojenom kráľovstve.

Vincencia prežila Bartolomeu o štrnásť rokov a po dlhej chorobe zomrela 28. júna 1847 ako šesťdesiatdvaročná. Jej život ukazuje, že čím menej veríme sebe, o to viac potrebujeme veriť Bohu. Mnoho svätých vybudovalo veľké veci bez toho, aby to niekedy mali v pláne alebo si hneď od prvej minúty bezmedzne verili.

Pocit vlastnej bezmocnosti im pomáhal zostávať v pokore. A tým vytvárať väčší priestor pre Boha. Preto toto tiché a zakríknuté dievčatko stálo na začiatku takého veľkého diela.