Minizamyslenie Evanjelioví a ježišovskí

„Dočítal som sa, že náboženstvo ako systém sa vraj zrodilo v okamihu, keď ľudia začali rôznym spôsobom triediť svet. Využívali jednoduché, ale úplne zásadné kritériá: čistý – nečistý, úplne dobrý – úplne zlý, dokonalý – nedokonalý,“ priznal sa Richard Rohr.

Stotník mu odpovedal: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie.“ (Mt 8, 5 – 17)

Stotník si bol vedomý svojej nehodnosti. Pristupoval k židovskému rabbimu Ježišovi, takže o svojej nehodnosti vedel z ľudových obyčajov. Žid predsa nikdy nevstúpi do domu pohana. Ale Ježiš to vôbec neriešil. Keď bolo treba uzdraviť chorého sluhu, nemal problém vstúpiť aj domu „pohana“.

Presne v zmysle dualizmu, ktorý stál pri zrode náboženstva, by sme my možno povedali: „Je to veliteľ okupačnej armády, liberál... a pohan. Treba sa pred ním mať na pozore. Ktovie, aké nebezpečenstvá číhajú v jeho dome.“ A možno by sme ho obišli ako kňaz a levita v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi (Lk 10, 30 – 37).

Evanjeliový a ježišovský prístup však znamená liečiť toho, kto to potrebuje, bez ohľadu na to, k akému náboženstvu alebo politickému spektru patrí. A liečiť možno už „slovom“. Vľúdne slovo zase zaznie len tam, kde do domu nášho vnútra vstúpi bezvýhradné prijatie.

A tam, kde nastane bezvýhradné prijatie kohokoľvek, sa môžeme dožiť prekvapenia, koľko viery je v „pohanovi“ či človeku na opačnej strane názorového spektra. Jednoducho už by sme mali prestať lustrovať, kastovať a sortírovať. A mali by sme začať byť evanjelioví a ježišovskí. Ak sa považujeme za kresťanov. (Jozef Husovský)