Minizamyslenie Kto skutočne miluje Boha?

Keď sa Ježiša pýtali na najväčšie prikázanie v Zákone, hovoril o dvoch prikázaniach a o láske k Bohu, k ľuďom a k sebe samému (Mt 22, 34 – 40). To v nás môže evokovať existenciu viacerých lások, ktoré medzi sebou „súperia“. Podobný dojem môžeme mať aj z týchto Ježišových slov:

Ježiš povedal svojim apoštolom: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden.“ (Mt 10, 37 – 42)

Tomu nahrávalo aj to, že dlhé storočia sa v kresťanstve hovorilo o augustínovskom „poriadku lásky“. Boh je najvyššie dobro a všetky ostatné lásky majú byť usporiadané vo vzťahu k nemu. Ľudia tak mali strach, aby svojich rodičov, súrodencov či partnerov nemilovali viac ako Boha.

Dosť dlho nám trvalo, kým sme objavili Ježišovo: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste urobili“ (Mt 25, 40) a Jánovo upozornenie: „Kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí“ (1 Jn 4, 20). Láska k Bohu a ľuďom si teda nekonkurujú, naopak, láska k Bohu sa uskutočňuje predovšetkým skrze lásku k blížnemu.

Richard Rohr si po rokoch opäť spomenul na svoj obľúbený príbeh: „Anjel chodil ulicami sveta. V jednej ruke niesol pochodeň, v druhej vedro s vodou. Jedna žena sa ho spýtala: ,Načo máš tú pochodeň a vedro?‘ Anjel odpovedal: ,Pochodňou zapaľujem nebeské príbytky, vedrom hasím pekelné ohne. Jedine tak sa dá spoznať, kto skutočne miluje Boha – kto miluje Boha pre neho samého.‘“

Ježišove slová by sa teda dali doplniť: „Kto ma miluje len preto, aby prišiel do neba alebo zo strachu z pekla, nie je ma hoden.“ (Jozef Husovský)