Bl. Ignác „Nazju“ Falzon Krehký otec drsných námorníkov

Kňaz Guy Gilbert napísal, že prv, ako mohol preniknúť medzi gangy na parížskej periférii, musel absolvovať pästný súboj s „kráľom“ ulice. Až keď ukázal, že je schopný „boja“, gangy ho prijali medzi seba.

Nie každý má odvahu zatnúť päste a ísť do toho. A nie vždy je to potrebné. Krehký Ignác, ktorého volali po maltsky Nazju, by takýto súboj asi ani neustál. Napriek tomu pracoval s chlapmi, ktorí jemné spôsoby nechali doma v obývačke.

Narodil sa 1. júla 1813 vo Vallette, hlavnom meste Malty, do právnickej rodiny. Jeho otec Giuseppe Francesco Falzon bol sudca a matka Mária Terézia, rodená Debono, pochádzala z právnickej rodiny. Nazju mal troch bratov. Všetci štyria sa stali právnikmi a dvaja z nich prijali kňazské svätenie.

O mnohých svätcoch sa už akosi automaticky píše, že boli zbožní a konali dobré skutky už od detstva. O Nazjuovi to však naozaj platí. Pretože ani právo – štátne aj kánonické – nevyštudoval preto, aby sa zapáčil rodičom, ale hlavne preto, aby mohol chudobným poskytovať bezplatné právnické služby, čo aj vo veľkom robil, pretože na Malte vtedy žilo veľmi veľa chudobných.

Vyberal nájomné z mnohých polí, ktoré jeho rodina vlastnila v rôznych častiach Malty, aby získané prostriedky mohol rozdávať núdznym. Jeho dobročinnosť bola taká veľká, že ho raz jeho bratia napomenuli a povedali mu, že svojou prílišnou štedrosťou privádza rodinu k úpadku.

Nazju preto svoje dobré skutky pred ľuďmi ešte viac skrýval. Pred rodinou preto, aby nemala pocit, že ju privádza na mizinu, a pred ostatnými preto, aby nezískal imidž dobrého a svätého človeka, čo by ho bolo mohlo priviesť k pýche.

Napriek tomu, že už ako dvadsaťročný promoval na právnickej fakulte vo Vallette, za svoje hlavné poslanie vždy považoval službu Ježišovi Kristovi a jeho veci.

Nazju sa veľa modlil, denne prežíval Eucharistiu, bol veľkým ctiteľom Panny Márie a svätého Jozefa. Zároveň bol členom Františkánskeho tretieho rádu. To všetko však premieňal na konkrétnu službu ľuďom, ktorých mal okolo seba.

Aj preto si roku 1828 obliekol klerické rúcho a o tri roky neskôr prijal nižšie svätenia. Podobne ako svätý František sa však nepovažoval za hodného prijať kňazské svätenie. Zvyšok svojho života sa preto venoval vyučovaniu katechizmu. Najprv učil chlapcov a dievčatá a potom námorníkov.

Na vlastné náklady si prenajal dom, kde prijímal všetkých, ktorí k nemu prichádzali. Hlásal im Božie kráľovstvo a otvorene ich učil o Ježišovi Kristovi. Keď už dom nestačil, presunul svoje stretnutia do jezuitského kostola vo Vallette.

Keď mal štyridsať rokov, vypukla krymská vojna, v ktorej sa, ako už prívlastok naznačuje, bojovalo o polostrov Krym. Proti ruskému impériu stáli sily Spojeného kráľovstva, Francúzska, Osmanskej ríše a neskôr aj Sardínskeho kráľovstva.

Malta bola v tom čase britskou kolóniou a mala jednu z najvýznamnejších námorných základní v Stredozemnom mori. Každá loď smerujúca z Británie na Krym sa takmer vždy zastavila práve tam. Malta sa teda stala zásobovacou základňou britskej armády, nemocnicou pre ranených vojakov a miestom odpočinku jednotiek pred odchodom na front aj po návrate z neho.

Za tri roky trvania vojny tak Maltou prešlo asi dvadsaťtisíc britských vojakov. Bol to Nazju, kto v týchto mladých mužoch s tvrdými spôsobmi, drsným jazykom, ktorí milovali bary a prostitútky, videl niečo iné.

Videl v nich mužov, ktorí sú ďaleko od domova, bez zázemia, rodiny, mnohí z nich nemali žiadne oporné body, ktorých by sa mohli v ťažkostiach pridržať. Aby s nimi mohol bez komplikácií komunikovať, veľmi rýchlo sa naučil po anglicky a začal ich učiť katechizmus, modlil sa s nimi, povzbudzoval ich pred odchodom do vojny, prijímal ich vo svojom dome a...

Získal si takú dôveru, že vojaci mu pred bojom zverovali svoje hodinky, listy, medailóny po matkách alebo rodinné Biblie s prosbou: „Ak sa nevrátim, pošli to mojej rodine.“ Životopisci píšu, že napokon k viere v Ježiša Krista priviedol asi šesťstopäťdesiat vojakov.

Pre vojakov napísal a vydal modlitebnú knihu s názvom Útecha kresťanskej duše (The Comfort of the Christian Soul). Zároveň zabezpečil dovoz mnohých náboženských kníh z Anglicka, ktoré im rozdával, aby mali niečo, čo im pomôže v najťažších chvíľach.

Avšak aj Nazjuovo zdravie bolo dosť chatrné. Trpel opakovanými srdcovými záchvatmi. Zomrel 1. júla 1865, presne na svoje päťdesiate druhé narodeniny. Je pochovaný vo františkánskom kostole známom ako Ta' Ġieżu vo Vallette.

Nazju pochopil, že aj v tom najdrsnejšom človeku sa skrýva niekto, kto túži po prijatí, porozumení a rodinnej atmosfére. A že aj tí najdrsnejší borci mávajú strach zo smrti a potrebujú slovo útechy. Nebál sa pritom prelomiť bariéru medzi ostrieľanými námorníkmi a krehkým mužom modlitby.

On ukázal možno viac odvahy ako oni. Pretože láska neraz potrebuje tú najväčšiu odvahu.