Minizamyslenie Bohavedomie

Niekedy považujeme za pokoru to, čo je v skutočnosti skrytou pýchou. Inokedy je to presne naopak. Mnohí sa pokúsili pokoru definovať, no napokon pokorne priznali, že sa nedá uzavrieť do jedinej definície. Možno sa jej dá len naučiť.  

Alžbeta zvolala veľkým hlasom: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1, 39 – 56)

Skvelým príkladom pokory sú dve ženy – Alžbeta a Mária. Alžbeta je Máriina teta. Tety poznáme. Česť výnimkám, niektoré majú sklon rozdávať rady, ponaučenia a s úsmevom pripomenúť: „Mňa už život dosť naučil.“ Keď však prišla Mária na návštevu, Alžbeta sa pred ňou dokázala pokorne skloniť. Vedela totiž, že k nej prichádza „matka jej Pána“.

Ani Márii však z tejto pocty nenarástol „hrebienok“. V chválospeve, ktorý vytryskol z jej srdca, síce na prvé počutie znejú sebavedome slová: „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia,“ no vzápätí dodáva: „Lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný.“

Zdravé sebavedomie potrebuje kráčať ruka v ruke s akýmsi „bohavedomím“ – s vedomím, že človek sa nemá čím chváliť. Všetko podstatné totiž buď dostal ako nezaslúžený dar, alebo to síce získal vlastnou usilovnosťou a schopnosťami, no aj tie sú darom.

V prípade Alžbety aj Márie mal tento dar veľmi konkrétnu podobu – detí, ktoré „nečakane očakávali“. Možno práve preto dokázali pokore porozumieť tak hlboko. (Jozef Husovský)