Návšteva Preblahoslavenej Panny Márie Keď sa úzd dejín chopia ženy

Toto je pre mnohých zvláštny sviatok. Prečo oslavovať návštevu? Sviatky nie sú len oslavou dejinných udalostí, ale hlavne tajomstiev spásy. Teológovia videli v navonok obyčajnej návšteve neobyčajné skutočnosti a začali tento sviatok už v ranom stredoveku oslavovať najprv vo východnej cirkvi.

Hoci sa Ježiš ešte nenarodil, predsa už v Máriinom lone prináša spásu. Keď Mária prišla k Alžbete, nešlo len o stretnutie dvoch žien, ale o prvé stretnutie Krista s ľuďmi. Preto tradícia vidí v Márii akúsi „prvú nositeľku evanjelia“ – prináša Ježiša druhým ešte pred jeho narodením.

Podľa mnohých cirkevných otcov radosť a zaplesanie nenarodeného Jána Krstiteľa nie sú len mimovoľným pohybom dieťaťa. Chápali to ako prejav pôsobenia Ducha Svätého. Preto vznikla tradícia, že Ján bol už v matkinom lone osobitným spôsobom posvätený, čím sa pripravoval na svoje budúce poslanie predchodcu Mesiáša.

Alžbeta oslovila Máriu slovami: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1, 43) V Lukášovom evanjeliu je titul Pán – Kyrios – veľmi významný. Už pred Ježišovým narodením zaznieva vyznanie, ktoré odhaľuje jeho neopakovateľné spojenie s Bohom.

Máriin chválospev Magnifikat patrí medzi najvýznamnejšie modlitby Nového zákona. Je to hymnus o Božej vernosti, milosrdenstve a prevrátení ľudských hodnôt – Boh povyšuje pokorných a ponížených. Cirkev ho dodnes spieva alebo recituje každý večer pri vešperách.

A napokon teológovia často vidia v tejto udalosti obraz poslania cirkvi. Tak ako Mária nesie Krista k Alžbete, aj cirkev prináša Krista svetu – nielen slovami, ale hlavne svojou prítomnosťou, službou a láskou.

O popularizáciu tohto sviatku v západnej cirkvi sa zaslúžili hlavne františkáni, ktorí ho zaviedli v roku 1263. Svätý Bonaventúra k nemu zložil nádherný veršovaný hymnus. Pápež Urban VI. ho v roku 1389 zaviedol pre celú cirkev. Dátum jeho slávenia stanovil na 2. júl.

Po liturgickej reforme, ktorú priniesol Druhý vatikánsky koncil, bol tento sviatok v roku 1969 presunutý na 31. máj.

Dôvodom bolo logickejšie zosúladenie s biblickou chronológiou: 25. marca – Zvestovanie Pána. Mária sa podľa evanjelia vydala k Alžbete bezprostredne po zvestovaní, preto sa navštívenie oslavuje na konci mája, medzi sviatkom Zvestovania Pána a Narodenia svätého Jána Krstiteľa 24. júna. Na Slovensku sa so súhlasom pápeža oslavuje „v starom“ termíne 2. júla.

Skúsme si na chvíľu ticho sadnúť vedľa Márie a Alžbety.

Koľko už bolo odpoludňajších stretnutí dvoch žien pri kávičke? Pár chvíľ pokoja na rozhovor o témach od nových receptov až po zložitosť života. Ani stretnutie Márie s Alžbetou na začiatku nepripomína nič iné. Navonok je všetko veľmi všedné. Vo vnútri oboch žien sa odohrávajú veľké veci.

Mária sa po anjelovej návšteve vybrala na ďalšiu návštevu. Medzi oboma návštevami je dlhá cesta. A cesta je vždy synonymom pre ľudské hľadanie. Mária prisľúbila Bohu veľkú vec (Lk 1, 38). To však neznamená, že otázka, ktorú položila anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ (Lk 1, 34), sa v jej vnútri ani naďalej nehlásila o slovo. Komu sa zveriť so svojím tajomstvom? Kto jej uverí? A kto jej poradí? Má zostať doma a meditovať?

Anjel spomenul Alžbetu (Lk 1, 36), ona je jediná, kto Máriu dokáže pochopiť. Cesta je najlepšie riešenie. Človek je na nej sám, ale nestojí na mieste. Akési vstúpenie do seba a hľadanie, ktoré nachádzame aj v životoch oboch práve počatých mužov na začiatku ich verejnej činnosti, sa začínajú na púšti (Mk 1, 4. 12 – 13). Mária sa tiež potrebuje vnoriť do seba, aj ona potrebuje ďalej hľadať Božiu vôľu, a preto volí pobyt v nehostinnom kraji, ktorý spája s cestou k žene s podobným údelom.

Obe ženy, ktoré sa o pár okamihov stretnú, sa nachádzajú vo zvláštnej situácii. „Svojím tehotenstvom sa vymykajú spoločenským normám – Alžbeta je ‚príliš stará‘, aby mala deti, a Mária otehotnela nevydatá. Obe popri radosti isto pociťovali aj strach a pochybnosti. Aké to bude? Ako to máme zvládať? Spája ich to,“ píše teologička Linda Jaroschová.

Ale ani ich muži to nemajú jednoduché. Zachariáš je od anjelovho zjavenia nemý (Lk 1, 20). Možno nejde ani tak o jeho fyzickú, ako o duchovnú neschopnosť rozprávať, kým v sebe neprijme fakt, že Bohu nič nie je nemožné (Lk 1, 37).

Máriin nastávajúci, Jozef, rieši dilemu, ako si so ženou, ktorá pred svadbou otehotnela ktohovie s kým, poradiť (Mt 1, 18 – 24). Ani on nie je ochudobnený o návštevu anjela, ale rozhodnúť sa, či bude jeho slová v sne rešpektovať, či im uverí alebo bude konať podľa zákona a Máriu prinajlepšom odvrhne, prinajhoršom dá ukameňovať, musí sám.

Posledné dni a noci nepatria pre týchto štyroch k najpokojnejším v ich živote. Evidentne sa deje niečo, čo nie je v zhode so zákonom, ktorému všetci štyria veria. Mojžiš nemyslel na to, čo robiť, ak nejaká žena otehotnie zvláštnym spôsobom. Na druhej strane, vďaka Bohu. Práve tieto zlomové udalosti z týchto štyroch ľudí robia osobnosti.

Mária si cieľ svojej cesty vybrala naozaj dobre. Možno na Alžbetine „nealžbetínske“ dvere klopala s malou dušičkou, pozdrav jej tety jej však vlial ďalšie hektolitre sily. Alžbetin pozdrav bol odpoveďou na jej otázky, či sa nájde aspoň niekto, kto pochopí jej situáciu. Našiel sa.

„Mária a Alžbeta sa navzájom prijímajú. Nesúdia a neposudzujú podľa toho, čo považuje spoločnosť za správne a nesprávne. Dokážu sa navzájom pochopiť, čo pre každú znamená, že v nej rastie nový život. Obe sa cítia silnejšie, keď sa navzájom podelia o svoje myšlienky. Mária vďaka Alžbete pochopila, čo dobré jej Boh urobil,“ píše opäť Linda Jaroschová. A tento pohľad ženy na stretnutie dvoch žien je naozaj zaujímavý.

Pre ženu je primárnym nový život, ktorý prináša. Je to základný refrén jej života. Môžu ho však občas prekaziť obavy o to, ako jej tehotenstvo prijme spoločnosť. Táto pravda platí dodnes. Preto je dôležité, aby žena v takomto prípade našla niekoho blízkeho, kto by jej povedal, že všetko je v poriadku, že sa nemusí sústreďovať na hlasy okolo, ale na hlas, ktorý nosí v srdci a pod srdcom.

Alžbeta to urobila pre Máriu a Mária pre Alžbetu. Obe sa posilnili v istote, že teraz nie je dôležité to, čo povedia susedia v Ain Karime či v Nazarete, čo povie najbližšia rodina, rabín a iní ľudia, ktorí „vedia“, ako to v živote chodí a čo je dobré a čo zlé. Odteraz je už len nový človek, ktorého majú priviesť na svet.

Situácia, v ktorej spoločenská mienka a zvyky tlačia na tehotné ženy, je dodnes podobná. Niekedy je zarážajúce, že aj ľudia, ktorí sa snažia bojovať za život nenarodených detí, sa na druhej strane tak trochu cez prsty dívajú na tehotné ženy, ktoré počali nevydaté, prípadne ženy, ktoré už majú vyšší vek a viac detí.

Každý počatý život je Božím darom a nik by sa naň nemal pozerať odmietavo, aj keď ide o slobodné či staršie mamičky. Neprajnosť ľudí okolo totiž často spôsobuje to, že ženy sa pre ich tlak rozhodnú pre interrupciu. Tí, ktorí na ne tlačili, sa však pritom tvária nevinne. Ochrana nenarodeného života by sa mala začať už tu – v odstraňovaní predsudkov a prijímaní každej ženy, ktorá počne dieťa.

Dá sa povedať, že na to, aby sa Mária úplne vyrovnala so svojím poslaním priviesť na svet Mesiáša, potrebovala dve návštevy. Prvú návštevu anjela Gabriela, ktorý jej oznámil Božie plány (Lk 1, 26 – 38), a druhú návštevu anjela Alžbety (Lk 1, 39 – 55), ktorá ju v týchto plánoch utvrdila a dodala jej sebavedomie.

To sa prejavilo v Máriinom oslavnom žalme Magnifikat, v ktorom Mária potvrdzuje blahoslavenstvo, ktoré na jej adresu vyslovila Alžbeta (Lk 1, 45. 48). Mária si akoby až teraz uvedomila, čo všetko do svojho života prijala. Hovorí o svojej veľkosti, ale nie s prízvukom svetových tyranov, ktorí si dávajú vytvárať ódy na svoju veľkosť, ale s ohromným uvedomením si sily toho, ktorý to všetko takto naplánoval.

Mária vie, že je nositeľkou veľkých vecí, ale svoju veľkosť odvodzuje od Božej veľkosti. Aj jej sebavedomie sa odvíja od vedomia, že za ňou stojí ten, ktorý má moc „mocnárov zosadiť z trónov a povýšiť ponížených, hladných nakŕmiť dobrotami a bohatých prepustiť naprázdno“ (Lk 1, 52 – 53).

Pri tejto návšteve si dve ženy nielen povzbudili svoju vieru a vliali si sebavedomie prameniace z presvedčenia, že za nimi stojí Boh. Ježiš, syn Márie, označil Jána Krstiteľa, syna Alžbety, za najväčšieho starozákonného proroka (Mt 11, 13).

Prvý priesečník Starého a Nového zákona však nenastal až pri stretnutí Jána Krstiteľa a Ježiša pri Jordáne (Mk 1, 9 – 11), ale už pri stretnutí ich matiek v Ain Karime. Stretnutie Alžbety a Márie a stretnutie Jána a Ježiša sú pritom opísané veľmi podobne (Lk 1, 39 – 45 a Mt 3, 13 – 17).

Kým pri krste sú aktívni dvaja muži, ktorí o chvíľu poznamenajú chod izraelských dejín, v Ain Karime sú aktívne ženy, ich matky, ktoré prijatím svojho životného údelu takisto poznamenali chod dejín. Pritom navonok obyčajné, no vnútri významné stretnutie Alžbety a Márie zaznamenal len jeden evanjelista, podpisujúci sa menom Lukáš, ktorý má vo svojom spise dosť miesta pre mnohé ženy.

Akoby chcel uprostred patriarchálnej spoločnosti (ktorá sa v niektorých ohľadoch nezmenila ani po dvetisíc rokoch) naznačiť, že dejinami nehýbu len muži, ale niekedy, kým sa muži ešte len vyvíjajú a dospievajú k svojmu poslaniu, sa úzd dejín chápu ženy a darí sa im.

Ženy pritom často nepotrebujú zvolávať veľkú summity. Stačí, že sa stretnú na kávičke, aby si dodali vieru a odvahu. Vieru a odvahu, ktoré neskôr pomôžu aj ich mužom správne sa rozhodnúť.