Sv. Tomáš, apoštol Neveriaci? Pochybujúci

Označenie „neveriaci Tomáš“ sa dostalo do mnohých slovníkov sveta ako akýsi terminus technicus. Napriek tomu, že je nepravdivé. Avšak sv. Gregor Veľký ešte v predstave, že Tomáš je naozaj neveriaci, povedal: „Tomášova neviera nám pomohla k viere viac ako viera ostatných učeníkov.“ Aj absencia viery má v našom živote svoj zmysel.

Tomáš sa medzi Ježišovými apoštolmi objavil ako tajomná postava z veľkofilmov. Nevieme nič o jeho povolaní. Jednoducho zrazu bol medzi Dvanástimi, o čom svedčia všetky apoštolské zoznamy.

Nevieme ani to, odkiaľ pochádzal, ani aké bolo jeho pôvodné zamestnanie. Väčšina prameňov sa však zhoduje na tom, že prišiel tiež z „Galiley pohanov“ a bol rybár, prípadne staviteľ domov.

Tieto diery v životopise sa snaží napraviť Jánovo evanjelium, ktoré nájde Tomáša štyrikrát v akcii a ako-tak vykreslí jeho charakter.

Prvý raz sa Tomáš ozval vtedy, keď Ježiš oznámil svoj úmysel navštíviť nedávno zosnulého Lazára v Betánii, teda len niekoľko kilometrov od Jeruzalema – čiže nebezpečne blízko pre niekoho, kto bol taký neobľúbený ako Ježiš. Kým ostatní apoštoli boli zarazení alebo mlčali, Tomáš rozhodne povedal: „Poďme aj my a umrime s ním.“ (Jn 11, 16)

Neskôr je to práve Tomáš, kto pred Poslednou večerou vysloví námietku. Ježiš hovoril: „Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte.“ Tomáš mu povedal: „Pane, nevieme, kam ideš. Ako môžeme poznať cestu?“

Patril medzi obdivuhodne nechápavých Dvanástich a podobne ako oni nesprávne pochopil Ježišovu narážku na svoju smrť a zmŕtvychvstanie. No jeho otázka prihrala Ježišovi príležitosť povedať jednu z dôležitých definícií samého seba: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ (Jn 14, 6)

Tomášovou najznámejšou historkou je jeho neprítomnosť medzi učeníkmi, keď sa medzi nimi zrazu objavil Vzkriesený, a jeho ultimátum: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ (Jn 20, 25)

Keďže sa nakoniec Tomáš objaví už len ako člen partie, ktorá išla s Petrom na ryby (Jn 21, 1 – 14), zastavme sa pri udalosti s vložením prstov do rán.

To nie je len tak, keď vám popravia Učiteľa, ktorého ste sa mohli držať ako deti maminej sukne. To nie je len tak, keď vravel, že vstane z mŕtvych. Čo ak sa to náhodou stane? Aký bude? A čo ak nevstane a všetko, za čím tri roky bežíte, je strateným časom? Zatvorení zo strachu pred Židmi (Jn 20, 19)? To je možno ten posledný dôvod.

Aj muži majú svoje dni. Ťažko znášajú prehry. Atmosféru v zamknutej miestnosti sa snažila vysvetliť kazateľka Johanna Zbořilová: „Je to niečo také, ako keď sa ide hokejové mužstvo po prehranom štvrťfinále opiť od žiaľu a zamkne sa pred novinármi.“ Muži neznášajú prehry. A toto je prehra na celej čiare!

Niektorí z učeníkov si už zbalili pár vecí a pobrali sa domov (Lk 24, 13 – 35). Obnoviť živnosť, opraviť potápajúce sa lode, vysvetliť rodine, že zariskovali, ale žiadne terno to nebolo. Zdá sa, že sa všetko rozpadá a v miestnosti sedia už len tí, ktorí nemajú odvahu vstať a niečo urobiť. „Totálna depka,“ lakonicky by povedal tínedžer.

A práve vo chvíli, keď sa zdá, že je všetko stratené, sa v miestnosti objaví vzkriesený Učiteľ. Bez ohlásenia, zvonenia či klopania. Nikto mu nešiel otvoriť. Keby zaklopal, zrejme by dlho čakal, kým by vyžrebovali toho, kto mu pôjde odomknúť.

Za dverami môže byť chrámová polícia, miestna CIA, rozhorčený dav, nájomný vrah (tentoraz to nebude záhradník) či niekto podobný Šavlovi (por. Sk 8, 3), kto má väčšiu horlivosť ako zmilovanie. Preto sa Ježiš neunúval a sám sa postavil doprostred. Prečo aj nie? Veď v tejto chvíli je Vzkriesený centrom všetkého diania.

Evanjelista Ján sa zdržal komentovania reakcie učeníkov. Viac sa sústredil na každý detail toho, čo bude Ježiš robiť a hovoriť. Evanjelista Lukáš však opisuje aj atmosféru v „manšafte“: „Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha.“ (Lk 24, 37)

Je zaujímavé, že učeníci vidia Ježiša ako ducha či mátohu práve vtedy, keď sa deje niečo nezvyčajné (Mt 14, 24 – 26). Richard Kearney výstižne hovorí: „Svet je dnes plný monštier, príšer, strašidiel. Sami sme si ich vytvorili vzájomnými démonizáciami.“

A tiež je zaujímavé, že takmer každý, kto sa s Ježišom po jeho zmŕtvychvstaní stretol, ho videl tak, ako ho chcel vidieť. Romantická Mária Magdaléna, ktorá Ježiša milovala, ho videla ako záhradníka (Jn 20, 15). Zamknutí, strachom posadnutí učeníci ho videli ako ducha. Učeníci putujúci do Emáuz ho videli ako putujúceho cudzinca. Tomáš si ho predstavoval ako niekoho, kto má na rukách, nohách a v boku rany.

Vzkriesený Kristus sa stal zrkadlom, v ktorom každý môže vidieť svoju vlastnú tvár a hlavne vlastné rany. Podobne ako jeho matka Mária sa aj on stal znamením, „aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (Lk 2, 34 – 35).

Učeníci sa chceli dotýkať Ježiša, preskúmať jeho identitu a Ježiš im to dovolil (Jn 20, 20; Lk 24, 39 – 40). Ani si neuvedomili, že viac ako on sa „obnažili“ oni sami. Oni sa dotýkajú Ježiša, zatiaľ čo on sa dotýka ich vnútra, a to tak, že oni majú príležitosť prísť na to, akí sú, kým sú, aký je ich vzťah k nemu a čo s tým chcú ďalej robiť. Isteže, je to zložitý proces, ktorý nemožno absolvovať počas jedinej návštevy Zmŕtvychvstalého.

Niektorí biblisti tvrdia, že Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní niekoľkokrát zjavil preto, aby o tomto zmŕtvychvstaní vydal svedectvo. Zdá sa však, že to urobil hlavne preto, aby pomohol odhaliť identitu, bolesti, rany, smerovania a dať odpoveď na otázku, čo s načatým životom, svojim učeníkom. Čie sú to teda tie rany, ktorých sa dotýkali?

O tom, že cesta z „hrobu zamknutej miestnosti“ smerom von, do sveta, nie je taká jednoduchá, svedčí aj skutočnosť, že osem dní po Ježišovej návšteve učeníci opäť sedeli za zamknutými dverami (Jn 20, 26). Zaradovali sa, keď videli Pána, dotýkali sa ho, dostali dar pokoja, dar Ducha Svätého, dar možnosti odpúšťať (Jn 20, 19. 21 – 23) – a nič. Opäť zatvorené dvere.

Len brilantný pozorovateľ prišiel na to, že sa niečo predsa len zmenilo. Bolo ich o jedného viac. Bol s nimi aj Tomáš. Minule absentoval. Prečo? Ktovie. Niekto potrebuje svoje rany liečiť osamote. Bol to ten Tomáš, ktorý odhodlane vravel: „Poďme aj my a umrime s ním.“ (por. Jn 11, 16) Lenže oni s ním nešli zomrieť. Všetci zbabelo ušli. Oni teraz žijú a Učiteľ je mŕtvy. Nebolo by lepšie, keby zomreli všetci s ním?

Hovoria síce, že ho videli živého, ale môže to byť len plané vnútorné ospravedlňovanie ich zbabelosti. Možno si Tomáš osamote vyčítal, že nezostal s Učiteľom, a tak teraz nehodlá uveriť nejakej vysnenej pravde o tom, že Ježiš žije, len preto, aby sa nemusel sužovať svojím svedomím.

A možno mu to všetci vykladali len preto, aby si uľavili. Nevedeli, čo s večerným hosťom, a tak sa potrebovali vyrozprávať. Prečo má byť obetným baránkom, ktorý vezme všetky tieto taľafatky na svoje plecia? Prečo sa nedokážu zmieriť s tým, že to pokazili?

Keď už doňho dobiedzajú, tak Tomáš vyhlási, že chce zažiť to, čo oni mohli zažiť už pred týždňom. Nechce veriť cudzou vierou, nechce mať len sprostredkované zážitky. Chce všetko podstúpiť spolu s nimi. Od tých, ktorým Ježiš sám ponúkol možnosť, aby vložili svoje prsty do všetkých jeho rán, sa mu neskôr dostalo „priezviska“ Neveriaci. Lenže aký neveriaci? Ak, tak prinajhoršom pochybujúci. A pochybnosti ešte nie sú nevierou!

Týždeň po prvej návšteve Zmŕtvychvstalého sa to stalo. Podobný scenár. Žiadne klopanie, „len“ pozdrav a darovanie pokoja, len priama výzva Tomášovi, aby mohol urobiť to, čo jeho kolegovia pred týždňom. Ježiš mu hovorí: „A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Je to výzva iba pre Tomáša?

Nie je náhodou adresovaná všetkým, ktorí sa ho mohli dotknúť a presvedčiť sa, a pritom stále sedeli v strachu za zamknutými dverami? Zdá sa, že áno. Nikto z nich totiž nemohol povedať, že je z obliga.

To práve Tomáš urobil niečo, čo nikto z nich neurobil. Nevložil svoje prsty do rán, ale do svojich úst vložil srdcervúci výkrik: „Pán môj a Boh môj!“ Ako na to prišiel bez rukolapného dôkazu? Možno mu stačila Ježišova odovzdanosť do ľudských rúk.

Presne tá odovzdanosť, s ktorou kráčal životom od narodenia. Ako veľvyslanec Boha nikde nechodil s ochrankou či vojskom, pripustil, že ho ľudia mohli neprijať, vyhnať, nadávať mu a nakoniec sa úplne s krížom na krížoch vydal do ich rúk. Toto sebavydanie do krajnosti ponúkol aj Tomášovi: „Tu sú moje rany, nalož s nimi, ako budeš chcieť!“

A Tomáš pochopil, že Rabbi a Vzkriesený sú jednou a tou istou osobou. To nie Tomáš, ale Ježiš sa vo svojom vydaní do jeho rúk dotkol jeho rán. Práve toto ho nesmierne bolelo. Otázky, ako to bolo, je a možno bude s Ježišom. Stavili sme na správnu kartu alebo sme sa nechali opiť rožkom? Aké to bude, ak (ne)vstane z mŕtvych? V čom mal pravdu? Je ním predstavený Boh skutočne taký?

Zrejme práve tieto hmly zahalili jeho zrak a sypali mu soľ do rán. Ježiš ho však presvedčil práve tým, že sa mu dal do rúk. Koniec koncov, robí to dodnes pri každej Eucharistii.

Tomášovo vyznanie: „Pán môj a Boh môj!“ by sa podľa Jeronýma Klimeša „nemalo brať ako bezprostredné potvrdenie Kristovho božstva, pretože je to len zvolanie človeka, ktorému zážitok berie dych.“ Je to však „iba“ zvolanie?

„Boh je podľa definície to, čo uctievame, a skutočne väčšina z nás uctieva mnoho božstiev okrem toho, ku ktorému sa nominálne hlásime, keď chodíme do kostola alebo do synagógy. Ľudové príslovie: ,Šesť dní sa budeš klaňať Anglickej banke a siedmy deň Bohu‘ nie je tak ďaleko od pravdy,“ napísal Z'ev Ben Shimon Halevi.

Tomáš dáva svojím zvolaním najavo, že jeho jednotkou, jeho Bohom sa stáva Ježiš Kristus. A vraj je neveriaci!

Po Turícach, keď sa učeníci a učeníčky rozhodli evanjelizovať svet, strategicky si ho rozdelili. Azda žrebom. A Tomášovi vraj pripadla India. Aj keď sa sprvoti zdráhal ako prorok Jonáš, napokon šiel a ohlasoval. A podľa tradície zomrel práve pri indickom meste Madras, kde bol aj pochovaný.

Príbehu Tomášovej požiadavky dotknúť sa Vzkrieseného venoval Tomáš Halík knihuDotkni sa rán. V nej spomína, že príbeh apoštola Tomáša sa mu otvoril pri apoštolovom hrobe v indickom Madrase – v madraskom sirotinci, kde v drevených klietočkách ležia nemluvniatka a batoľatá s bruškami vypuklými od hladu. Podľa Halíka bol Tomáš poslaný práve sem: „Toto je, Tomáš, tvoja cesta. Ponesieš kríž pochybností ďalej a neutíšiš ho inak než tým, že sa budeš dotýkať ľudských rán.“