Sv. Mária Goretti Odpúšťam mu a v nebi ho chcem mať pri sebe

Blahoslavená Anna Kolesárová na Slovensku, Albertina Berkenbrocková v Brazílii, blahoslavená Karolina Kózkówna v Poľsku, svätá Mária Goretti a blahoslavená Antonia Mesinová v Taliansku... To je niekoľko dievčat či mladých žien, ktoré zomreli preto, že sa nechceli poddať násilníkom a prísť o svoju čistotu, panenstvo a dôstojnosť.

Blahoslavenými či svätými ich nerobí iba onen veľmi smutný posledný hrdinský čin. To, že volili radšej smrť ako podvolenie sa, znamená, že toto presvedčenie žili už dávno predtým (Mt 5, 27 – 28). Vždy keď sa oslavuje ich sviatok, je to zároveň aj otvorená otázka, čo môžeme v záležitosti ochrany žien a ich dôstojnosti urobiť my všetci.

Rodina Gorettiovcov pochádzala z mestečka Corinaldo v regióne Marche. Tvorili ju manželia Luigi Goretti a Assunta, rodená Carlini, dvaja drobní roľníci obrábajúci vlastnú pôdu, a ich šesť detí (siedme, prvorodený syn, zomrelo vo veku niekoľkých mesiacov).

Život mladej Márie sa nelíšil od života mnohých detí poľnohospodárskych robotníkov, ktorí boli nútení opustiť svoju pôdu a hľadať si obživu inde: negramotnosť, podvýživa a ťažká práca už od detstva.

Gorettiovci sa pri hľadaní lepšieho zamestnania najprv presťahovali do mesta Paliano spolu s rodinou Serenelliovcov, ktorej členovia boli ich priateľmi. Keď Luigi Goretti v roku 1900 zomrel na maláriu, spolupráca oboch rodín sa ešte viac prehĺbila, keďže aj Serenelliovci sa ocitli v ťažkej životnej situácii.

Kým otec a syn Serenelliovci obrábali pôdu a Assunta sa starala o deti, Mária predávala vajcia vo vzdialenom Nettune, pripravovala jedlo pre robotníkov na hospodárstve alebo zašívala oblečenie. Ani toto každodenné namáhavé zamestnanie v nej neuhasilo túžbu po modlitbe.

Hoci bola negramotná, v roku 1902 ako jedenásťročná požiadala o dovolenie prijať sviatosť svätého prijímania o rok skôr, než bolo zvyčajné. Bola ochotná vzdať sa hodín spánku, len aby sa mohla zúčastniť na nedeľnej svätej omši v Campomorte, vzdialenom niekoľko kilometrov od jej domova.

Pokoj jej detského života narušila chvíľa, keď sa stala predmetom chorobnej pozornosti osemnásťročného Alessandra Serenelliho, ktorého dovtedy brala ako brata. Opakovane sa pokúšal Máriu zviesť: „Páčiš sa mi. Budem tvojím milým!“ Ona ho vždy odmietla so slovami: „Mať rád je niečo úplne iné, to, čo chceš ty, je hriech! Neopováž sa ma dotknúť!“

Napokon jej začal hroziť smrťou, ak o jeho návrhoch čo i len cekne pred svojou rodinou. Mlčanie pre ňu bolo ťažké, ale nechcela ešte viac zhoršiť už aj tak napäté vzťahy medzi oboma rodinami. Útechu nachádzala len v modlitbe.

Piateho júla 1902, keď boli Serenelliovci aj Gorettiovci na poliach a Mária zostala sama doma, Alessandro ju napadol a pokúsil sa ju znásilniť. „Nie, Boh to nechce, pôjdeš do pekla!“ napomenula ho. Zaslepený hnevom ju štrnásťkrát bodol šidlom, ktoré si predtým ešte nabrúsil, a smrteľne ju zranil.

V kritickom stave ju dopravili do nemocnice milosrdných bratov v Nettune, kde ju hneď operovali pri vedomí, pretože jej srdce by narkózu nebolo vydržalo.

Ráno ďalší deň prijala Eucharistiu – druhý a zároveň posledný raz v živote. Na otázku o svojom vrahovi bez váhania odpovedala: „Z lásky k Ježišovi mu odpúšťam z celého srdca a v nebi ho chcem mať pri sebe.“ Po prijímaní zomrela. Mala 11 rokov, 8 mesiacov a 20 dní.

Keď zomrela, merala 1,38 metra. Podľa pitevnej správy bola nápadne podvyživená a vykazovala príznaky malárie v pokročilom štádiu.

Za blahoslavenú bola Mária Goretti vyhlásená v roku 1947 a za svätú o tri roky neskôr. Obe udalosti zažila ešte jej matka Assunta.

Alessandro strávil vo väzení s nútenými prácami takmer 27 rokov. Ešte vo väzení mal vraj sen, ktorý ho priviedol ku konverzii. Neskôr povedal: „Mária mi chcela povedať, že žije.“ Z väzenia sa vrátil o štyri roky skôr ako úplne iný človek a vstúpil ako laický brat do kapucínskeho rádu.

Útoky sexuálnych predátorov nie sú záležitosťou posledných desaťročí. Prvou vecou, ktorú môžeme urobiť, aby sa neopakovali vraždy a minimalizovali útoky na ženy, je vytvoriť prostredie, v ktorom sa tieto ženy budú cítiť prijímané, vypočuté a budú mať dôveru, že ich záležitosti sa budú bez zbytočných prieťahov riešiť.

Ďalším smerom, ktorým treba ísť, je zdôrazňovanie dôstojnosti ženy, jej veľkosti a vzácnosti. Podceňovanie žien, upieranie ich práv, podsúvanie predstavy, že ich miesto je iba pri deťoch a sporáku, a mnoho podobných prekonaných ilúzií podvedome vytvára akýsi starozákonný pocit, že žena je len akýmsi menejcenným človekom.

Z toho zrejme vychádza aj fenomén pozorovateľný v ostatnom čase, keď sa objavuje čoraz viac hlásateľov „mačizmu“, ktorý zdôrazňuje nadradenosť mužov nad ženami. Tá však vychádza predovšetkým z komplexu menejcennosti, ktorý títo muži prežívajú. A aby si dokázali svoju dôležitosť, potrebujú ponižovať iných.

Ukazovať svoju prevahu nad slabšími nikdy nie je prejavom sily. Naopak, silný je ten, kto iným ľuďom preukáže úctu a vytvorí priestor, aby sa mohli naplno realizovať.