Sv. Benedikt z Nursie Muž, ktorý sa nedal otráviť

Pápež Pius XII. nazval Benedikta „otcom Európy“. Pápež Pavol VI. ho v roku 1964 vyhlásil za patróna Európy, čo potvrdil aj Ján Pavol II., keď okrem Benedikta a Cyrila s Metodom roku 1999 vyhlásil ďalšie spolupatrónky.

V čom spočívalo novátorstvo svätého Benedikta a jeho prínos pre celú Európu?

Jediným prameňom „z prvej ruky“ Benediktovho životopisu sú Dialógy pápeža Gregora Veľkého, ktorý stál na čele cirkvi v rokoch 590 – 604. Benedikt sa narodil zrejme v roku 480 v Nursii (dnešná Norcia) v talianskej Umbrii.

Jeho rodičmi boli pravdepodobne Euproprius a Abundantia, ktorí mali pomerne vysoké spoločenské postavenie. Je možné, že Benediktov otec bol členom mestskej rady alebo zastával úrad sudcu. Benedikt mal sestru, podľa niektorých prameňov dvojča, Školastiku. A ako to medzi dvojčatami býva, boli spojení pevným putom. Až do smrti.

Benedikt študoval v Ríme, kde podľa Gregora získal klasické vzdelanie. Venoval sa gramatike a rétorike, teda umeniu presvedčiť hovoreným slovom. Za úspešného rétora však nebol považovaný ten, kto najlepšie a pravdivo argumentoval, ale ten, kto používal správny rytmus, techniku a výrečnosť. Zdá sa, že takéto vnímanie úspešného rétora nám zostalo až do dnešných dní.

Benediktovi sa takto predstavovaná rétorika nepáčila, rovnako ako voľné mravy medzi študentmi. Preto už ako sedemnásťročný opustil akademické prostredie a odišiel hľadať spôsob života, ktorý by bol bližší jeho srdcu. No rytmus, ktorému sa naučil, ovplyvnil jeho život aj jeho neskoršiu Regulu.

Najprv sa na krátky čas pripojil k mníchom v Enfide východne od Ríma. Nasledujúce tri roky žil osamelo v jaskyni pri Subiacu, asi šesťdesiatpäť kilometrov od Ríma, na pustatine, kde cisár Nero kedysi vlastnil vilu. Život pustovníka s prísnym sebazapieraním bol presne to, čo Benedikt hľadal. Napriek tomu neraz zápasil s takými ťažkými pokušeniami, že bol takmer rozhodnutý vzdať sa asketického života. Napokon nad nimi zvíťazil. A zostal.

V Subiacu Benedikt stretol Romana, mnícha z neďalekého kláštora vo Vicovare. Romanus a jeho spolubratia ho po troch rokoch pustovníckeho života poprosili, aby sa stal ich opátom. Po dlhom váhaní súhlasil. Nerád opúšťal svoju samotu, zároveň však videl príležitosť viesť spoločenstvo askétov, ktoré naliehavo potrebovalo reformu.

Benedikt sa usiloval odstrániť „pohodlný život“, uvoľnenú disciplínu mníchov a obnoviť ich sebazaprenia. Bolo celkom logické, že táto snaha narazí na nepochopenie a nepriateľstvo niektorých mníchov. Keď ich Benedikt svojím dôrazom otravoval, rozhodli sa otráviť oni jeho. A to naozaj. Po tomto pokuse opustil komunitu a znovu sa utiahol do samoty.

Ani táto totálna samota mu nevydržala dlho, pretože Benedikt nebol askétom, ktorému by boli kríže a starosti iných ľudí ľahostajné.

Mnohí za ním prichádzali po radu alebo túžili žiť ako on. Napokon ich usporiadal do dvanástich domov, ktoré spojil pod svojou autoritou do združenia kláštorov – prvých benediktínskych komunít v dejinách, ktoré žili veľmi podobným mníšskym spôsobom života ako mnísi vo východnej cirkvi.

Benedikt by pravdepodobne bol zostal v Subiacu až do konca života, keby sa jeho spôsob život nebol stal tŕňom v oku miestneho kňaza Florentia. Ten predstieral priateľstvo a poslal mu ako dar otrávené jedlo. Keď tento plán opäť zlyhal, Florentius najal sedem žien, aby tancovali v kláštornej záhrade a zvádzali mníchov.

Benedikt nereagoval protiútokom, hnevom či otvoreným konfliktom. Jednoducho sa zbalil a po tridsiatich rokoch v Subiacu spolu s malou skupinou svojich učeníkov odišiel na vrch Monte Cassino asi stotridsať kilometrov južne od Ríma.

Tam na základoch niekoľkých pohanských chrámov založil veľký kláštor určený na asketický spôsob života, ktorý sa však často stal aj azylom pre ľudí sužovaných vojnami či chudobou. Práve v tomto kláštore napísal svoju mníšsku Regulu, ktorá ovplyvnila nielen život kláštorov, ale aj celej Európy.

Základom jeho Reguly sa stala Biblia, diela východných otcov a podľa neskorších výskumov aj Regula magistri (Regula Učiteľa) od neznámeho autora, z ktorej Benedikt vo veľkej miere čerpal. Podľa Jamesa Edwarda McGoldricka to je dôkaz toho, že sa Benedikt nepokladal za novátora ani za zakladateľa nového náboženského hnutia.

Naopak, prijal myšlienky svojich predchodcov a prispôsobil ich vlastným potrebám aj potrebám svojich žiakov. Práve tento syntetický charakter Benediktovej Reguly predstavoval jednu z jej najväčších predností a možno aj vysvetľuje, prečo získala také široké prijatie.

Benedikt totiž spojil to najlepšie z dovtedajších mníšskych tradícií do harmonického a životaschopného celku.

V čom však napriek tomu bola Regula novátorská?

Predtým existovali dva základné ideály mníšstva. Prvý predstavovali egyptskí a sýrski pustovníci – radikálni askéti, ktorí žili osamote v púšti a podstupovali až extrémne telesné odriekanie. Druhým bol spoločný život podľa pravidiel, ktorý rozvíjali Pachomius a Bazil z Cezarey. Benediktova vízia svätosti nerastie z extrémov, ale z vernosti každodennosti. Jeho Regula neoslavuje mimoriadne asketické výkony. Mních nemá byť hrdinom, ale verným človekom.

V staršom mníšstve sa niekedy kládol dôraz na individuálny duchovný výkon. U Benedikta je kláštor predovšetkým spoločenstvom. Opát nie je vojenský veliteľ, ale otec. Mnísi nie sú súpermi vo svätosti, ale bratmi.

Latinské slovo oboedientia pochádza zo slovesa ob-audire – pozorne počúvať. Pre Benedikta nie je  poslušnosť len slepým plnením rozkazov. Je to schopnosť načúvať Bohu, opátovi, bratom, udalostiam a vlastnému svedomiu. Aj prvé slovo Reguly znie: Ausculta! Počúvaj! Nie rob!

Heslo Ora et labora sa síce v tejto forme v Regule nenachádza, ale vystihuje jej ducha. Pred Benediktom sa fyzická práca často pokladala za niečo podradné. Benedikt ju povýšil na duchovnú činnosť. Práca nie je prekážkou modlitby, ale jej pokračovaním.

Benediktínske kláštory teda obrábali pôdu, odvodňovali močiare, stavali mlyny, prepisovali knihy, učili remeslá (áno, varili aj pivo) a prijímali pútnikov. Tým vlastne podporovali rozvoj európskej civilizácie.

Regula neobsahuje výzvy konať veľké skutky. Naopak. Benedikt venuje celé kapitoly stolovaniu, spánku, čítaniu, rozdeľovaniu práce, prijímaniu hostí, kuchárom, chorým, starcom či deťom. Akoby hovoril: Boh sa skrýva v každodennom rytme života.

Jedným z najkrajších Benediktových slov je discretio – rozvážnosť, primeranosť. Nechce, aby sa mnísi zničili pôstom. Nechce však ani pohodlnosť. Opát má vždy zvoliť takú cestu, „aby silní mali po čom túžiť a slabí pred ničím neutekali“.

Franský cisár Karol Veľký (768 – 814) podporoval cirkevné reformy založené na zachovávaní Benediktovej reguly a jeho syn Ľudovít Pobožný (814 – 840) ustanovil túto regulu za normu pre kláštory v Nemecku a vo Francúzsku.

Hoci Benedikt nepredpokladal, že jeho Regula raz získa všeobecné prijatie v Katolíckej cirkvi, všetky neskoršie formy západného mníšstva predstavovali predovšetkým úpravy jeho pôvodného diela.

Benedikt zomrel v kláštore na Monte Cassino štyridsaťšesť dní po smrti svojej sestry Školastiky. Hoci nejavil žiadne známky choroby, šesť dní pred smrťou prikázal svojim učeníkom otvoriť jej hrob, aby mohol naposledy uzrieť telesné pozostatky Školastiky, po ktorej boku mal byť pochovaný.

Benedikt nezmenil Európu tým, že založil novú rehoľu, ale tým, že ukázal nový pohľad na človeka. V časoch rozpadu Rímskej ríše, vojen a chaosu vytvoril malé ostrovy pokoja, kde sa ľudia učili modliť, pracovať, čítať, obrábať pôdu, prijímať cudzincov, rozhodovať sa spoločne, zachovávať rytmus práce, modlitby a odpočinku.

Vernosť modlitbe, práci, bratstvu, poslušnosti a pohostinnosti premieňa človeka pomaly, ale hlboko. Práve táto múdrosť robí Benediktovu Regulu prekvapivo aktuálnou aj po pätnástich storočiach.