Bl. Emanuel Ruiz y López a spoločníci Má to zmysel, bez ohľadu na to, ako to dopadne

Od čias svätého diakona Štefana, ktorý zomrel za vieru ako prvý (Sk 7, 54 – 60), bolo zabitých pre vieru v Ježiša Krista mnoho tisíc ľudí. Otázka prečo je jednou z najväčších záhad. Mnoho kresťanov bolo zabitých v križiackych a ďalších vojnách s prívlastkom „náboženské“. No málokto z nich bol svätorečený.

Prečo sú ľudia, ktorí sa snažia žiť lásku a obetavosť, podávajú pomocnú ruku, robia prvé a posledné pre chorých, chudobných a ľudí, o ktorých nemá nikto záujem, živými cieľmi iných ľudí? To je tajomstvo, ktoré patrí do jednej veľkej skupiny tajomného rébusu prítomnosti zla vo svete. A zdá sa, že ho nikdy úplne nevyriešime.

Manuel Ruiz López, predstavený kláštora v Damasku, sa narodil v roku 1804 v San Martín de las Ollas v španielskej provincii Burgos. Do Rádu menších bratov vstúpil v roku 1825 a za kňaza bol vysvätený v roku 1830.

Dvadsiateho júla 1831 sa brat Manuel spolu so svojimi spolubratmi nalodil v prístave Cádiz na cestu do Svätej zeme. Do Jaffy dorazili 3. augusta toho istého roku. Súčasťou tej istej výpravy bol aj Karmel Bolta z Valencie.

„Odchod brata Manuela do Svätej zeme súvisel so španielskou desamortización,“ vysvetľuje brat Ulise Zarza, sekretár pre formáciu a štúdiá v Jeruzaleme a vicepostulátor káuz svätých. „Išlo o zložitý proces právnych opatrení, ktorými štát vyvlastňoval neproduktívne pozemky a majetky. Španielska cirkev už nemohla pokračovať v tradičných formách apoštolátu – vo vyučovaní, v pomoci chudobným a kázaní –, a tak obrátila svoju pozornosť na misie a usilovala sa naplno využiť nadšenie, odvahu a apoštolskú horlivosť mladých rehoľníkov.“

Vo Svätej zemi bol brat Manuel pridelený do Kláštora svätého Pavla v damaskej štvrti Bab Túmá („Tomášova brána“), pri jednej zo siedmich rímskych brán Starého mesta. Mal veľké nadanie na štúdium orientálnych jazykov, a preto nemal v apoštoláte ťažkosti. Vynikal láskou k blížnym i rozvážnosťou.

Arabi ho familiárne nazývali Otec Trpezlivosť. To jasne ukazuje, akým človekom bol a ako dokázal každého pochopiť.

Pre zdravotné ťažkosti bol v roku 1847 nútený vrátiť sa do Európy, no už v roku 1858 opäť prišiel do Svätej zeme. Krátko nato začala narastať nenávisť voči kresťanom.

Brat Manuel poslal 2. júla 1860 do Jeruzalema list prokurátorovi Kustódie Svätej zeme. Z tohto listu je zrejmé, že si naplno uvedomoval nebezpečenstvo, ktorému čelil, a zároveň bol pripravený položiť svoj život za Krista.

Brat Manuel napísal: „Naša viera je ohrozovaná drúzmi i damaským pašom, ktorý im poskytuje prostriedky, aby pripravili o život všetkých kresťanov bez rozdielu, či už sú Európania, alebo Orientálci. Nech sa stane Pánova vôľa.“

Zámienkou na začatie útokov sa stala hádka medzi maronitom a drúzom. Drúzi boli ozbrojení, zatiaľ čo kresťania sa pod zámienkou zachovania poriadku dali tureckými úradmi odzbrojiť.

Počas troch týždňov bola každá maronitská dedina v strednej a južnej časti Libanonu vydrancovaná alebo vypálená; šesťtisíc maronitov bolo zavraždených, zmrzačených alebo vystavených násiliu. Masaker vypukol v Damasku 9. júla a za tri dni si len medzi dospelými mužmi vyžiadal tritisíc obetí.

Ráno 9. júla vtrhol zástup prenasledovateľov do husto obývanej kresťanskej štvrte Damasku, ktorá mala približne tritisícosemsto domov, a spustilo sa násilie.

Brat Manuel chránil zverených ľudí až do konca. Pramene hovoria, že keď sa prenasledovatelia chystali vniknúť do kláštora, zhromaždil v kostole rehoľníkov, školské deti aj niekoľkých laikov vrátane troch maronitských bratov Massabkiovcov. Všetkých povzbudzoval k vytrvalosti a vyzval ich, aby prijali Eucharistiu.

Počas noci sa oddielu drúzov podarilo preniknúť do františkánskeho Kláštora svätého Pavla cez tajný vchod, ktorý im ukázal zradca. Keď vnikli dovnútra, brat Manuel okamžite pribehol k svätostánku, aby vybral Eucharistiu a sám ju prijal, aby ju nevystavil znesväteniu. Tak bol zabitý pri úpätí oltára.

Karmena Voltu ubili na smrť kyjakom, život Petra Solera ukončil meč, Mikuláša Albercu zastrelili, Engelberta Kollanda zabili sekerou. Aj otec Nikanor bol krátko nato usmrtený a obaja laickí bratia takisto prejavili veľkú silu ducha. S očami i rukami pozdvihnutými k nebu v prosebnej modlitbe boli zhodení z veže kostola, kam stihli utiecť.

Pápež Pius XI. všetkých bratov františkánov spolu s tromi maronitskými laikmi v roku 1926 zapísal medzi mučeníkov a udelil im titul blahoslavených.

Vždy keď sme svedkami eskalácie nezmyselného násilia s následnou smrťou, môžeme si spomenúť na geniálnu definíciu nádeje od Václava Havla: „Nádej nie je presvedčenie, že niečo dobre dopadne, ale istota, že má niečo zmysel – bez ohľadu na to, ako to dopadne.“

Láska a odpustenie majú zmysel. Bez ohľadu na to, ako to dopadne.