Sv. Clelia Barbieriová Najmladšia zakladateľka kongregácie v dejinách Katolíckej cirkvi

Mnohí mladí ľudia si dnes myslia, že obklopení sociálnymi sieťami a AI pojedli všetku múdrosť sveta. A samozrejme, že nemajú radi narážky na svoj nízky vek. Na druhej strane stoja ľudia, ktorí si na základe vlastných šedín myslia, že iba oni vedia všetko. A ani nespozorujú, že im pomaly uteká vlak.

Existujú však aj mladí ľudia, ktorí majú naozaj veľký dar múdrosti a rozlišovania, a starší ľudia, ktorí ich uznávajú. Podobne ako v prípade mladého proroka Daniela a jeho rozlúštenia súdneho sporu medzi dvoma starcami a krásnou Zuzanou (Dan 13).

Dar múdrosti a akejsi „startupovej akčnosti“ mala aj Clelia Barbierová. Narodila sa 13. februára 1847 v dedinke Budrie neďaleko Bologne. Jej otec Giuseppe Barbieri pochádzal z asi najchudobnejšej rodiny, jej matka Giacinta Nannettiová zase z najvýznamnejšej rodiny v dedinke.

Po svadobnom obrade, proti ktorému sa stavali mnohí rodinní príslušníci, prijala Giacinta chudobný život robotníckej rodiny a presťahovala sa z pohodlného domu do skromného príbytku svojho svokra Santeho Barbieriho.

Cleliini rodičia sa mali veľmi radi a túto lásku prenášali aj do výchovy svojich dvoch dcér. Aj preto sa Clelia už asi ako osemročná opýtala: „Mama, ako sa môžem stať svätou?“ Naučila sa šiť, tkať a spracúvať konope, ktoré boli v tomto kraji hlavným zdrojom obživy.

V roku 1855 počas epidémie cholery prišla o otca. Vďaka štedrosti svojho strýka sa spolu s matkou a mladšou sestrou Ernestínou presťahovala do pohodlnejšieho domu neďaleko farského kostola. To bolo niečo, po čom túžila. Keby sme ju hľadali, voľba istoty by bol práve tento kostol, kde trávila veľa času v modlitbe.

Farár v nej rozpoznal veľkú túžbu pristúpiť k Eucharistii, preto jej to po mimoriadnej katechetickej príprave dovolil už vo veku jedenástich rokov, hoci v tom čase bolo zvykom pristupovať k prvému svätému prijímaniu až v takmer dospelom veku.

Po prijatí Eucharistie prežila svoju prvú mystickú skúsenosť – mimoriadne hlbokú ľútosť a bolesť nad vlastnými hriechmi aj nad hriechmi celého sveta. Počas adorácie pred svätostánkom zostávala nehybná, celkom ponorená do modlitby.

Doma bola dobrou kamarátkou a vodcovským typom medzi ostatnými pracujúcimi dievčatami. I keď nedostala možnosť veľkého vzdelania na univerzite, neustále sa vzdelávala v Biblii, životopisoch svätých a v istom zmysle aj v teológii.

Do svojho malého sveta vniesla veľkého Boha. Rozhodla sa neustále prežívať Božiu prítomnosť. Preto aj napriek problémom či bolestiam pracovala s radosťou a láskou, myslela na Boha a rozprávala sa o ňom so svojimi spoločníčkami. Žila láskou a úplne sa zasvätila službe druhým.

V tom čase pôsobilo združenie nazývané Pracovníci kresťanskej katechézy, ktorého cieľom bolo bojovať proti duchovnej vlažnosti a prinášať katechézu tým, ktorí k nej mali ďaleko – robotníkom a roľníkom. Clelia sa k nemu čoskoro pridala, pretože sa chcela zapojiť do apoštolátu. Priniesla novú energiu a do združenia začali prichádzať ďalší ľudia, ktorí mali rovnaké ciele.

Spočiatku pôsobila ako pomocná katechétka, no čoskoro si svojimi schopnosťami a pokorou získala takú dôveru, že ju členovia zvolili za svoju vedúcu. Odmietla viaceré výhodné ponuky na sobáš. Namiesto toho sa stala duchovnou vodkyňou rastúceho spoločenstva mladých žien, ktoré spájali apoštolský život s kontempláciou.

Na svoj mladý vek mala smelý plán založiť novú rehoľnú kongregáciu, ktorý musela v dôsledku politických udalostí spojených so zjednotením Talianska v rokoch 1866 – 1867 odložiť.

Jej sen sa však napokon splnil 1. mája 1868, keď sa spolu s troma mladými spoločníčkami nasťahovala do domu, v ktorom sa dovtedy stretávali Pracovníci kresťanskej katechézy. Tak sa začali dejiny rehoľnej rodiny, ktorá neskôr prijala názov Kongregácia najmenších sestier Sedembolestnej Panny Márie.

Označenie „najmenšie“ si zvolila z úcty k svätému Františkovi z Paoly, zakladateľovi Rehole minimov. Titul „Sedembolestnej“ bol poctou Sedembolestnej Panne Márii, ktorej odvahu Clelia veľmi obdivovala.

Vznik novej rehoľnej kongregácie však nebol bezproblémový. Prišli prvé ohovárania aj polená pod nohy. Mladé spoločenstvo však zakúsilo pomoc „z neba“. Bez nej by zrejme nebolo prežilo. Postupne sa rozrastalo takmer bez organizačnej a materiálnej podpory.

Zároveň však rástli počty chudobných, chorých a detí, ktoré potrebovali katechézu a náboženské vyučovanie. Ľudia si čoraz viac uvedomovali, že Clelia je skutočnou vodkyňou a učiteľkou viery. Hoci mala iba dvadsaťdva rokov, začali ju oslovovať matka. Týmto titulom ju nazývali až do jej smrti.

Tá prišla veľmi skoro. Tuberkulóza, ktorú v sebe dlhé roky nosila, naplno prepukla už dva roky po založení kongregácie. Pred smrťou povedala sestre, ktorá ju opatrovala v chorobe:

„Odchádzam, ale nikdy vás neopustím. Keď na lucernovom poli vedľa kostola vyrastie nový kláštor, už nebudem medzi vami... Rozrastiete sa a rozšírite sa po rovinách a horách, aby ste pracovali v Pánovej vinici. Príde deň, keď sem do Budrie budú mnohí prichádzať s konskými záprahmi...“

Clelia zomrela 13. júla 1870 so šťastím človeka, ktorý ide v ústrety svojmu milovanému Pánovi. Jej proroctvo sa do bodky naplnilo. Kongregácia najmenších sestier Sedembolestnej Panny Márie sa rozšírila a naďalej rastie. Pôsobí v Taliansku, Indii a Tanzánii. Sestier je približne tristo a žijú v tridsiatich piatich komunitách.

Keďže Clelia Barbieriová zomrela vo veku iba dvadsiatich troch rokov, je najmladšou zakladateľkou rehoľnej kongregácie v dejinách cirkvi. Za svätú ju vyhlásil pápež svätý Ján Pavol II. v apríli 1989.

Cleliina múdrosť nevyplývala z dlhoročných štúdií ani z prístupu k dátam. Zároveň neabsolvovala iba „školu života“. Študovala toľko, koľko jej dovolili životné okolnosti. Mala však dve dôležité vlastnosti. Otvorenosť a pokoru. Otvorenosť voči Bohu a pokoru voči múdrosti. Skutočne múdri ľudia si totiž nikdy nepripisujú zásluhy za svoju múdrosť. A stoja väčšinou vzadu. Múdrosť je ako voda. Vždy si nájde cestu.