V diele Ku kritike Hegelovej filozofie práva Karl Marx napísal, že „náboženstvo je ópiom ľudstva“. Táto veta sa už stala akýmsi klišé. Ópium bolo v Marxovej ére najrozšírenejším liekom proti bolesti. Tlmilo utrpenie, ale neliečilo jeho príčinu.
Ježiš povedal svojim apoštolom: „Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem. Nie pokoj som priniesol, ale meč. Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre. A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi.“ (Mt 10, 34 – 11, 1)
Mnoho ľudí dodnes podvedome vníma náboženstvo ako liek „pre vlastnú vnútornú potrebu“. Ako utišujúci prostriedok, keď prídu vnútorné búrky, bolesti alebo sa im zrúti svet. Čiastočne to tak naozaj je. Ježiš však v týchto slovách naznačuje, že v jeho ponuke ide o oveľa viac.
Cieľom nie je stoický pokoj, ale premena človeka smerom k dobru. Okrem toho, že je to veľká drina, prináša aj riziko nepochopenia od tých, od ktorých by sme pochopenie akosi automaticky očakávali.
Drina spočíva v tom, že Ježiš vyzýva na neľahké kroky. Po vnútornom upokojení totiž treba vstať a vyriešiť nepríjemný konflikt, po rokoch začať komunikáciu, vziať situáciu do vlastných rúk a snažiť sa urobiť všetko na zmiernenie bolestí sveta.
Tu už teda nejde len o súkromný utišujúci prostriedok, ale o vstup do diskomfortnej zóny, v ktorej sa dajú priamo vyriešiť príčiny nefungujúcich vzťahov či sveta. A to chce veľkú odvahu. (Jozef Husovský)