„Prečo neustále píšete o tom, že treba hľadať Boha, veď Biblia hovorí, že je v nás?“ pýtala sa nedávno jedna pani. Dokázať presne lokalizovať, kde sa niekto nachádza, ešte neznamená nájsť ho. Nájsť Boha znamená to, že sa ho dotkneme a on sa dotkne nás.
Hovoril im veľa v podobenstvách: „Rozsievač vyšiel rozsievať...“ (Mt 13, 1 – 23)
Keď hľadáme Boha, tak ho vlastne kopírujeme. Pretože Boh hľadá nás. Aj on podľa svojho božského GPS vie, kde sa nachádzame. To ho však nenecháva v stoickom pokoji. Každý deň vstáva a vydáva sa za nami. Inak by predsa nesial. Nerozsieva pre seba, ale pre nás.
Pri tomto podobenstve sa zvykneme zastaviť na kraji cesty, na skalách či pri tŕní. A s mýtnikom v chráme máme pocit hriešnosti a premárnenia ponúkaných zŕn (Lk 18, 13). Lenže pre Boha má význam aj rozsievanie na tvrdú zem, skalu či do tŕnia. Zrná sa v nás síce možno neujmú, ale zostane po nich prázdne miestečko, stopa, ľahký dotyk. Odkaz, že Boh tu už bol.
A ako často pripomína Richard Rohr a mnohí svätí či mystici, k Bohu sa často dostávame nie vtedy, keď niečo urobíme na sto percent, ale vtedy, keď zlyháme. Na kraji cesty, na skale či v tŕní my sami síce neprinesieme valnú úrodu, ale práve vtedy je k nám najbližšie Boh. Stačí si spomenúť na ovcu, ktorá zablúdila (Mt 18, 12 – 14).
Izaiáš predsa vkladá Bohu do úst jasné ubezpečenie: „Tak bude so slovom, ktoré vychádza z mojich úst: nevráti sa ku mne naprázdno, ale vykoná všetko, čo chcem, a vydarí sa jeho poslanie.“ (Iz 55, 11) Cesta k Bohu sa často začína naším zlyhaním. (Jozef Husovský)