Sv. Bonaventúra Františkánsky Tomáš Akvinský

Človek nemusí byť práve kresťanom, aby poznal Tomáša Akvinského. Ale ani kresťania často nepoznajú Bonaventúru, takisto veľkého filozofa a teológa, Tomášovho priateľa a kolegu z Parížskej univerzity.

Pritom mnohí bádatelia sa podľa Richarda Rohra domnievajú, že „keby bol Bonaventúra zostal na univerzite, mohol so svojou systematickou a ucelenou teológiou konkurovať samotnému Tomášovi Akvinskému a stať sa jeho veľmi potrebným doplnkom“. Ale o konkurovanie Bonaventúrovi ani Tomášovi nikdy nešlo.

Bonaventúra sa narodil v Bagnoregiu pri Viterbe (asi 120 kilometrov severne od Ríma) a pôvodne sa volal Giovanni di Fidanza. Rok jeho narodenia nie je s istotou známy. Niektorí sa domnievajú, že sa narodil v roku 1217, iní uvádzajú rok 1221.

Už ako malý chlapec veľmi vážne ochorel. Ako uvádza pápež Benedikt XVI., „aj jeho otec, ktorý bol lekárom, stratil všetku nádej, že ho zachráni pred smrťou. Jeho matka sa preto utiekla k príhovoru svätého Františka z Assisi… A Giovanni sa uzdravil“.

Po základných štúdiách v blízkom františkánskom kláštore odišiel študovať na Parížsku univerzitu, ktorá patrila v tom čase medzi najprestížnejšie univerzity sveta. Okolo roku 1243 získal titul magistra slobodných umení. Krátko nato vstúpil do františkánskej Rehole menších bratov a prijal meno Bonaventúra.

Ohľadne jeho „nového“ mena koluje legenda, že mu ho „nechtiac“ dal sám František z Assisi. Keď mu prišla matka povedať, že sa jej syn uzdravil na jeho príhovor, František vraj nadšene zvolal: „O buona ventura!“, čo znamená: „Ó, aké šťastie!“ A meno bolo na svete.

Bonaventúra, ktorého múdrosť sa prejavila už od prvých dní štúdií pokračoval vo vzdelávaní na Parížskej univerzite, kde v rokoch 1243 – 1248 študoval teológiu. Následne tam začal prednášať, najprv ako bakalár teológie.

Hneď po získaní licencie na vyučovanie v roku 1254 zastával františkánsku katedru teológie, „vyučoval však iba vo františkánskom kláštore, pretože univerzita jeho postavenie neuznávala“, ako uvádza Stanfordská encyklopédia filozofie. Profesori, ktorí nepatrili do rehoľných rádov, boli totiž v spore s novovzniknutými žobravými rádmi – františkánmi a dominikánmi – a odmietali im priznať náležité postavenie.

V októbri 1256 pápež Alexander IV. nariadil svetským profesorom v Paríži, aby prijali Bonaventúru a dominikána Tomáša Akvinského na ich právoplatné miesta profesorov teológie. Tomáš si Bonaventúru veľmi vážil. Zaujímal sa o prameň jeho múdrosti a pri vlastnej teologickej práci používal Bonaventúrov Komentár k Sentenciám Petra Lombardského ako jeden zo svojich zdrojov.

V roku 1257 bol svätý Bonaventúra zvolený za generálneho ministra františkánskej rehole a sedemnásť rokov stál na jej čele.

Práve vtedy prežívala františkánska rehoľa mimoriadne obdobie. Počet františkánov sa zvýšil na tridsaťtisíc bratov a rehoľa sa rozšírila po celej Európe, severnej Afrike, na Blízky východ a dokonca aj do Číny. Pred Bonaventúrom tak stála nesmierne náročná úloha.

Jedným z jeho prvých cieľov bolo zjednotiť františkánsku rehoľu. Existovalo množstvo rozličných pohľadov na jej zakladateľa, kolovalo viacero písomných legiend, objavovali sa odlišné výklady jeho charizmy a zdalo sa, že rozkol v reholi je takmer nevyhnutný.

Bonaventúra na túto situáciu zareagoval tým, že zhromaždil a zjednotil všetky normy upravujúce každodenný život bratov.

Následne zozbieral všetky dostupné životopisy svätého Františka a na základe svedectiev očitých svedkov i najspoľahlivejších prameňov napísal jeho vlastný, definitívny životopis. V roku 1263 prijala generálna kapitula v Pise Bonaventúrov životopis za jediný autentický životopis svätého Františka. To, čo však niektorí vnímajú ako úžasný pokrok, iní hodnotia ako nie príliš šťastný krok akejsi cenzúry.

Keď bol pápežský stolec tri roky neobsadený, Bonaventúra predniesol vo Viterbe významnú kázeň a pravdepodobne zohral dôležitú úlohu pri otvorení konkláve. Hovorí sa, že voliči mu ponúkli pápežský úrad, no on namiesto seba odporučil Teobalda Viscontiho.

Keď bol Teobaldo zvolený za pápeža Gregora X., 28. mája 1273 vymenoval Bonaventúru za kardinála. Bonaventúra zároveň pôsobil aj ako biskup v Albane.

Bonaventúra si získal takú autoritu, že sa na jeho rady spoliehali pápeži. Aj preto ho Gregor X. poveril vedením významného Druhého lyonského koncilu, ktorého cieľom bolo obnoviť jednotu medzi východnou a západnou cirkvou. Ešte pred skončením koncilu však Bonaventúra z doposiaľ neznámych príčin 15. júla 1274 zomrel vo veku päťdesiatšesť rokov.

Je zaujímavé, že svätý Tomáš Akvinský zomrel cestou na ten istý koncil 7. marca 1274.

Napriek širokej agende, ktorú Bonaventúra obhospodaroval, stihol napísať veľmi veľa obsiahlych diel. Ešte ako profesor teológie sa zúčastňoval na akademických dišputách, z ktorých vznikli tri knihy venované sporným otázkam: O poznaní Krista, O tajomstve Najsvätejšej Trojice a O evanjeliovej dokonalosti.

Jedným z najobľúbenejších Bonaventúrových diel je kniha Breviloquium. Teológ Richard DeClue o nej zo žartu hovorí, že práve týmto dielom Bonaventúra dosiahol to, o čo sa Tomáš Akvinský usiloval vo svojej Summa theologiae – napísať knihu pre začiatočníkov v teológii.

Ďalšími dvoma, ešte kratšími, no rovnako brilantnými dielami sú Putovanie mysle k Bohu (Itinerarium mentis in Deum) a Redukcia umení na teológiu (De reductione artium ad theologiam). Skutočným klenotom sú aj jeho Konferencie o šiestich dňoch stvorenia a biblické diela vrátane komentárov k Lukášovmu a Jánovmu evanjeliu.

Hoci si svätý Tomáš Akvinský aj blahoslavený Ján Duns Scotus úplne právom získali uznanie, ktoré im patrí, ich úspech zároveň prispel k tomu, že sa svätému Bonaventúrovi venuje menej pozornosti a jeho dielo sa menej študuje.

Pritom je jeho dielo v istom zmysle prekvapivo originálne, až novátorské. Étienne Gilson tvrdí, že Bonaventúrova teológia „predstavuje vrchol kresťanského mysticizmu a jeho najdokonalejšiu syntézu“.

„Čitatelia zvyknutí na stredoveký jazyk, ktorý v náboženských textoch prevláda od 15. storočia až do súčasnosti, budú pri čítaní Bonaventúrových spisov skôr sklamaní. Pekelný oheň, síra, hriech, vina, zásluhy, nedostatky, ospravedlnenie, vykúpenie, tí, ktorí ho sú a nie sú hodní, to všetko u Bonaventúru nachádzame len sporadicky alebo vôbec,“ píše Richard Rohr.

A pokračuje: „V Bonaventúrovej teológii nikdy nejde o snahu udobriť si vzdialeného, rozhnevaného Boha, zaslúžiť si odpustenie alebo nájsť nejakú abstraktnú teóriu ospravedlnenia. Dýcha z nej kozmický optimizmus a nádej.

Hneď ako kresťanstvo prišlo o tento druh mystiky, začalo doň čím ďalej, tým viac prenikať ovzdušie strachu, viny a nehodnosti, ktoré postupne zadusilo radostné vedomie všetko naplňujúceho a všeobjímajúceho Božieho plánu so svetom. (...)

Bonaventúra nás pozýva k tomu, aby sme príbeh ľudstva nechápali ako históriu vyhnania z raja, ale ako dejiny spásy, v ktorých sa čoraz viac snažíme uvedomovať si, kým skutočne sme.“

Nádej, pozitívny vzťah s Bohom a so svetom a prostredie bez strachu dnes potrebujeme ako soľ. Bonaventúra predbehol svoju dobu a zdá sa, že aj našu. Možno je čas znovu objaviť jeho teológiu optimizmu, ktorá vychádza z trojičného vzťahu lásky. Vzťahu, ktorý nikto, nič a nikdy nedokáže rozbiť.