Preblahoslavená Panna Mária Karmelská Hľadanie vnútorného Karmelu

Lurdská, Fatimská, Levočská, Šaštínska, Klokočovská, Čenstochovská... a Karmelská. Je jasné, že Mária je len jedna. Tá z Nazareta. Prídomky, ktoré zdôrazňujú jej zvláštne spojenie s tým-ktorým miestom, skôr zvýrazňujú nejaký aspekt jej úcty. Ako sa však Mária dostala na slávnu horu Karmel?

Hora Karmel patrí medzi „kultové“ biblické miesta. Nachádza sa na severe dnešného Izraela nad Stredozemným morom pri meste Haifa. Tvorí výbežok nad Jezreelskou (Megiddskou) rovinou.

V Starom zákone sa spomína až dvadsaťkrát. Už v 10. storočí pred Kristom sa na nej odohral legendárny zápas medzi Eliášom a prorokmi pohanského boha Bála (1 Kr 18, 19 – 40). Tu Eliáš v modlitbe vyprosil koniec dlhotrvajúceho sucha a hladu, ktorý postihol Izrael (1 Kr 18, 41 – 46).

Horu Karmel považujú za mystickú aj Arabi a dodnes ju nazývajú Eliášovou horou. Nie div, že sa na nej usadili aj prví kresťanskí pustovníci. Okolo oku 1156 to bol Berthold z Kalábrie a jeho spoločníci. Boli to vojaci z druhej križiackej výpravy. Rozhodli sa však odložiť zbrane a vytvoriť spoločenstvo pustovníkov, pričom Eliáša považovali za jedného zo svojich duchovných otcov.

Bertholdovým nástupcom na čele komunity sa od roku 1188 stal blahoslavený Brokard. Ten poprosil jeruzalemského patriarchu Alberta, aby komunite napísal rehoľné pravidlá. Tie po pätnástich rokoch v roku 1224 potvrdil pápež Honorius III.

Spočiatku sa komunita nazývala Rád bratov blahoslavenej Panny Márie z hory Karmel. Neviazali sa na svojho zakladateľa, vlastne ho ani poriadne nemali. Považovali sa za „majetok“ Božej Matky. Vnímali ju nielen ako Matku a patrónku, ale hlavne ako sestru, od ktorej sa chceli učiť, ako žiť s Bohom, v Bohu a pre Boha.

V tom im mali pomáhať rehoľné pravidlá, ktoré spočívali v chudobe, samote, mlčanlivosti, zdržiavaní sa mäsitých pokrmov, pôstoch a manuálnej práci. Podobne ako chudobná, mlčanlivá a v samote žijúca Mária.

Mária sa však do karmelskej pustovníckej komunity nedostala náhodou. Tá v starozákonných zmienkach o hore Karmel videla novozákonné obrazy Márie. Keď Eliášov sluha hlásil: „Hľa, od mora vystupuje obláčik ako mužská dlaň“ (1 Kr 18, 44), pustovníci v ňom videli obraz Panny Márie, cez ktorú prišiel Ježiš ako prameň Božej milosti.

Po páde križiackych štátov sa situácia prudko zhoršila aj pre obyvateľov hory Karmel. Moslimské vojská postupne ovládali Svätú zem a pustovníci boli nútení Karmel opustiť. Približne medzi rokmi 1238 – 1247 sa presťahovali do Európy.

Ale v Európe ich nikto príliš nevítal s otvorenou náručou. Už v nej existovali veľké rehole benediktínov, cisterciánov, dominikánov a františkánov. Kam zaradiť karmelitánov? Tí stratili svoju vlasť, svoj spôsob života a kláštory. Mnohí pochybovali, či rád vôbec prežije.

Do tohto obdobia sa zaraďuje udalosť, ktorá neskôr rozhodujúcim spôsobom ovplyvnila dejiny rádu. Podľa karmelitánskej tradície sa 16. júla 1251 zjavila Panna Mária generálnemu predstavenému rádu Simonovi Stockovi.

Odovzdala mu škapuliar a prisľúbila svoju osobitnú ochranu tým, ktorí ho budú nosiť s vierou a žiť podľa evanjelia.

Historici dnes upozorňujú, že najstaršie písomné správy o tomto zjavení vznikli až o niekoľko desaťročí neskôr, takže samotnú udalosť nemožno historicky overiť. Kocky však už boli hodené. Úcta ku škapuliaru sa veľmi rýchlo rozšírila a cirkev ju vyzdvihla ako formu mariánskej zbožnosti.

Škapuliar, ktorý bol neskôr z praktických dôvodov niekde nahradený medailónikom, však nie je ochranný amulet ani zázračný talizman. Naopak, je to odev učeníka, ktorý má človeka skôr viesť v láske k iným ľuďom. Je to znak poslania robiť to, čo robili učeníci – hlásali, dvíhali na nohy, uzdravovali. Škapuliar je teda poslaním chrániť tých, ktorí to potrebujú.

Rozšírenie mariánskej úcty vo forme nosenia škapuliara pomohlo rozšíriť aj úctu ku karmelskej Panne Márii a samotnú karmelitánsku rehoľu v priebehu 14. a 15. storočia.

V tomto období húfne vznikali bratstvá škapuliara, stávali sa populárnymi procesie, rozšíril sa počet mariánskych sviatkov aj kostolov zasvätených Karmelskej Panne Márii. Práve vtedy sa 16. júl stal najvýznamnejším sviatkom karmelitánov.

Významným medzníkom v príbehu tohto sviatku bolo 16. storočie, keď pápeži potvrdili liturgické slávenie sviatku pre karmelitánov. Neskôr sa jeho slávenie rozšírilo aj do ďalších miestnych cirkví a napokon sa ustálilo v rímskom kalendári.

Ruka v ruka s rozšírením tohto sviatku v 16. storočí však prišla aj zásadná obnova samotného karmelitánskeho rádu. Sv. Terézia z Avily spolu so sv. Jánom z Kríža obnovili pôvodné piliere, teda ticho, modlitbu, chudobu, kontempláciu a úplné odovzdanie sa Bohu.

Odvtedy sa Karmel stal jedným z najvýznamnejších centier kresťanskej mystiky.

Má hora Karmel, tento sviatok či nosenie škapuliara význam aj v 21. storočí? Podobne ako sa menil spôsob života v 12., 16. či 21. storočí, asi sa mení aj náš pohľad na nosenie škapuliara, mystiku či samotný sviatok. Podstata však ostáva.

Aj dnes si potrebujeme nájsť akýsi vnútorný Karmel, teda miesto na ticho, modlitbu či dokonca kontempláciu. A škapuliar sa môže zmeniť na duchovný oblek učeníka. Najdôležitejší totiž nie je originálny škapuliar, ale poslanie, ktoré nám tento škapuliar dáva. A to môžeme uskutočňovať aj v obyčajnom tričku zo stopercentnej bavlny.