„Veľa ľudí trpí, pretože pre samú prácu nedokážu nájsť pokoj. A keď potom nemajú čo robiť, tak si to aj tak nedokážu vychutnať a nevedia, čo si so všetkým voľným časom počať,“ opisuje myšlienkové pochody vorkoholikov Anselm Grün. Práve ich podľa neho Ježiš pozýva:
„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ (Mt 11, 28 – 30)
A Grün pokračuje v diagnostike: „Cítia sa prázdni alebo začnú vyvolávať paniku, pretože keď nemajú čo robiť, sú konfrontovaní sami so sebou. Radšej sa do niečoho pustia, pretože majú strach, že by sa museli zaoberať sami sebou. V mysli by sa im totiž mohli vynoriť nepríjemné myšlienky, že s ich životom nie je niečo v poriadku.“
Riešenie, ako nájsť pokoj v takejto situácii, vidí Ježiš v tichu a pokore. Je jasné, že keď otvoríme dvere, ktorých sa bojíme, podľa Grüna „zostúpime do vytesnenej agresivity, potlačenej sexuality, prehliadanej závisti a depresie“. Nemusíme sa ich však báť a vyčítať si ich. Oná pokora spočíva práve v tom, že si to pravdivo a bez výhovoriek priznáme.
Už týmto priznaním sa s týmito vecami môže začať niečo diať. Ak si doprajeme ticho, môžeme zistiť, že tieto veci nie sú našou podstatou. Našou podstatou je túžba po (L)láske, celistvosti a pochopení, ktorú sme tiež zasunuli pod hŕbu práce. Ak ju dokážeme vytiahnuť na svetlo, možno zmeníme aj svoj pohľad na svet výkonu. A nájdeme pokoj nielen na pár dní dovolenky, ale na celý život. (Jozef Husovský)