Mučeník z čias genocídy Arménov Lev XIV. v nedeľu svätorečí aj arménskokatolíckeho arcibiskupa

Bolo 11. júna 1915, keď sa mardinský arménskokatolícky arcibiskup Ignácius Šukralláh Malojan díval do očí mučeníckej smrti, ktorú mu pištoľou privodil turecký policajný náčelník Memdúh Bej.

Krátko predtým policajt už druhýkrát predložil arcibiskupovi ponuku: ak konvertuje na islam, jeho život môže zostať ušetrený.

Arcibiskup, ktorý v predošlých dňoch zažil krvavé výsledky mladotureckého plánu „konečného riešenia“ v prípade Arménov a na mučenícku smrť pripravil ďalších 395 zatknutých kresťanov, však reagoval rezolútne:

„Povedal som ti, že žijem i zomriem pre svoju vieru a náboženstvo. Som hrdý na kríž svojho Boha a Pána.“

Memdúha to veľmi nazlostilo, vytiahol z puzdra pištoľ a Malojana na mieste zastrelil.

Ešte predtým, ako mučeník naposledy vydýchol, hlasno zvolal: „Bože môj, zmiluj sa nado mnou. Do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“

Šukralláh Malojan sa narodil 18. apríla 1869 v Mardine v juhovýchodnej časti Turecka. V tých časoch kresťania tvorili polovicu obyvateľov tohto provinčného mesta. Okrem dominujúcich katolíckych Arménov tam žili aj sýrskoortodoxní a sýrskokatolícki kresťania, ako aj chaldejci a niekoľkí protestanti.

Od štrnástich rokov umožnili Malojanovi štúdium v libanonskom Bzommare, ktorý bol v tom čase takisto súčasťou Osmanskej ríše. V roku 1896 pri kňazskej vysviacke Šukralláh Malojan prijal meno Ignácius.

Najskôr pôsobil v egyptskej Alexandrii, kde sa neúnavne staral o chudobných a chorých. Už tam sa ukázali jeho intelektuálne schopnosti a vodcovské kvality, a tak ho čoskoro povolali do Káhiry za vikára patriarchu. V roku 1904 prišlo povolanie do Konštantínopola za osobného tajomníka arménskokatolíckeho patriarchu Boghosa Bedrosa XII. Sabbaghiana.

Genocída Arménov

V roku 1911 bol Ignácius Malojan vymenovaný za mardinského arcibiskupa. Do tohto dátumu v Turecku opakovane dochádzalo k útokom na arménske obyvateľstvo, čo bol trend, ktorý mal počas funkčného obdobia nového arcibiskupa dosiahnuť nový vrchol.

V Mardine v tom období žilo okolo 22-tisíc kresťanov rôznych konfesií. Mardinská provincia práve trpela hladomorom. Napriek svojmu zhoršenému zdravotnému stavu sa Malojan snažil zabezpečovať materiálnu pomoc pre núdznych a zároveň sa usiloval o duchovnú obnovu svojej miestnej cirkvi.

Hoci bol Malojan spočiatku považovaný za lojálneho osmanského občana – aspoň podľa názoru štátnych orgánov –, čoskoro sa dostal do hľadáčika politického hnutia mladoturkov. Po ťažkých vojenských porážkach Osmanov ich vedenie v roku 1915 vinilo kresťanské menšiny, najmä Arménov, z podpory takisto kresťanského vojnového nepriateľa Ruska a z velezrady voči Osmanskej ríši. Bol prijatý plán „konečného riešenia“, pokiaľ išlo o Arménov, ktorý bol čoskoro realizovaný.

Ešte 20. apríla 1915 arcibiskup Malojan dostal vysoké vyznamenanie od sultána za šírenie porozumenia medzi obyvateľstvom. Ale už o desať dní neskôr vojaci obkľúčili kresťanské štvrte Mardinu a prehľadali miestnu arménskokatolícku katedrálu. Začala sa genocída kresťanov v Osmanskej ríši. 

Arcibiskup Malojan v reakcii na to zverejnil svoj duchovný testament a pre prípad smrti zveril miestnu cirkev do správy sýrskokatolíckemu biskupovi Mardinu.

Tretieho júna 1915 štátne orgány v Mardine postavili pred súd arcibiskupa Malojana spolu s 27 poprednými veriacimi jeho miestnej cirkvi. Policajný náčelník Memdúh Bej dal zatknúť ďalších 395 kresťanov, medzi nimi aj osem kňazov. Išlo o 226 arménsko- a 112 sýrskokatolíckych veriacich, ako aj o 30 chaldejcov a 27 protestantov.

Desiateho júna vojaci odviedli zatknutých do susedných dedín – a s nimi aj arcibiskupa Malojana v okovách a reťaziach. Prvých mužov vojaci dobodali v kameňolome, ďalších takmer sto zavraždili v jaskyni Čeichan a ďalších pri pevnosti Zerzevan ukameňovaním, bodnutím bodákom alebo údermi palicami.

Aj im bola ponúknutá konverzia na islam ako východisko. Arcibiskup Malojan reagoval za všetkých: „Nikdy sa nestaneme zradcami kresťanskej viery!“

Štrnásteho júna 1915 vojaci odvliekli ďalších 278 väzňov, medzi nimi päť arménsko- a sedem sýrskokatolíckych kňazov, 262 arménskokatolíckych laikov a štyroch protestantov. Všetkých zavraždili.

Arcibiskup Malojan, ktorý ovládal šesť jazykov, sa intenzívne staral o formáciu mladého duchovenstva. Pred tušenou násilnou smrťou zhromaždil a povzbudil svoju miestnu cirkev, aby bola pevná vo viere. Všetci s ním pokľakli a modlili sa k Bohu, aby mučeníctvo dokázali prijať s trpezlivosťou a odvahou.

Zástupné blahorečenie

Blahorečenie Ignácia Šukralláha Malojana 7. októbra 2001 pápežom Jánom Pavlom II. bolo zástupné pre tisíce ďalších mučeníkov vojnového roka 1915 v Mardine a Anatólii.

Až do konca života sa Malojan zdráhal zrieknuť kresťanskej viery a svedčil o Božom milosrdenstve až do mučeníckej smrti. Turecko dodnes popiera spáchanie genocídy na Arménoch a ďalších kresťanských menšinách.

V nedeľu 19. októbra pápež Lev XIV. svätorečí blahoslaveného biskupa Malojana. Arménskokatolícky patriarcha Raphael Bedros XXI. Minassian to považuje za osobitný dôvod na radosť. Pre kresťanov na Blízkom východe, ktorí takisto trpia rôznymi ťažkosťami, je svedectvo viery a života nového svätého podstatné.

„Stojíme pred veľkým človekom, ktorý za svoj ľud obetoval život,“ povedal patriarcha. Jeho svätorečenie má význam, ktorý presahuje Arménsku katolícku cirkev. „Potrebujeme sa viac zomknúť,“ povedal patriarcha o ekumenickej spolupráci na Blízkom východe a vyzval: „Spoločne žime a dosvedčujme kresťanské posolstvo o láske a zmŕtvychvstaní!“