Život medzi pohanmi Nachádzame sa uprostred epochy novodobého pohanstva

V roku 1960 sa Evelyn Waugh priznal v rozhovore s redaktorom BBC, že sa cíti oveľa uvoľnenejšie medzi inými katolíkmi než medzi „pohanmi a protestantmi. Človek má s nimi spoločných toľko základných presvedčení, že si mnoho vecí ani netreba hovoriť. Keď sa však rozprávate aj s najzábavnejším a najinteligentnejším pohanom, odrazu zistíte, že ste povedali čosi, čo preňho nemá vôbec žiadny význam.“

Waugh to však mal oveľa ľahšie, než to máme my. V roku 1960 dodržiavala takmer každá mediálna spoločnosť v Spojených štátoch Haysov kódex alebo Kódex Národnej asociácie vysielateľov a vyhovovala morálnym preferenciám pravoverných katolíkov a konzervatívnych protestantských kresťanov.

Každý katolík, ktorý v roku 1960 nastúpil na Brownovu univerzitu (a na každú inú inštitúciu vyššieho vzdelávania), chodil na latinskú omšu. Dnes takmer 40 percent prvákov, ktorí prichádzajú na Brownovu univerzitu, tvrdí, že sú niečo iné ako heterosexuáli.

V roku 1960 bol „život na hromádke“ eufemizmom pre čosi, čo štatisticky v podstate neexistovalo. Nikto nebol taký hanebný a nemorálny, aby robil čosi také. Dnes sa hrá pred svadbou na dospelých (súčasný odborný termín je „kohabitácia“) asi 70 percent párov a 40 percent detí sa narodí mimo manželstva.

Keby ste sa v roku 1960 opýtali akejkoľvek nevesty, prečo má na svadbe biele šaty, odpovedala by vám, že biela predstavuje jej čistotu a cnosť. Skúste sa to isté opýtať nevesty dnes a pravdepodobne budete počuť, že biela je „tradičná“. Možno nikdy nepočula slovo „čistota“ vo význame cnosti, o ktorú sa nikdy nesnažila, ktorú neuznáva a vlastne by ju považovala za nepochopiteľnú. Nezabúdajme, že v tomto smere boli aj barbarské kmene severne od Rímskej ríše na tom lepšie ako my.

A, samozrejme, „svadba“ dnes obvykle nie je to, čo by za svadbu považoval katolík, ale iba formalizované dojednanie o živote na hromádke, ktoré by lepšie vystihoval iný výraz a sprevádzal odlišný obrad. Ako jednu z alternatív navrhujem Predĺženie podnájmu, ktorému by mohol predsedať domáci, pod ktorého blahosklonnosťou pár začal žiť v hriechu. Zmluva podpísaná takýmto párom by mohla obsahovať klauzulu o jej zániku, keď príde dieťa (keďže deti v rámci takýchto dojednaní obvykle nie sú vítané, na rozdiel od mačiek a psov).

V roku 1966, keď Waugh zomrel, nebol nikto zmätený zo zámen, nepoužíval slovo „transrodový“ ani nemal nočné mory z toho, že transvestiti budú kaziť deti na školách a vo verejných knižniciach. Tieto veci boli nepredstaviteľné. Pre moderných pohanov, medzi ktorých patrí ohromne veľká (no stále menšinová) časť obyvateľstva, je takmer nepredstaviteľné stavať sa proti nim.

Dnes aj obyčajné slová, s akými sme sa stretli, keď sme sa učili čítať – chlapec, dievča, mama, ocko –, vyvolávajú medzi pohanmi pohľady plné nevedomého strachu, možno hrôzy, či dokonca obvinenia, že takéto slová môžu predstavovať „skutočné násilie“.

Keď sa nad tým zamyslíte, je úžasné, že sa za skutočné násilie nepovažujú Vianoce – a najmä Veľká noc –, keďže nám ich do kalendára natlačili kresťania a jeden z nich nám pripomína historickú popravu kresťanskej postavy. Pohania však so sebe necharakteristickou zhovievavosťou hovoria o týchto udalostiach tak, že používajú výrazy typu: „Veselé sviatky“ alebo „jarné prázdniny“ a veľmi rozhodne sa sústreďujú na pravý význam týchto období: výpredaje na Black Friday a bakchanálie na dovolenke pri mori.

Pohanstvo je populárne preto, lebo si robí modlu z vôle jednotlivca, čo je pre určitých ľudí – slabých, sebeckých, zaujímajúcich sa o peniaze a o moc alebo iba predovšetkým o seba – absolútne opojné.

Toto slovo používam zámerne, lebo moderné pohanstvo je zjavne akási forma opitosti, duševná a morálna porucha, ktorá podkopáva logiku, rozum a uznanie dobra, krásy a pravdy (vrátane samotnej idey objektívnej pravdy).

Preto sú dnešní pohania takí bezočiví klamári. Preto propagujú kult škaredosti vo vzhľade, reči a konaní. Preto sú tak zúrivo netolerantní (pre nich neplatí biblická výzva: „Príďte, prejednajme, čo je medzi nami,“ lebo nejestvuje žiadna objektívna realita, ktorú by sme mohli prejednať: je len moja vôľa – či „moja pravda“, ako sa dnes vraví – proti vašej).

A preto je možné, že aj pohania s najvyšším vzdelaním – a mnohí pohania majú vysoké vzdelanie, lebo vzdelávací systém špecificky odmeňuje ich a trestá kresťanských odporcov – sú tak šokujúco neznalí. Skúste sa napríklad opýtať pohana, v ktorom storočí bol napísaný Nový zákon alebo ako vysvetľuje zmŕtvychvstanie prípadne, samozrejme, či by sa mala odsúdiť genocída namierená proti „kolonialistickým“ Izraelčanom, a pravdepodobne si vypočujete veľa sofistických táranín.

Medzi mladými ľuďmi určite – ale aj so všeobecným súhlasom staršej generácie – pohanstvo dnes predstavuje spôsob nášho života. Spôsob je to ignorantský, škaredý, hlúpy a má nešťastné následky pre túto aj nasledujúcu generáciu. To však neznamená, že sa skončí a zvíťazí cnosť.

Znamená to však, že každý z nás si musí splniť povinnosť udržiavať – a obnovovať – to, čo zostáva z našej kresťanskej civilizácie. Keďže som začal s Evelynom Waughom, dovoľte, aby som skončil svojím obľúbeným výrokom od jeho syna Auberona, ktorý ponúka záblesk svetla v čoraz pochmúrnejšom svete: „Po celej krajine sa dejú nespočetné hrozné veci a darí sa hrozným ľuďom, no nikdy im nesmieme dovoliť, aby narušili náš pokoj alebo nás odklonili od posvätnej povinnosti sabotovať ich alebo nahnevať, kedykoľvek je to možné.“

Amen.

Z anglického originálu Living Among the Heathens preložil Matúš Sitár.

H. W. Crocker III. je populárny historik a spisovateľ. Jeho klasický bestseller Robert E. Lee on Leadership (Robert E. Lee o vodcovstve) nedávno znovu vyšiel v brožovanej väzbe a minulý rok vyšlo aj aktualizované a rozšírené vydanie jeho klasiky Triumph: The Power and the Glory of the Catholic Church - A 2,000 Year History (Triumf. Moc a sláva Katolíckej cirkvi – 2000-ročné dejiny).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.