Slovo Benedikta XVI. Človek je stvorený pre pokoj, ktorý je Božím darom

Drahí bratia a sestry,

„Bože, buď nám milostivý a žehnaj nás a tvoja tvár nech žiari nad nami“. Tieto slová zo Žalmu 67 sme spievali potom, ako sme si v prvom čítaní vypočuli starobylé kňazské požehnanie ľudu zmluvy.

Má osobitný význam, že na začiatku každého nového roka Boh zosiela na nás, na svoj ľud, svetlo svojho svätého mena, ktoré sa vyslovuje trikrát v slávnostnej forme biblického požehnania. A o nič menší význam má aj to, že Božie Slovo – ktoré „sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14) ako „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka“ (1, 9) – na ôsmy deň po svojom narodení, ako nám hovorí dnešné evanjelium, dostáva meno Ježiš (porov. Lk 2, 21)...

Človek je stvorený pre pokoj, ktorý je Božím darom. Preto som sa pri tomto príhovore inšpiroval slovami Ježiša Krista: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi“ (Mt 5, 9).

Toto blahoslavenstvo nám hovorí, že pokoj je Mesiášov dar aj ovocie ľudského úsilia... Je to pokoj vo vzťahu s Bohom vďaka životu podľa jeho vôle. Je to vnútorný pokoj vo vzťahu so sebou samým aj vonkajší pokoj vo vzťahu s blížnymi i so všetkým stvorením. Naozaj, pokoj je najvyššie dobro, ktoré si môžeme žiadať ako dar od Boha, a zároveň čosi, čo sa máme zo všetkých síl snažiť budovať.

Možno si kladieme otázku: Aký je základ, pôvod, koreň pokoja? Ako môžeme zažiť tento pokoj vo svojom vnútri napriek problémom, temnote a úzkostiam? Odpoveď nám dávajú čítania dnešnej liturgie. Biblické texty, najmä ten, ktorý sme práve čítali z Evanjelia podľa Lukáša, nás pozývajú kontemplovať vnútorný pokoj Ježišovej Matky Márie.

Počas dní, keď „porodila svojho prvorodeného syna“ (Lk 2, 7), sa stalo mnoho nečakaných vecí: nielen narodenie Syna, ale aj predtým únavná cesta z Nazareta do Betlehema, nenájdenie miesta v hostinci, hľadanie nejakého obydlia, kde prečkajú noc; potom spev anjelov a nečakaná návšteva pastierov.

Pri všetkom tomto však Mária zostáva vyrovnaná, nie je podráždená, nezmáhajú ju udalosti, ktoré ju presahujú; v tichu pozoruje to, čo sa deje, uchováva si to v mysli i v srdci a pokojne a vyrovnane nad tým uvažuje. Tento vnútorný pokoj musíme mať uprostred občas búrlivých a zmätočných udalostí v dejinách, ktorých význam často nechápeme a znepokojujú nás.

Úryvok z evanjelia sa končí zmienkou o Ježišovej obriezke. Podľa Mojžišovho zákona mali byť chlapci na ôsmy deň po narodení obrezaní a potom dostať meno. Márii – aj Jozefovi – povedal samotný Boh prostredníctvom svojho posla, že Dieťa má dostať meno „Ježiš“ (porov. Mt 1, 21; Lk 1, 31), a tak sa aj stalo. Meno, ktoré si Boh vyvolil ešte predtým, než sa dieťa počalo, sa mu teraz oficiálne dáva vo chvíli obriezky.

Týmto sa tiež raz a navždy mení Máriina identita: stáva sa „Ježišovou matkou“, čiže matkou Spasiteľa, Krista, Pána. Ježiš nie je človek ako ktorýkoľvek iný, je to Božie Slovo, jedna z božských osôb, Boží Syn: preto Cirkev dala Márii titul Theotokos alebo Bohorodička.

Pokoj je najvyššie dobro, ktoré si môžeme žiadať ako dar od Boha, a zároveň čosi, čo sa máme zo všetkých síl snažiť budovať.Zdieľať

Prvé čítanie nám pripomína, že pokoj je dar od Boha, a podľa textu z Knihy Numeri, ktorá nám podáva požehnanie používané kňazmi izraelského ľudu pri jeho liturgických zhromaždeniach, sa spája s jasom Božej tváre. Toto požehnanie trikrát opakuje sväté Božie meno, ktoré sa nemá vyslovovať, a zakaždým sa spája s dvoma slovami vyjadrujúcimi činnosť v prospech človeka: „Nech ťa žehná Pán a nech ťa ochraňuje! Nech Pán rozžiari svoju tvár nad tebou a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a nech ti daruje pokoj!“ Teda vrcholom týchto šiestich Božích činností v náš prospech, pri ktorých k nám obracia jas svojej tváre, je pokoj.

Pre Sväté písmo je kontemplácia Božej tváre najväčšie šťastie: „Blažíš ho radosťou pred svojou tvárou“ (Ž 21, 7). Z kontemplácie Božej tváre sa rodí radosť, istota a pokoj. Čo však konkrétne znamená kontemplovať Pánovu tvár v chápaní Nového zákona?

Znamená to poznať ho priamo, nakoľko je to v tomto živote možné, skrze Ježiša Krista, v ktorom sa zjavuje. Radovať sa z jasu Božej tváre znamená preniknúť do tajomstva jeho mena, ktoré poznáme vďaka Ježišovi a lepšie chápeme jeho vnútorný život i jeho vôľu, aby sme mohli žiť podľa jeho plánu lásky k ľudstvu.

V druhom čítaní z Listu Galaťanom (4, 4 – 7) svätý Pavol opisuje Ducha, ktorý z najväčšej hĺbky nášho srdca volá: „Abba! Otče!“ Toto volanie pochádza z kontemplácie skutočnej Božej tváre, zo zjavenia tajomstva jeho mena. Ježiš vyhlasuje: „Zjavil som tvoje meno ľuďom“ (Jn 17, 6).

Boží Syn, ktorý sa stal človekom, nám dal poznať Otca, dal nám poznať Otcovu skrytú tvár prostredníctvom svojej viditeľnej ľudskej tváre; darom Ducha Svätého vyliateho do nášho srdca nás priviedol k pochopeniu, že v ňom sme aj my Božie deti, ako hovorí svätý Pavol v úryvku, ktorý sme práve počuli: „Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ,Abba, Otče‘“ (Gal 4, 6).

Toto je, drahí bratia a sestry, základ nášho pokoja: Istota, že v Ježišovi Kristovi kontemplujeme tvár Boha Otca, že v Synovi sme synmi, a preto sa na ceste životom cítime rovnako bezpeční ako dieťa v náručí milujúceho a všemohúceho Otca. Jas Božej tváre, ktorý nás osvecuje a dáva nám pokoj, je prejavom jeho otcovstva: Pán k nám obracia svoju tvár, zjavuje sa ako náš Otec a udeľuje nám pokoj. Toto je princíp hlbokého pokoja – „pokoja s Bohom“ –, ktorý je pevne prepojený s vierou a milosťou, ako hovorí svätý Pavol kresťanom v Ríme (Rim 5, 2).

Tento pokoj nemôže veriacim vziať nič, ani ťažkosti či utrpenie v živote. Utrpenia, skúšky a temnota našu nádej nielenže nepodkopávajú, ale ju práveže budujú, nádej, ktorá nezahanbuje, lebo „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5).

Nech nám Panna Mária, ktorú si dnes uctievame titulom Bohorodička, pomáha kontemplovať tvár Ježiša, Kniežaťa pokoja. Nech nás v tomto novom roku posilňuje a sprevádza: a nech získa pre nás i pre celý svet dar pokoja. Amen!

Z anglickej verzie preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.