Dobový trend Kuriózna kariéra kultúrneho kresťanstva

Spomedzi mnohých prudkých a náhlych zmien v našom internetom ovládanom nestabilnom spoločenskom živote je jednou z najčudnejších najnovšia kariéra „kultúrneho kresťanstva“. Tento výraz neoznačuje plnú a živú vieru, ale iba pasívny – a neistý – pozostatok kresťanstva v živote mnohých ľudí. V 80. a 90. rokoch 20. storočia sa kultúrne kresťanstvo často znevažovalo ako strmý úpadok oproti silnej religiozite, ktorá bola kedysi v Amerike úplne zjavná. Pravda, v tom čase sa zdalo, že nastáva „katolícky moment“ – čo bol aj názov knihy, ktorá vyšla v roku 1987 a napísal ju náš zosnulý priateľ otec Richard John Neuhaus. Uverejnil ju tri roky predtým, ako konvertoval z luteranizmu. Aj evanjelikáli nariekali nad „škandálom evanjelikálneho myslenia“, nedostatkom intelektuálnej sily u svojich inak zbožných a politicky vplyvných druhov. Zdalo sa, že nastáva nálada na obnovu kresťanstva.

Obnova prišla, ale prišlo aj ešte väčšie odpadnutie. Všetky „veliteľské výšiny“ kultúry, ako hovorievali Sovieti – školy, médiá a populárna zábava – upadli do dekadencie a úplného protikresťanského postoja. Dnes žijeme v stoke „kultúrneho postkresťanstva“. A z tejto priepasti akoby nebolo cesty späť.

A predsa... V posledných mesiacoch sme videli, ako Richard Dawkins, veľký a veľkohubý predstaviteľ „nových ateistov“, verejne vyhlásil , že sa teraz (keď vidí, ako Britániu zaplavuje islam) považuje za „kultúrneho kresťana“. Podobne aj Elon Musk, hoci z odlišných dôvodov. A sebe vlastným vyhýbavým spôsobom možno aj Jordan Peterson.

Takisto aj Ayaan Hirsi Ali – bývalá somálska moslimka (a teraz aj bývalá ateistka) – odmietla západné feministické a progresívne falošné všelieky, ktoré ničia západné dedičstvo. A formálne prijala kresťanstvo.

Kultúrne kresťanstvo, ktoré kedysi bývalo poslednou zastávkou na ceste od viery, teraz možno bude prvým krokom späť. Počty sú zatiaľ malé, no veľa hovorí už len to, že vôbec jestvujú.

Svätý Tomáš Akvinský – ktorého sa pýtal vtedajší hlavný predstavený dominikánov, svätý Rajmund z Peňafortu, ako obrátiť španielskych moslimov a židov – napísal Summu proti pohanom, v ktorej radil, že pri židoch treba začať argumentmi zo Starého zákona, kým pri moslimoch a pohanoch, ktorí odmietajú Starý aj Nový zákon, „sa musíme uchýliť k prirodzenému rozumu, s ktorým sú všetci ľudia nútení súhlasiť“ (SCG I. ii. 3).

Tomáš nezažil našich súčasníkov, ktorí väčšinou (nevedomky) odmietli dokonca aj prirodzený rozum a nahradili ho sebapotvrdzujúcimi emóciami. Dnes teda máme ďalšiu kategóriu. No podobne ako alkoholik, ktorý „sa dostal na dno“, už niektorí chápu, že život je iba čistá frustrácia, keď sa na svet pozerajú cez priezor bezcieľnej hmoty a energie a ľudské bytosti – vrátane seba samých – vnímajú iba ako šikovné zvieratá určené na vyhynutie.

Noví kultúrni kresťania si napokon uvedomili, že z historického hľadiska je kresťanstvo zdrojom rešpektu ku všetkým ľudským bytostiam ako vlastniacim vnútornú dôstojnosť. Preto je základom aj mnohých iných vecí, ktoré naše bohaté západné vzdelané priemyselné a demokratické krajiny kedysi nepovažovali za potrebné brániť. Vlastne je čudné, že tieto naše spoločnosti vyhlásili normálnosť za čudnú (pozri napríklad hystériu, keď J. D. Vance vyhlásil, že manželstvo je jeden muž a jedna žena, aj s deťmi).

Samozrejme, samotné kultúrne kresťanstvo je chabou náhradou za bohaté dedičstvo viery a rozumu, ktoré cirkvi po stáročia ponúkajú nielen vo farnostiach, ale aj v nemocniciach, na školách, univerzitách a v humanitárnych agentúrach po celom svete. A to už nehovorím o tom, ako usmerňujú správanie v súkromí i na verejnosti.

Toto všetko načas nahradil falošný mýtus. Historik Tom Holland (ktorý je možno sám kultúrny kresťan) tento falošný mýtus opísal vo svojej vychvaľovanej knihe Panstvo kríža (ktorá sa snaží spojiť s kresťanstvom tak veľa vecí, až sa zdá, že je toto náboženstvo spleťou našich súčasných protirečení): „Mnísi sa zákerne snažili prepísať všetko, čo len trochu smrdelo filozofiou. Víťazstvo Cirkvi zastavilo všetko, čo predstavovalo humánnu a civilizovanú spoločnosť. Na Európu doľahla temnota. Vyše tisícročie sa pápeži a inkvizítori snažili zadusiť akúkoľvek iskru zvedavosti, skúmania či rozumu... To, že na tomto naratíve nie je nič pravdivé, nezabránilo tomu, aby sa z neho stal šialene populárny mýtus.“

Holland tiež poznamenáva, že J. R. R. Tolkien pomohol C. S. Lewisovi k viere vtedy, keď mu dokázal, že mýtus nie je klamstvo, ale príbeh, ktorý by mohol byť pravdivý. Najlepšími svedkami viery sú vždy kresťanská láska a vernosť až na smrť. Treba ich však aj vysvetliť. Keby evanjelizačné úsilie obsahovalo historickú pravdu aj dôvody našich súčasných zmätkov, ťažko povedať, čo by sa mohlo stať. Chcelo by to predstavivosť – a čas, lebo naša kríza bublala pod povrchom celé stáročia. Nie je to však nemožné. Nie náhodou je Pán prsteňov taký populárny po celom svete.

Pravdivý mýtus v dnešných dňoch takmer úplne vyhladil náš vzdelávací systém a naše médiá. John Adams raz povedal slávnu vetu: „Naša ústava bola vytvorená iba pre morálny a nábožný ľud. Je úplne nevhodná pre vládnutie akémukoľvek inému.“ Adams neodporúčal morálku a náboženstvo (jedno i druhé v ich kresťanskej podobe už predpokladal), pretože podporujú verejný poriadok. Iba poznamenal, že bez nich nemôže žiadna ústava, žiadna sústava zákonov ani verejná správa zachovať dobrú spoločnosť. Tento názor bol medzi americkými zakladateľmi bežný. Noví kultúrni kresťania však chcú výhody viery – ktoré sú značné a neodškriepiteľné – bez jej náuky a disciplíny.

Nie je možné vrátiť sa k týmto spásonosným kresťanským názorom iba preto, že vidia ich inak nedosiahnuteľný spoločenský úžitok. Nachádzame sa však v takej odpornej kríze, že neprekvapuje – a nie je ani úplne neželateľné –, keď sa niektorí inteligentní ľudia „prebudia“, že sa čosi stratilo a prečo: opustili sa základy a teraz sú vystavené zámernému ničeniu.

Hodina pokročila a cesta je dlhá. No dvakrát hurá kultúrnemu kresťanstvu. Je to začiatok.

 Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Robert Royal je šéfredaktor The Catholic Thing (slovenská verzia pod názvom K veci) a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone, D. C. Jeho najnovšie knihy sú Columbus and the Crisis of the West (Kolumbus a kríza Západu) a A Deeper Vision: The Catholic Intellectual Tradition in the Twentieth Century (Hlbší pohľad: Katolícka intelektuálna tradícia v dvadsiatom storočí).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.