O dnešnej popularite stoikov Zopár ponaučení od veľkých pohanov

Nie s tými modernými, pôžitkárskymi, falošne idealistickými, nazdávajúcimi sa, že majú právo na všetko, a nezaujímavými, ktorí sa nachádzajú všade okolo nás a nápadne na našich univerzitách. Ale so starovekými – takmer až príliš zaujímavými – odhodlanými hľadačmi pravdy a dobra. Najmä stoikmi, ktorí ovplyvnili svätého Pavla a iných prvých kresťanov a – nie náhodou – pomohli pripraviť pôdu na šírenie kresťanstva medzi národmi, ktoré žili vo veľkej temnote a boli podriadené zlým vládcom. Ako my.

Platón a Aristoteles sú veľkými mysliteľmi, ktorí dokážu priniesť veľa svetla – keď je šanca, že svetské veci sa budú aspoň do určitej miery riadiť rozumom. No v časoch, ako sú naše, sú obzvlášť nápomocní stoici, lebo vedia, že jestvuje vážne zlo, a nečakajú (určite nie v krátkodobom horizonte), že s tým nejako veľa zmôžu, a určite nie prostredníctvom politiky. Čo teda robiť?

Podobne ako kresťania, ktorí mali prísť po nich, vkladali najväčšie úsilie do formovania vlastnej duše: do vďačnosti za to, čo sme dostali vďaka samotnej svojej existencii; preto aj zbožné úsilie uviesť sa do súladu s božským poriadkom kozmu, ktorý nás stvoril. Úspech alebo neúspech v snahe o tento cieľ je skutočnou mierou dobra – a zla. Práca na duši bola ústrednou snahou u Epiktéta (bývalého otroka) aj u Marca Aurelia (rímskeho cisára).

Všetko toto, samozrejme, má súvislosti s vierou a nanovo otvára dvere k duchovným a morálnym cvičeniam, ktoré dnešní ľudia často odmietajú len ako zbožné kresťanské banality. Môže sa k nim však priblížiť aj rozum a správny úsudok v správnych rukách.

Marcus Aurelius si vo svojich Hovoroch so sebou pripomína viac než raz:

Na svitaní si povedz: „Dnes sa stretnem so všetečníkom, s nevďačníkom, násilníkom, so zákerníkom, závistníkom, s neprajníkom. Toto všetko ich postihlo preto, lebo nedokážu rozlíšiť dobro od zla. Ja som však pochopil prirodzenosť Dobra, ktoré je krásne, a prirodzenosť Zla, ktoré je škaredé, aj prirodzenosť samotného zločinca, že mi je príbuzná nie ako účastníčka tej istej krvi a semena, ale rozumu, a kúsok božského nikto z nich nemôže poškodiť – lebo nikto ma nemôže [proti mojej vôli] zapliesť do ničoho ponižujúceho.

Ani pre stoikov však nie je ľahké podľa tohto dôsledne žiť.

Stoici zároveň chápali, podobne ako kresťania, že táto základná duchovná orientácia predstavuje pravú slobodu a že jediné, čo nás skutočne zotročuje, je podľahnúť túžbam, ktoré idú proti božskému poriadku. Ako hovorí muž do každého počasia, Thomas More: „Časy nikdy nie sú také zlé, aby v nich dobrý človek nemohol žiť.“

V poslednom období nastal určitý nárast záujmu o staroveký stoicizmus, možno preto, že poskytuje niektoré výhody kresťanstva bez kresťanských dogiem – aspoň si to ľudia myslia. Stoici však mali v skutočnosti vlastné základné dogmy, z ktorých prvá bola dobroprajnosť božskej prirodzenosti. Veria tomu aj mnohí moderní stoici?

Dôležitejšie však je, že snahy o čistú sebadisciplínu, ktoré sú v skutočnosti určitou odrodou pelagianizmu, zlyhávajú a zlyhávali aj v starovekom svete, lebo nik nemôže žiť stoický ideál bez milosti. Ako hovorí slávny výrok svätého Pavla: „Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím“ (Rim 7, 15).

Kto ešte učí takéto pravdy? Azda Cirkev, ale slabo. Spolovice však, a v poslednom čase ešte viac, povzbudzuje ľudí, ako sú radikáli na našich univerzitách, vo vzdušných zámkoch o medzinárodnom mieri a spravodlivosti a v hnutiach zdôrazňujúcich identitu a „pýchu“ (pride) – čo je najväčšie duševné a duchovné otroctvo našich čias.

Na našej stránke sme sa snažili robiť, čo vieme, so svojimi online kurzmi. Najnovší – ktorý stojí za to nezmeškať – sa začína tento týždeň a je o knihe Úvod do kresťanstva od Josepha Ratzingera, ktorá je v skutočnosti oveľa viac než len úvod (info tu). A toto leto ponúkame aj 24. ročník letnej školy Free Society Seminar v Slovenskej republike pre univerzitných študentov a mladých profesionálov (webová stránka tu).

Samozrejme, viera nie sú iba myšlienky. Na kresťanstve je pozoruhodné to, že priťahovalo – a priťahuje – obyčajných ľudí aj niektorých veľkých mysliteľov a konateľov v dejinách. Toto by malo podnietiť náš záujem vzhľadom na duchovnú púšť v súčasnosti, čo vlastne priťahovalo pohanov každého druhu a stavu k viere.

Odborníci špekulujú, že na staroveké národy urobili dojem dva veľké kresťanské fenomény.

Prvým bolo, že počas prenasledovania zo strany štátu kresťania dokázali zomrieť za vieru nielen ochotne, ale dokonca s určitým pokojom. Pre ľudí v staroveku bola smrť veľkým nepriateľom. A veľká časť toho, čo nazývame filozofiou – veľkou výnimkou je Aristoteles a aj to len čiastočne –, bola akýmsi duchovným cvičením o tom, ako žiť a zomrieť. Bežne sa predpokladalo, že len najväčší filozofi, ako napríklad Sokrates, by dokázali žiť pokojne a bez strachu hľadieť smrti do očí.

A potom prišli kresťania, väčšinou obyčajní ľudia bez (takpovediac) fajnových univerzitných titulov – aj keď niektorí mali aj vynikajúce vzdelanie –, a zdalo sa, že dokážu presne to isté.

Ešte nápadnejšia bola kresťanská charita. Tá mala viacero foriem: každodenná snaha uľaviť chudobným, ale aj heroická služba chorým a zomierajúcim. Pohania, bez ohľadu na to, čo hovorili o bratstve a láskavosti – a stoici o nich hovorili veľa – pri pravidelných vlnách rán, ktoré postihujú všetky ľudské spoločenstvá, väčšinou utekali do hôr. Kresťania nie.

Je toho veľa, nad čím tu môžeme rozmýšľať: že potrebujeme akýsi kresťanský stoicizmus – odvahu a pokoj – dokonca aj v nepriaznivých režimoch, v ktorých vládnu nominálne kresťanskí politici – a predovšetkým nárast kresťanskej charity.

„Urobiť zo sveta lepšie miesto“ je hodnotný, aj keď obmedzený cieľ, ktorý je v mnohých ohľadoch lepšie prenechať progresívcom, lebo tí zjavne pokazia takmer všetko, čoho sa dotknú.

„Teraz [však] ostáva viera, nádej a láska“ (porov. 1 Kor 13).

 Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Robert Royal je šéfredaktor The Catholic Thing (slovenská verzia pod názvom K veci) a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone, D. C. Jeho najnovšie knihy sú Columbus and the Crisis of the West (Kolumbus a kríza Západu) a A Deeper Vision: The Catholic Intellectual Tradition in the Twentieth Century (Hlbší pohľad: Katolícka intelektuálna tradícia v dvadsiatom storočí).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.