Zachovať dekórum Ako sa kresťan vyhne pasci konformity voči svetu

BBC je v týchto dňoch právom kritizovaná za ľavicovú zaujatosť a subštandardnú novinárčinu, ktorá vníma ako odpudivé všetko, čo predstavuje západné kresťanské dedičstvo, a hodnoty iných kultúr chápe ako zo svojej podstaty nadradené. Okrem kostýmových drám – napríklad adaptácií diel Charlesa Dickensa – jednu vec robievali v BBC veľmi dobre: to, čo sa nazývalo „situačné komédie“.

Jednou z klasík, ktoré sa stále vysielajú v Spojenom kráľovstve i v Spojených štátoch, je seriál s názvom Zachovávať dekórum (Keeping Up Appearances; Pozor, ide Buchtová!). V hlavnej úlohe je vynikajúca herečka Patricia Routledge, ktorá hrá pani Hyacinth Bucketovú („Kýblovú“), pričom ona neochvejne tvrdí, že sa to vyslovuje „Bouquet“ („Bukrétová“). Seriál rozpráva o pokusoch Hyacinth a jej trpezlivého manžela vyšplhať sa po spoločenskom rebríčku z ich rozhodne strednotriednej existencie.

Trieda v Británii stále predstavuje prevládajúci spôsob identifikácie. Všetko od prízvuku cez výber slov až po zariadenie domova hovorí o tom, kam človek patrí. Pani Bucketová je, samozrejme, hrozný snob, no všetok humor v tomto seriáli, ktorý tuším bežal päť sezón, je o Hyacinthiných pokusoch byť čímsi, čím nie je, a o tom, že ostatní presne vedia, kým je.

Chce zachovať dekórum meštiačky a váženej osoby napriek absurdným situáciám, do ktorých sa dostáva. Táto váženosť, založená na vonkajšom zdaní a spoločenskej konformite, je podľa nej kľúčom k sociálnej mobilite, prijatiu a pozícii v spoločnosti.

Keď človek občas číta listy svätého Pavla, možno sa mu nekonečné pasáže o obriezke a zákone zdajú nielen svojrázne, ale aj dosť irelevantné pre život kresťana v 21. storočí. Vieme však, že Božie slovo je nielen nevyčerpateľný poklad, ale ako povedal svätý Efrém Sýrsky, aj zdroj, ktorý nikdy nemôže vyschnúť.

Vždy je v ňom čosi, nejaké slovo, spojenie alebo verš, dokonca aj v najnenápadnejších textoch, a to sa stáva slovom povzbudenia alebo výzvy, útechy alebo pokarhania, ak máme oči na pozeranie a uši na počúvanie.

V Liste Galaťanom, čo bolo spoločenstvo zmietané falošnými prorokmi, svätý Pavol píše: „Všetci, čo sa chcú páčiť podľa tela, nútia vás, aby ste sa dali obrezať, len aby ich neprenasledovali pre Kristov kríž.“

Toto pokušenie nielen zachovávať dekórum, ale aj snažiť sa o rešpekt ľudí je nebezpečenstvom pre všetky časy a chvíle, čo znovu ukazuje, že zdanlivo nenápadné úryvky z Písma dokážu povedať slovo, ktoré je potrebné.

Túžba po ľudskom rešpekte je nebezpečenstvom nielen dnes, keď byť kresťanom v skutočnosti nie je veľmi vážené, najmä ak chcete urobiť kariéru v médiách alebo v akademickom prostredí, ale je azda ešte nebezpečnejšia, keď je v slušnej spoločnosti prijateľná kresťanská konformita, čiže čosi, čo nie je príliš radikálne ani dramatické.

Vážnosť vždy narúšajú svätci, muži a ženy, ktorí berú vieru vážne. Ako povedal Chesterton, „stavajú svet na hlavu“. Svätci sa nikdy nestarajú o to, aby zachovali dekórum; starajú sa o to, aby boli verní. Žeravé jadro posolstva svätého Pavla, ktoré je podľa jeho slov skutočným dôvodom, prečo sa ľudia pri kresťanskej viere tak veľmi snažia o konformitu a vonkajšie zdanie, je strach z prenasledovania.

Toto prenasledovanie nemusí byť „červené mučeníctvo“, nemusí znamenať zomrieť za vieru, ako práve teraz zomierajú mnohí naši bratia v Nigérii, Sýrii a mnohých iných krajinách. Na Západe momentálne čelíme „bielemu“ mučeníctvu vernosti.

Je to vernosť človeka, ako bol zosnulý veľký kardinál George Pell, falošne obvinený, ale verný. Je to vernosť Paivi Rasänenovej, fínskej poslankyne, ktorú fínsky štát dvakrát zažaloval iba za to, že napísala na Twitter, že manželstvo je medzi mužom a ženou, a kritizovala svoju cirkev, Fínsku luteránsku cirkev, za účasť na takzvanom pochode „Pride“. Teraz ju čaká tretí súd.

Mnohí ju nazvali „lakmusovým papierikom“ náboženskej slobody a slobody prejavu v Európe. Je však čímsi viac: je kresťankou vo verejnom priestore, ktorá nedovolí, aby ju protikresťanská kultúra prinútila ukrývať svoju vieru.

Ešte aj iné dve postavy, ktoré od seba delia stáročia, no spája ich integrita, nám dávajú svedectvo a znamenie nádeje, keď by zachovávať dekórum znamenalo zradu pravdy, ale aj uľahčenie života: svätý Thomas Morus, anglický Lord kancelár, a blahoslavený Franz Jägerstätter, rakúsky sedliak a Hitlerov oponent.

V divadelnej hre Roberta Bolta Muž do každého počasia o svätom Thomasovi Morusovi aj vo filme Terrenca Malicka Skrytý život o blahoslavenom Franzovi je scéna, v ktorej jedného i druhého presviedča rodina, a dokonca aj cirkevné postavy, aby „iba povedal čo treba“. Bolo by jedno, čo si naozaj myslí, ale vytvoril by zdanie konformnosti a zachránili by si život.

Aké ľahké, no je to aj zrada pravdy, dokonca strata duše.

„Beda“, povedal Ježiš, „keď vás budú ľudia chváliť, lebo to isté robili ich otcovia falošným prorokom.“ Žiaden kresťan by nemal úmyselne vyhľadávať spory, snažiť sa o škriepky ani vyvolávať nepriateľstvo, len aby vyvolal nejakú reakciu. No ak sa musí rozhodnúť medzi zachovaním dekóra a vernosťou Kristovmu krížu, nemá sa o čom rozhodovať.

 Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Páter Benedict Kiely je kňaz ordinariátu Panny Márie vo Walsinghame. Je zakladateľom charitatívnej nadácie Nasarean.org, ktorá pomáha prenasledovaným kresťanom.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.