Čo znamenal Dominik Duka pre cirkev a spoločnosť Odvážny, prchký, prorocký, kritizovaný aj nepochopený (anketa)

Kardinál Dominik Duka, emeritný pražský arcibiskup a politický väzeň, zomrel v noci na utorok vo veku 82 rokov.

Dominikánsky kňaz sa stal pražským arcibiskupom v roku 2010 a v roku 2012 kardinálom.

Duka bude pochovaný v arcibiskupskej kaplnke Katedrály sv. Víta. Podľa Pražského arcibiskupstva sa pohrebné omše uskutočnia v sobotu 15. novembra o 11.00 h.

Českým a slovenským osobnostiam sme položili v tejto súvislosti tri otázky: 

Tomáš Němeček

český novinár a právnik

Prechádzam si diskusie pod článkami o jeho úmrtí: kardinál bol strašne nenávidený muž. Takú nenávisť si, myslím, nezaslúži nikto z našich súčasníkov. Osobne si myslím, že platí všetko, čo som napísal pred piatimi rokmi v jeho portréte pre Postoj: vo vzťahu k svetskej moci dosiahol pre cirkev takmer všetko, urovnal traumatizujúci majetkový spor o národnú katedrálu, mal vplyv na troch ponovembrových prezidentov. Ale zdá sa mi, že končil veľmi osamelý a bez pochopenia.

Žiadny silný osobný zážitok s ním nemám a ľudsky mi bol bližší jeho predchodca kardinál Vlk. Ale vážim si mnohých intelektuálov, s ktorými nesúhlasím, takže som si cenil Dominika Duku pre jeho osobné odhodlanie. Vyčnieval v rieke času ako kameň a odmietal sa pohnúť. Zdalo sa mi cenným, že práve jedna takáto osobnosť ako on je zastúpená v českom biskupskom zbore; prispieva to k názorovej pestrosti.

Antonín Randa

katolícky publicista a riaditeľ Cesty 121

1. Kardinál Duka patril medzi najvýznamnejšie osobnosti novodobej histórie českej cirkvi. A trúfam si povedať, že svojím spôsobom aj slovenskej, pretože Slovensko mal v srdci, rád tam chodil a vždy ho tešilo, ako srdečne bol naším bratským národom prijímaný. Bol to neuveriteľný bojovník, ktorý pred ničím neuhol. Takým bol už za minulého režimu, keď sa vo väzení v roku 1981 stretol s Václavom Havlom. Stretávali sa vo väzenskej dielni.

Budúci kardinál montoval autodiely a budúci prezident skladal obálky. Nepoznám nikoho, ako bol on, kto s takou erudovanosťou a zápalom dokázal hájiť kresťanské hodnoty. Nebál sa vzdorovať súčasným moderným „izmom“, ktoré sa vydávajú pomaly za nové náboženstvo, čo mu veľmi škodilo v liberálnych a progresívnych kruhoch. Vo svojich kázaniach a verejných vystúpeniach opakovane zdôrazňoval, že Európa stojí na základoch kresťanstva, na úcte k človeku, rodine a duchovnej kultúre, ktorá formovala naše dejiny.

2. Ak sa s Jánom Pavlom II. spája jeho výrok Nebojte sa!, ktorý predniesol pri svojom zvolení za pápeža, kardinála Dominika Duku budem mať vždy spojeného s výzvou Nemlčte! Mal nádej, že mlčiaca väčšina národa jedného dňa povie dosť experimentom rodových aktivistov, sociálnych inžinierov a politickej korektnosti, ktorá zbavuje ľudí základných slobôd hovoriť nahlas a verejne bez strachu. Nikdy sa nebál. Zároveň bol obdivuhodne veľkorysý k tým, ktorí naňho v médiách útočili. Nič si z toho nerobil. A neprechovával k nim zášť. Taktiež bolo obdivuhodné, s akou pokorou odovzdal úrad svojmu nástupcovi arcibiskupovi Jánovi Graubnerovi. To je zriedkavé.

3. Vždy si budem pamätať chvíle, keď sme sa spoločne smiali pri káve alebo víne. Keď mi občas telefonoval, zakaždým mi chcel povedať niečo pekné. Poďakovať za článok, podeliť sa o inšpiráciu. Nikdy mi to priamo nepovedal, ale verím, že v mojej charitatívnej i novinárskej práci videl zmysel, tešilo ho, čomu sa venujem, a mal pre moje úsilie aj moju osobu vždy slová podpory. Poznali sme sa takmer 25 rokov. To je kus života. Jeho úsmev ma bude vždy sprevádzať.

Bernard Bober

košický arcibiskup metropolita a predseda KBS

1. Otec kardinál Dominik bol pre českú cirkev morálnou autoritou, bol zároveň otcom, ktorý dokázal byť priamy, ale aj ľudský a prístupný. Jeho postoje boli známe už počas totality, okrem toho to bol rozhľadený muž a dobrý diplomat, podarilo sa mu vyrokovať spor o reštitúcie a udržať záujem českej spoločnosti vo vzťahu ku Katolíckej cirkvi. 

Aj u nás na Slovensku bol rešpektovaný a obľúbený. K Slovákom mal úprimný vzťah a mal nás rád. Bolo to cítiť pri každej jeho návšteve. Poznal naše pomery veľmi dobre, keďže často cestoval na Slovensko ako dominikán ešte pred 90. rokom. V rámci našich biskupských konferencií sme mali dobré vzťahy, a čo treba pripomenúť, kardinál sa niekoľkokrát postavil na obranu Slovenska a slovenskej cirkvi vo svojich postojoch.

2. Jeho životným odkazom pre nás je jeho neustály apel – zostať verný Bohu, pozorný a láskavý k ľuďom, zachovať si zdravý rozum a nezabúdať na svoje korene. Takisto viackrát odporúčal posudzovať veci s nadhľadom.

3. Pred pätnástimi rokmi sme spolu cestovali do Ríma a boli sme spolu pri preberaní arcibiskupského pália. Odvtedy sme mali k sebe bližšie, tešili sme sa, že sa vidíme. Rád som čítal jeho úvahy a postoje. On nám pochovával pána kardinála Tomka, nádherne vtedy vyzdvihol jeho osobnosť. Bol som rád, keď slúžil svätú omšu pre pútnikov počas návštevy Svätého Otca Františka v Košiciach a celebroval aj v našej diecéznej svätyni na odpuste v Obišovciach. Pozval som ho aj na Jubilejné stretnutie mladých, chcel prísť, tešil sa na to, no prišla do toho choroba a následne odchod z tohto sveta. Budem na neho pamätať v modlitbe a už teraz verím, že máme ďalšieho orodovníka v nebi.

František Mikloško

poslanec za KDH

1. V roku 1989 sa skončilo v Česku a na Slovensku 40-ročné putovanie komunistickou púšťou, v roku 2029 sa naplní 40-ročné putovanie týchto krajín slobodou. Zdá sa, že i životy mnohých popredných osobností Česka a Slovenska bude treba hodnotiť v rámci týchto dvoch putovaní, ktoré sa od seba výrazne líšili podmienkami.

A, samozrejme, bude treba skúmať, či ich osobné i verejné postoje tvorili jednu životnú líniu alebo sa po páde komunizmu zásadne zmenili. Medzi nich bude zrejme patriť aj pražský kardinál Dominik Duka. S tým súvisí aj pohľad na jeho celoživotný odkaz.

2. Dominik Duka bol celý život verný obranca viery a cirkvi. Ako kňaz, rehoľník, biskup i arcibiskup. V roku 1975 mu bol odobratý štátny súhlas, v rokoch 1981 až 1982 strávil pre svoje náboženské angažovanie sa v povestnom väzení v Plzni-Boroch. V roku 1986 sa stal provinciálom českej provincie dominikánov, do ktorej patrila i slovenská vetva.

Viem, že často navštevoval Slovensko a povzbudzoval slovenských dominikánov vo viere. Po roku 1989, najmä na poste pražského arcibiskupa, ho na verejnosti sprevádzal jeden konflikt za druhým. Dostával sa do otvorených sporov s médiami i mnohými spolubratmi v kňazstve. 

V ostatných rokoch sa stali známymi jeho spory, ktoré sa dotýkali niektorých otázok súvisiacich s LGBT problematikou. Mnohé konflikty súviseli asi s jeho prchkou povahou, keď na rôzne situácie reagoval cholericky, ale neskôr sa snažil dať veci na pravú mieru. Osobitnou kapitolou boli jeho nadštandardné vzťahy s českými prezidentmi.

3. Ja som sa s Dominikom Dukom osobne spoznal až po Novembri 1989. V osobnom kontakte bol vždy skromný a pravdivý. Spolu s manželkou sme sa zúčastnili 10. apríla 2010 na jeho intronizácii v Katedrále sv. Víta, Václava a Vojtecha. Spomínam si, ako po recepcii v Arcibiskupskom paláci prišiel poňho koč s konským záprahom, na ktorom sa dal odviezť do Břevnovského kláštora. Toto asi charakterizovalo jeho vzťah českého prímasa k českým prezidentom.

Už som spomínal, že jeho úzke kontakty s predstaviteľmi štátu boli často kritizované. Raz mi povedal, že za toto ho ľudia v cirkvi často verejne kritizujú, ale keď niečo potrebujú, tak sa obracajú len na neho, aby to tam hore vybavil. 

Zomrel ďalší nástupca pražských kardinálov Josefa Berana, Františka Tomáška a Miloslava Vlka v novodobých dejinách československej a českej Katolíckej cirkvi. História ho bude aj v tomto kontexte raz hodnotiť. Nech odpočíva v Božom pokoji! 

Václav Malý

pražský emeritný pomocný biskup

Bol pastierom, ktorý sa usiloval o to, aby cirkev jasne prezentovala zásady dôstojného života vyplývajúce z evanjelia, nezabúdala na žiadnu sociálnu vrstvu spoločnosti. Podporoval lepšie vzájomné porozumenie medzi Čechmi a Slovákmi.

Nepodliehal davovému zmýšľaniu a neskrýval sa za iných. Išiel s kožou na trh.

S pozornosťou som načúval jeho znalostiam z histórie. Mali sme dobrý vzájomný vzťah, i keď nie vo všetko som s ním súhlasil.

Maciej Ruczaj

publicista a diplomat

Je rok 1985. Cyrilo-metodské slávnosti na Velehrade nečakane ukazujú, že českí a slovenskí katolíci sú stále spoločenskou silou, s ktorou je nutné počítať. Václav Benda píše esej Co dál po Velehradě, v ktorej volá po väčšej aktivizácii katolíkov za spoločenskú a politickú zmenu. Za Dominikom Dukom prichádzajú veriaci znepokojení Bendovým textom: boja sa zbytočných obetí a utrpenia, ktoré takéto volanie môže priniesť. „Benda od nás chce, aby sme vzali do ruky meč,“ sťažovali sa. „Benda chce kuť meče?“ reagoval Duka. „Tak ja mu ich požehnám.“

Táto anekdota za mňa vystihuje kardinála Dominika Duku najlepšie. So svoju impulzívnou bojovnou povahou by sa bol hodil medzi stredovekých biskupov rytierov. Bol by žehnal v Clermonte prápory tých, ktorí vyrážali na krížovú výpravu do Svätej zeme, a keby nespravodlivosť bola prerástla únosnú mieru, dlho by nebol váhal, sám by sa bol navliekol do brnenia a viedol zástupy proti Saracénom. Pán mu však poskytol dôstojnú náhradu v jeho vlastnom čase: mohol byť jedným z tých, ktorí viedli českú cirkev v období prenasledovania, a potom tým, kto niesol bremeno obnovy chrámu v podmienkach znovuzískanej slobody.

Keď už vybojoval túto bitku o „praktické“, materiálne zabezpečenie cirkvi v novej realite, vrhol sa hneď do ďalšej: stavať hrádzu proti unáhlenej „progresívnej“ revolúcii. V tej poslednej si vytvoril veľa nepriateľov, dosť často hovoril jazykom, ktorému nerozumela nielen spoločnosť naokolo, ale ani časť katolíckych veriacich. Ale nepochybujem ani chvíľu, že ju viedol s rovnako pevným presvedčením a zanietenosťou ako tie predchádzajúce. Dejiny okolo nás mu dávajú skôr za pravdu.

Na kardinála Dominika Duku sa bude spomínať aj ako na proroka stredoeurópskej spolupráce. Veľmi vážne bral záväzok byť nástupcom svätého Vojtecha na pražskom arcibiskupskom stolci a snažil sa na pôdoryse „dedičstva svätého Vojtecha“ stavať konštrukciu „vyšehradského“ duchovného spoločenstva. 

Za druhého patróna strednej Európy potom „vymenoval“ Jána Pavla II., ďalšiu kľúčovú postavu svojej životnej dráhy, s ktorou ho spájala odvaha a nekompromisnosť v boji so zlom a vízia a žitá skúsenosť spolupráce cirkvi v strednej Európe v časoch neslobody. Na týchto základoch chcel potom stavať i spoločenstvo národov v našom regióne. Sú to dobré základy.

Karol Lovaš

premonštrát, kňaz a publicista

Gabriel Hunčaga

dominikán a historik

1. V prvom rade sa stal jedným zo symbolov obnovy života cirkvi po období komunistickej diktatúry. Má veľkú zásluhu na tom, že sa najskôr ako rehoľný predstavený (provinciál vtedy ešte spoločnej Československej provincie dominikánov) a potom aj ako biskup (neskôr arcibiskup a kardinál) spolupodieľal na prechode cirkvi z ilegality k verejnému pôsobeniu. 

Ešte počas totalitného komunistického režimu zviditeľňoval život prenasledovanej cirkvi aj v zahraničí, čoho dôsledkom boli aktivity zamerané na podporu nielen katolíckeho disentu. Dominik Duka mal charizmu a dokázal sa prihovoriť aj neveriacim, dokázal kompetentne prehovoriť aj do spoločenského diania a hlavne sa nebál byť priamočiary, ak si to okolnosti vyžadovali. Hoci počas života čelil aj nepochopeniu a kritike, nepôsobil ukrivdene ani sa neuchyľoval k zúčtovaniu s oponentmi.

2. K celkovému kritickému hodnoteniu jeho celoživotného diela sa zaiste dostanú historici s určitým časovým odstupom od jeho smrti. Vtedy bude možné uchopiť jeho životný odkaz komplexnejšie. V tejto chvíli, bezprostredne po jeho prechode z pozemského do večného života si myslím, že je to nezlomnosť jeho charakteru. 

V duchu dominikánskej spirituality, ktorej nikdy neprestal byť celou dušou oddaný, to bolo hľadanie ciest na spoluprácu viery a rozumu. Či už ako rehoľný predstavený, alebo ako pastier stáda kládol dôraz na kvalitnú formáciu a k tomu adekvátne vzdelanie. Je mnoho pastierov, ktorí majú svoj úrad a z neho vyplývajúcu autoritu, Dominik Duka mal okrem toho ešte aj čaro osobnosti a schopnosť niesť neľahké bremeno dôležitého úradu so cťou, s vytrvalosťou a aj so zmyslom pre humor. 

Na rozdiel od niektorých iných dnes mediálne známych osobností českého katolicizmu zostal zrozumiteľný a čitateľný aj pre bežného človeka. Okrem toho sa nikdy nevyjadroval s dešpektom na adresu ľudovej zbožnosti. Bol tým človekom, s ktorým aj keď v niečom nesúhlasíte, vážite si ho pre jeho postoje a pre spôsob, akým svoje argumenty, aj keď sa vám nemusia páčiť, artikuluje. 

Takých osobností je dnes už málo. Taktiež nesmieme zabúdať, že bol jedným z posledných žijúcich aktívnych odporcov komunistickej diktatúry. V posledných rokoch života aktívne vystupoval proti moderným ideológiám s totalitnými ambíciami a práve v tomto zápase zostával často osamotený a nepochopený. Určite v tejto chvíli neprezradím nič tajné, keď poviem, že ho trápilo zbližovanie Vatikánu s komunistickou Čínou. 

Dominik Duka po svätej omši so spolubratmi na Kalvárii v Bratislave v júni 2025. Foto: archív Gabriela Hunčagu

Minulý rok pri návšteve našej komunity prezradil, že pozval na súkromnú návštevu do Prahy kardinála Jozefa Zena a musel preto ísť na diplomatický koberček k nunciovi, lebo čínska ambasáda v Prahe proti tomu protestovala. Aj taký bol Dominik Duka. 

3. Dominikovi Dukovi vďačím do istej miery aj za svoje dominikánske povolanie. Začiatkom deväťdesiatych rokov počas univerzitných štúdií v Českej republike som v časopise Salve čítaval jeho texty a potom počas návštev v dominikánskom konvente v Prahe som mal možnosť spoznať ho aj osobne. Nakoniec ma ako novica prijal v úlohe provinciála do vtedy ešte československej provincie. 

Najživšie si spomínam na niekoľko posledných stretnutí s ním, či už v Prahe, alebo tu u nás v Bratislave. Za posledné dva roky bol pomerne často na Slovensku, a čo sa mi veľmi páčilo, bolo, že pokiaľ mu to časový harmonogram len trochu dovolil, hlásil sa k nám dominikánom. Rád prichádzal medzi nás, posedel s nami a porozprával nám niečo z jeho aktuálnych aktivít a zážitkov. 

Pritom nepôsobil ako poučovateľ, ktorý všade bol a všetko vie, ale ako starší a skúsenejší spolubrat. V júni minulého roka si s nami odslúžil v Kaplnke sv. Jozefa aj svätú omšu, z ktorej je aj priložená fotografia. R. I. P., brat Dominik. 

Matyáš Zrno

novinár, publicista, vedie Aktuálně.cz

V Dominikovi Dukovi odišiel ďalší z titanov – ľudí, ktorí formovali českú spoločnosť na prelome 80. a 90. rokov, v čase budovania slobodnej spoločnosti. Mal za sebou osobnú skúsenosť väzenia, bol priateľom disidentov, ktorí sa po Novembri dostali na najvyššie miesta. 

Vedel vyjsť so všetkými prezidentmi a dokázal nemožné – vyriešiť zložitý spor o katedrálu i reštitúcie cirkevného majetku. Bol oveľa viac konsenzuálny než konfrontačný, to iba jeho sekulárni kritici nechápali, že pre katolíckeho biskupa nie je odpor k potratom či manželstvám homosexuálov znakom nejakej radikality. Bol veľmi lojálny k ľuďom okolo seba bez ohľadu na to, či patrili k cirkevnej ľavici či pravici.

Mnohým zo svojich vnútrocirkevných kritikov pomohol ku kariére a trpel ich kritiku. V starobe ho čoraz viac trápil otvorený útok na kresťanské poňatie človeka vo forme genderu a LGBT, varoval pred progresivizmom a tým si znepriatelil liberálne médiá a všeobecne liberálne kruhy. 

Prispel k tomu i niekoľkými nevydarenými výrokmi, hoci niektoré z nich patria jeho spolupracovníkom, ktorých však opäť s pre seba typickou lojalitou podržal. Bol to pastier mimoriadneho rozhľadu a vedomostí, ktorý sa zároveň cítil dobre u obyčajných veriacich, ktorých možno nie je toľko počuť, ale tvoria jadro cirkvi. Bude nám chýbať.

Budem spomínať na Dominika Duku predovšetkým ako na milého a láskavého človeka, na ktorom by ste ani na sekundu z jeho správania neboli poznali, že je najvyšším mužom Katolíckej cirkvi v krajine.

Pamätám si, ako som na rozhovor s ním priviedol do Arcibiskupského paláca svoju malú neter a otec Dominik rýchlo hľadal nejaké cukríky. Rád sa rozprával dlho a dôkladne. Ako niekto, kto toho veľa vie, nemal rád skratkovité vyjadrenia. V tom sa do dnešnej doby nehodil a už vôbec sa nehodil do „uštekaných“ konfrontačných diskusných relácií, ktoré ho v starobe hnevali a z ktorých dokonca odchádzal. 

Bol mužom starých časov. Bol takým prvorepublikovým vlastencom, oddojčeným príkladom svojho otca dôstojníka, odbojára a pofebruárového väzňa. Boh, vlasť, rodina pre neho neboli prázdne slová, ale žitá skúsenosť. 

Romuald Štěpán Rob

kňaz a bývalý hovorca kardinála Duku

1. Kardinál Dominik Duka sa vždy cítil Čechoslovákom a jeho základná vojenská služba na Slovensku mu pomohla nájsť skutočné korene a obdiv k Slovensku. Pomohol nám chvíľu pred smrťou objaviť aj osobnosť Andreja Hlinku. Vždy mu nesmierne záležalo na duchovných a spoločensko-historických koreňoch Československa, ktoré stále zdôrazňoval v zmysle ozajstného srdca Európy.

2. Myslím si, že jeho životný odkaz ešte len doceníme a objavíme. Bol mužom naozaj obrovského životného, ​​duchovného a historického rozhľadu. Objavoval súvislosti, ktoré sme pričinením komunistickému výmazu dejín už nedokázali uvidieť. Bol skutočne renesančným človekom s úžasným prehľadom, ktorý nedával okázalo najavo.

Keď mu v tomto ohľade urobil poklonu kardinál Parolin pri nedávnej návšteve Českej republiky, odpovedal, že je už iba zabúdajúcou encyklopédiou. Bol však aj človekom, ktorý bol mnohokrát zradený a opustený najbližšími spolupracovníkmi.

3. Pre mňa bol otec Dominik, pán kardinál od r. 1993, keď ma prijímal do kláštora, naozajstným otcom, učiteľom, mentorom, diskutérom, človekom, s ktorým bolo možné hádať sa, nesúhlasiť, ale aj sa vzájomne od seba učiť. Nebál sa byť žiakom a bol veľmi šťastný, keď sa v diskusii objavili skutočnosti, ktorých si nebol vedomý a mohol ich objaviť. Pán kardinál bol človekom, ktorý potreboval diskusiu k životu, dišputy boli jeho vášňou, spoločný stôl bol nástrojom. Domnievam sa, že bol skutočne československým Charliem Kirkom. Dokázal však byť skutočným parťákom a zastať sa človeka. Bol naozaj človekom Slova a slova – teda komunikácie.