Dominik Duka Generál hodnotovej vojny

Keď v roku 2010 končil v úrade pražský arcibiskup Miloslav Vlk, sucho skonštatoval: „Na úrovni cirkevno-politickej som nedosiahol vlastne takmer nič.“ Keď skončí jeho nástupca Dominik Duka, mohol by povedať opak: vo vzťahu k svetskej moci dosiahol takmer všetko.

Za Dukovej éry schválil parlament historický zákon o majetkovom vyrovnaní, ktorým sa cirkvám vrátil majetok, a tým sa dovŕši ich úplná nezávislosť od štátu. Na rozdiel od svojho predchodcu si našiel cestu k obom posledným českým prezidentom. Arcibiskupstvo pražské má nesporný politický vplyv, napríklad pri presadzovaní kandidátov do mediálnych rád. Až na to...

Až na to, že Miloslava Vlka mali ľudia radi. Dominik Duka končí ako neobľúbený prímas.

Nemám na to žiadny prieskum. Ale myslím, že svoju nepopularitu vníma aj on sám, keď s horkosťou hovorí o „mediálnom lynči“. Svojho prímasa nechápu ani mnohí českí veriaci. Ako sa mohol spoluväzeň Václava Havla tak zblížiť s Milošom Zemanom? Prečo hovorí tak tvrdo o utečencoch a pochvalne o proticudzineckej strane Tomia Okamuru? Prečo kardinál hrozí trestnými oznámeniami tým, ktorí svedčia o sexuálnom zneužívaní v cirkvi, zato však venuje čas beznádejnej žalobe proti prvoplánovému divadelnému rúhaniu?

Určitá logika v tom je. Ak sa odohráva dejinná bitka, v ktorej ide o západné hodnoty opustené aj samotným Západom, patria k nej pragmatické koalície aj taktické výpady. Lenže keď sa generál Duka obzrie, žiadne vojsko za ním nejde. Dosiahol takmer všetko za cenu čím ďalej väčšej osamelosti.

Biskup na futbale

Dnes sa tomu ťažko verí, ale v roku 2010 sa Dominik Duka - dovtedy biskup v Hradci Králové - pri nástupe na svätovojtešský stolec páčil aj liberálnym médiám. Sprevádzala ho úctyhodná povesť politického väzňa 80. rokov. „Pomáhal nám tým, že dodával nádej,“ spomínal jeho spolubývajúci z plzeňskej cely Václav Havel. „Je to človek tolerantný, neobyčajne vzdelaný, čo je u dominikánov povinnosť.“

Reportér magazínu MF Dnes sa z prvého veľkého rozhovoru s novým arcibiskupom vrátil očarený: Dominik Duka sa orientoval v histórii tak, že mu jeho náprotivok intelektuálne nestačil („až pri prehrávaní diktafónu v redakcii som zistil, že mi niekoľko minút pútavo rozprával trebárs o tom, prečo prišiel v roku 1964 Nikita Chruščov riešiť nepokoje na Slovensko,“ opisoval novinár). Arcibiskup spomínal na svojho otca - československého príslušníka RAF, ktorý po vojne skončil vo väznici Mírov - a ironicky opisoval sám seba, ako prišiel za komunizmu o takzvaný štátny súhlas s výkonom kňazského povolania a skončil ako rysovač v plzeňskej Škodovke: „Pán Boh má zmysel pre humor, technickým odborom som sa odjakživa vyhýbal. Všetky rysy za mňa na škole robil otecko.“ A reportéra si definitívne získal, keď predviedol, že sa vyzná vo futbale: „V Hradci Králové som raz zachraňoval česť mesta slávnostným výkopom.“

Dnes sa tomu ťažko verí, ale v roku 2010 sa Dominik Duka - dovtedy biskup v Hradci Králové - pri nástupe na svätovojtešský stolec páčil aj liberálnym médiám. Sprevádzala ho úctyhodná povesť politického väzňa 80. rokov. Zdieľať

Na svojej predchádzajúcej misii nadobudol povesť človeka, ktorý vie vyjednávať s úradmi. To napokon predviedol aj po príchode do Prahy: rýchlo urovnal spor o vlastníctvo národnej katedrály svätého Víta (kardinál Vlk sa ju roky márne pokúšal vysúdiť, Duka ponúkol kompromis, keď stavba zostáva štátu, cirkev ju užíva aj s priľahlými budovami a správu vykonávajú štát aj cirkev spoločne).

Dominik Duka sa javil ako otcovská postava, ktorá vie rozpoznať v mladých kňazoch ich talenty: takto vytiahol nahor armádneho kaplána Tomáša Holuba alebo cirkevného historika Tomáša Petráčka. Aj ako biskup zostával šéfredaktorom náročnej teologickej revue Salve: členovia redakčnej rady spomínajú na vtedajšieho Duku ako na tmeliaci prvok (a tiež na zimné porady Salve s vínom a prechádzkou spojenou s guľovačkou). Do zborníka k jeho 65. narodeninám v roku 2008 prispel výkvet štyroch desiatok kresťanských intelektuálov vrátane historika umenia Jana Royta alebo diplomata Františka X. Halase. Napokon čoskoro po príchode do Prahy arcibiskup navrhol spoluprácu s Akadémiou vied.

V tejto harmónii škrípali azda len dva tóny. V inak konvenčnom knižnom rozhovore z roku 2008 sa Dominik Duka vyznal, že skôr ako stranícky systém je mu bližšia „vláda stavov“. Ako v Španielsku za tuhej vlády generála Franka, ktorá „stavovský model“ - silný vplyv cirkvi, armády a odborov - uplatňovala: „Mala na svedomí aj mnoho zla, ale to neznamená, že sa len tak šmahom môžeme negatívne vysporiadať s touto érou španielskych dejín (...) Vláda stavov by nemusela byť natoľko pokúšaná populizmom ani tlačená do kúta opozíciou.“ Vtedy to ešte vyznelo len ako zvláštna intelektuálna záľuba.

Pre mladých kresťanských novinárov bolo horšie pochopiteľné, že Duka držal v Hradci vo funkcii generálneho vikára Josefa Sochu, registrovaného v zoznamoch ŠtB (jeho zväzok bol skartovaný a Socha si vysúdil výrok, že bol ako spolupracovník komunistickej tajnej polície „neoprávnene evidovaný“). Biskup otázky na túto tému označoval za urážlivé: nemieni to riešiť, kým neuvidí dôkazy o Sochovej kolaborácii. S privretím oboch očí sa to dalo chápať ako rozhodnutie manažéra, ktorý si nemôže dovoliť plytvať ľuďmi. Len na tom zamrzelo, že katolíckeho publicistu Boba Fliedra, ktorý tému otváral, Duka pohrdlivo prirovnal k normalizačnému novinárovi Kojzarovi.

Krajina v nebezpečenstve

Kedy nastal zlom? Pre niektorých už počas svätováclavskej púte v septembri 2011, na ktorej prímas Duka nechal na omši prehovoriť prezidenta Václava Klausa o nechuti k „falošným prorokom pokroku a modernizmu“.

Profesor Tomáš Halík na to reagoval článkom „Klaus k oltáru nepatrí“. Skupina pražských katolíkov v otvorenom liste požiadala biskupov, aby sa cirkev nespájala so žiadnou konkrétnou politickou silou, nerobila obchody s mocou a dištancovala sa od nacionalizmu.

Ale stále to vyzeralo len ako arcibiskupove spoločenské tance. Zo stretávania s vtedy ešte žijúcim Václavom Havlom sa zdalo, že Dominik Duka si síce rozumom ctí aktuálnu hlavu štátu, ale srdcom je skôr na strane svojho niekdajšieho spoluväzňa. Veď pár rokov predtým si hrdo priviedol Havla na slávnostné uvedenie svojho osobného projektu ešte z čias podzemnej cirkvi - českého prekladu Jeruzalemskej biblie.

Viditeľná zmena prišla okolo roku 2015, keď v Európe vrcholila migračná vlna z Blízkeho východu a severnej Afriky. Kardinál Duka opakovane kládol rečnícku otázku, čo tu hľadajú mladí zdraví muži zo Sýrie a Iraku: prečo nejdú bojovať za svoju vlasť, ako to urobil za vojny jeho otec? Len čo v lete 2016 vo francúzskej arcidiecéze Rouen dvaja radikálni moslimovia, hlásiaci sa k Islamskému štátu, vtrhli do kostola počas omše a zavraždili 86-ročného kňaza, Dominik Duka v tom videl potvrdenie svojich obáv. „Chcem vyzvať všetkých ľudí dobrej vôle, aby sa skôr modlili za obete teroru a menej hľadali ospravedlnenia a výhovorky pre teroristov,“ napísal.

Kardinál Duka opakovane kládol rečnícku otázku, čo tu hľadajú mladí zdraví muži zo Sýrie a Iraku: prečo nejdú bojovať za svoju vlasť, ako to urobil za vojny jeho otec?Zdieľať

Aj keď zdôrazňoval, že rozlišuje medzi islamom a teroristami, nemôže podľa svojich slov nevidieť násilné tendencie tohto vyznania. S odkazom na beninského kardinála Gantina vyhlasoval o moslimoch: „Kým ich je v spoločnosti päť percent, nie sú problémy. Keď ich je pätnásť percent, začnú prichádzať s požiadavkami, že by chceli obsadzovať svojimi ľuďmi určité kľúčové miesta v spoločnosti. A len čo sa dostanú na 25 percent, začnú do zákonov presadzovať právo šaría a usilovať o prevzatie vlády.“ Aj vtedy sa v tom rozišiel s Tomášom Halíkom, ktorý namietal, že kvôli zabijackým vodičom nezavrhujeme automobilizmus a že úsudok o hodnote veľkých náboženstiev vynesie až Boh.

Nový prezident Miloš Zeman, obľubujúci silácke výroky o moslimoch (k islamu sa pri sčítaní ľudu oficiálne hlásilo v Česku 3358 osôb a podľa odhadov tvoria moslimovia 0,1-0,2 percenta českej populácie), ho ocenil najvyšším českým vyznamenaním, Bielym levom. A keď mal Duka neskôr komentovať fakt, že Zeman odmietol vyznamenať in memoriam Miloslava Vlka, len odtušil, že vzhľadom na ich niekdajší zlý vzťah „je to pochopiteľné“. Veď aj tak podľa neho nie je o čo stáť, lebo dostať vyznamenanie od Zemana vraj znamená prejsť si „mediálnym lynčom“.

Migračná vlna bola pre neho taká zásadná, že keď po posledných voľbách na jeseň 2017 rozosielal gratulácie zvoleným politickým stranám, ocenil aj proticudzineckú SPD Tomia Okamuru. Ako najvyšší predstaviteľ českej cirkvi vyhlásil, že s SPD „nás spája starostlivosť o bezpečie ľudí v našej krajine“.

Obavy v cirkvi

Dnes sa už kardinál posunul tak ďaleko, že sa jeho niekdajší priatelia zaskočene pýtajú, či sa v ňom celý čas plietli. On, ktorý kedysi na vydávanie revue Salve venoval všetky peniaze, ktoré dostal ako odškodné za politický kriminál, svojich bývalých redakčných kolegov označuje za „ľavicových intelektuálov“. Z arcibiskupského paláca nechal demonštratívne vrátiť výtlačky späť do vydavateľstva.

Definitívne ho nahnevalo tematické číslo „Obavy v cirkvi“ v roku 2017, v ktorom rôzni farári pod zárukou anonymity hovorili o každodenných starostiach. „Medzi kňazmi rastie pocit, že sa s nimi vlastne nepočíta, že sú len dočasné figúrky v nejakej vyššej hre. Neexistuje záujem o jednotlivca,“ hovoril jeden. „Farári a veriaci sú náhle postavení pred hotovú vec, napríklad pri preložení na iné miesto, bez možnosti vyjadriť sa k tomu.“

Aj reštitúcie majetku a postupné osamostatňovanie sa od štátu, na ktorých presadenie je Dominik Duka hrdý, vnímajú títo farári zdola ako zmenu k horšiemu: „Skôr bola situácia iná v tom, že všetci boli na jednej lodi, každý mal ten rovnaký malý príjem od štátu. Dnes sú biskupstvá pánmi nad platy a odmenami kňazov, a to je nečakaný nástroj moci.“

Profesora histórie a akademického kaplána Tomáša Petráčka - svojho dlhoročného spolupracovníka - odvolal Duka z funkcie kanonika kapituly Všetkých svätých na Pražskom hrade. Dôvodom bol Petráčkov kritický úžas nad apokalyptickým kázaním prepošta kapituly Petra Piťhu vo svätovítskej katedrále v septembri 2018 o blížiacej sa skaze Západu. („Vaše rodiny budú roztrhnuté a rozohnané, bude k tomu stačiť, že deťom poviete, že muž a žena nie sú to isté,“ varoval Piťha. „Homosexuáli budú vyhlásení za nadradenú vládnucu triedu, vy budete patriť k podradnej výpomocnej triede.“) Akoby kardinálovi došla trpezlivosť s polemickými hlasmi, ktoré v jeho očiach narušujú jednotu cirkvi, a začal ich mocensky trestať. Halíkovi a potom aj Petráčkovi zaslal tzv. monitum, biskupské napomenutie chybujúcemu kňazovi.

Dnes sa už kardinál posunul tak ďaleko, že sa jeho niekdajší priatelia zaskočene pýtajú, či sa v ňom celý čas plietli.Zdieľať

Názorovo sa rozišiel aj so svojím niekdajším chránencom Tomášom Holubom, dnešným plzeňským biskupom. Po výrokoch kardinálovej nominantky do Rady Českej televízie, ekonómky Hany Lipovskej, podľa ktorej vznikla Európska únia na ideách marxizmu a jej tvorcovia „vo svojom elitárstve pohŕdali človekom“, sa od nej mladý biskup verejne dištancoval a pripomenul, že už niekoľko rokov prebieha proces blahorečenia jedného z otcov zakladateľov Roberta Schumana. (Je nutné povedať, že sa k Holubovi pridala aj Česká biskupská konferencia. Lipovská potom cúvla: práve Schumana vraj nemyslela.)

Keď sa v Česku objavilo svedectvo o možných obetiach sexuálneho zneužívania zo strany kňazov, Tomáš Holub sa s nimi stretol a vypočul ich. Kardinál Duka to odmietol. Zneužívanie síce odsúdil, ale zároveň jeho právnik rozoslal aktivistom výzvy, nech podajú konkrétne trestné oznámenie, alebo sa sami vystavujú riziku stíhania za nadržiavanie trestnej činnosti.

Neporovnateľne viac času a energie venoval český prímas žalobe na ochranu osobnosti, ktorú podal proti Národnému divadlu v Brne za to, že v rámci medzinárodného festivalu uviedlo blasfemickú hru známeho provokatéra Olivera Frljiča. Kardinál hru nevidel, napokon sa predstavenie vtedy nedohralo, ​​pretože na javisko vtrhla skupina brnenských vyhadzovačov a kulturistov, ktorí si hovoria Slušní ľudia. Dominik Duka si svoj spor nenechal nikým vyhovoriť. Až nakoniec súd právoplatne potvrdil, že kardinál nie je v úlohe verejného žalobcu, ktorý by sa mohol domáhať ospravedlnenia za rúhanie.

Kto je dnes Hitler a kto Churchill

Tomáš Halík o svojom dlhoročnom súputníkovi hovorí, že až príliš podľahol svojim dvom koníčkom - politike a histórii - a že záľuba v minulosti mu sťažuje vnímanie súčasnosti.

Dominik Duka si v Hradci Králové užil „stavovský model“: ako biskup patril s primátorom, rektorom a armádou k miestnej honorácii. Lenže čo funguje v krajskom meste, nemusí fungovať na úrovni štátu. Biskup, ktorý začína čestným výkopom futbalový zápas, je milá drobnosť dotvárajúca komunitu, v ktorej sa dobre žije; kardinál, ktorý sa nechá voziť v kočiari a slúži osobnú omšu za prezidenta, vyvoláva v Česku reminiscencie na spojenie trónu a oltára. Prímas sa potom hnevá na katolíckych intelektuálov, ktorí necítia základnú úctu k hlave štátu. Lenže prehliada, že po zavedení priamej voľby v roku 2013 sa zmenil kontext: namiesto nadstraníckeho prezidenta dnes sedí na Pražskom hrade extrémne vyhranený straník.

Z výrokov Dominika Duku je zrejmé, že má sklon prevádzať súčasné dianie na skúsenosť svojho otca s nacizmom a na svoju vlastnú skúsenosť s komunizmom. Lenže napríklad v dnešnej Sýrii nie je také ľahké rozpoznať, kto je Hitler a kto Churchill. A bolo by lákavé odhaliť nové ideológie ako prezlečený starý marxizmus - lenže jedna škatuľka na všetky nestačí. (Na kardinálovi je vidieť až úľava, keď českí komunisti - dožívajúca politická fosília na pokraji vyhynutia - vyhlásia nejakú husákovsko-biľakovskú nehoráznosť, ktorú možno bezpečne odsúdiť ako za starých čias.)

Dominik Duka si v Hradci Králové užil „stavovský model“: ako biskup patril s primátorom, rektorom a armádou k miestnej honorácii. Lenže čo funguje v krajskom meste, nemusí fungovať na úrovni štátu.Zdieľať

Kardinál pri svojich cestách na Západ zažil sklamanie, aké sa prihodilo aj iným kresťanským disidentom z Východu: svet, o ktorom snívali v dobách podzemnej cirkvi, už nenašli. Staré katolícke Francúzsko, o ktorom písal Leon Bloy, medzivojnové Francúzsko Saint-Exupéryho, povojnová gaullistická Francia sú preč. Dukovi niekdajší priatelia spomínajú, ako sa kardinál vrátil rozrušený z návštevy baziliky Saint-Denis: pred posvätným pohrebiskom francúzskych kráľov našiel orientálne trhovisko s Arabmi a Afričanmi.

Ani západní kresťanskí intelektuáli dnešnej doby mu nesadli. Postupne sa rozišiel aj s bratom dominikánom Christophom Schönbornom, viedenským arcibiskupom. Najbližšie mu tak zostal kardinál Joachim Meisner, rodák zo Sliezska, ktorý do Kolína nad Rýnom prišiel z Východu. Po jeho smrti sa Dominik Duka orientuje na „svätovojtešský priestor“ stredovýchodnej Európy. Keď preberal nedávno v Maďarsku štátne vyznamenanie, prevádzal poslucháčov spoločnou históriou od stretnutia svätého Vojtecha so svätým Štefanom až po dejinný moment, keď „štyria prímasi strednej Európy - Mindszenty, Stepinac, Wyszyński a Beran - pozdvihli svoj hlas proti svojvôli a teroru červenej komunistickej diktatúry“.

Vojak nemôže utiecť

Keď Miloslav Vlk skončil ako prímas, stal sa tým, čím bol predtým: juhočeským vidieckym farárom. Ale už aj uvoľneným a láskavým ako starý otec na odpočinku. Mnohí českí veriaci i neveriaci po jeho smrti hovorili, že najradšej ho mali v čase, keď žiadnu funkciu nemal.

Až skončí Dominik Duka, žiadna ťarcha z neho nespadne. Pretože kardinál je mentalitou bytostný vojak. Ak svoj príbeh vníma ako súčasť dejinného zápasu o kresťanskú podobu strednej Európy, potom z takej bitky vojak nikdy utiecť nemôže. Aj keby v nej nakoniec ostal úplne sám.