Na pohreb kardinála Duku prišiel aj český prezident Petr Pavel, bývalá hlava štátu Miloš Zeman a Václav Klaus a množstvo osobností politického aj kultúrneho života.
Pohrebná omša sa začala krátko o jedenástej dopoludnia za zvuku sklady Rekviem b mol od českého skladateľa Antonína Dvořáka. Počas nej do katedrály vchádzal liturgický sprievod. Pred začiatkom omše nad pražským chrámom preletelo päť vojenských lietadiel v krížovej formácii.
Prítomný bol aj poľský kardinál a bývalý sekretár Jána Pavla II. Stanisław Dziwisz, budapeštiansky kardinál Péter Erdő a viacerí biskupi zo Slovenska vrátane predsedu KBS Bernarda Bobera, bratislavského arcibiskupa Stanislava Zvolenského alebo emeritného prešovského arcibiskupa Jána Babjaka. Liturgický sprievod tvorilo 250 biskupov, kňazov a miništrantov.

Arcibiskup Jan Graubner počas homílie. Foto: Človek a viera/cirkev.cz

Foto: Človek a viera/cirkev.cz.
Pražský arcibiskup Jan Graubner, ktorý je nástupcom kardinála Duku v Prahe, v homílii poukázal na to, že „kardinál bol výraznou osobnosťou, synom vojaka, ktorý mal rád ľudí v uniforme a dobrú dominikánsku formáciu, muž s povahou cholerika, bojovník za pravdu a slobodu, v súčasnej zženštilej kultúre jasne rozoznateľný“.
Vyzdvihol, že Duka hovoril o pravdách, ktoré nie sú populárne, ako napríklad, že jediný Spasiteľ je Ježiš Kristus, čo je pre niektorých neprijateľné. „Pre mňa bolo zaujímavé vidieť, koľko neveriacich dokázal osloviť. Nebál sa hovoriť aj s ľuďmi, ktorými iní pohŕdali. Všetkým sa snažil dať možnosť stretnúť sa s Bohom, niečo sa o ňom dozvedieť. Bolo až dojemné vidieť chlapov, ktorí tvrdia, že sú neveriaci, ako ho prosia o požehnanie.“
Počas toho, ako niesli rakvu od oltára k hrobke arcibiskupov zaznela skladba Zbor židov z opery Nabucco od Verdiho. Ceremoniár pražského arcibiskupa Vojtěch Mátl povedal pre Českú televíziu, že to bolo prianie samotného kardinála, ktorý túto túžbu vyjadril niekoľkokrát počas života. Znel aj zvon Dominik, jeden z troch, ktorý bol odliaty počas služby Duku ako pražského arcibiskupa, a zaznelo aj 27 úderov najväčšieho českého zvona Zigmund, ktoré symbolizovali 27 rokov biskupskej služby Dominika Duku.
V rámci modlitieb pri hrobke zástupca židovskej náboženskej obce zaspieval v hebrejčine Žalm 16 a archimandrita Arménskej apoštolskej cirkvi predniesol modlitbu za zosnulých.
Prvýkrát počas pohrebu zaznela aj časť svätovítskeho organu, ktorého výstavbu inicioval kardinál Duka, no dokončenia nástroja sa už nedožil. O hudobnú časť liturgie sa postarala Akademie klasické hudby v Prahe.
Homília arcibiskupa Jana Graubnera na pohrebe kardinála Dominika Duku
Vážení páni kardináli a bratia v biskupskej, kňazskej a diakonskej službe, vážený pán prezident a politické autority, zarmútení príbuzní a smútoční hostia, sestry a bratia!
Slávime ďakovnú bohoslužbu. Ďakujeme Bohu za stvorenie, život a vykúpenie nás všetkých, zvlášť však dnes ďakujeme Bohu za zosnulého otca kardinála Dominika, za to, čo Boh dal v živote jemu a skrze neho všetkým, ku ktorým ho poslal.
Pán kardinál bol výraznou osobnosťou. Syn vojaka, ktorý mal rád ľudí v uniforme, a dominikán s dobrou formáciou, muž s povahou cholerika, bojovník za pravdu a slobodu bol v súčasnej zženštilej kultúre jasne rozoznateľný.
Videl, že dnešné jednostranné zdôrazňovanie Božej lásky a milosrdenstva zatlačilo do pozadia skutočnosť hriechu a zla, viedlo k upusteniu od spovednej praxe a niektorí prestali počítať aj s peklom. Prišli sme o Boží majestát, moc a veľkolepú vznešenosť. Stratili sme zmysel pre posvätnú bázeň, schopnosť bojovať a statočne niesť kríž, ale aj zmysel pre otcovstvo, poriadok a zodpovednosť.
A v dôsledku toho potom aj pre misie a kňazské či rehoľné povolania. Hovoriť o pravdách, ktoré nie sú populárne, ako že jediným Spasiteľom je Kristus Ježiš a v nikom inom nie je spása, je pre niektorých neprijateľné. Inkluzívnej mentalite, ktorá sa nechce nikoho dotknúť, sa to zdá neuveriteľne tvrdé, pretože viac akcentuje blahobyt, príjemnosť a pohodlie.
Ak však niekto prijme skutočnosť, že jediným Spasiteľom je Ježiš a plnosť zjavenia a prítomnosť Krista sa uskutočňujú v Katolíckej cirkvi, zahorí evanjelizačným ohňom, zasadí sa za to, aby ľudia okolo neho poznali Ježiša a jeho tajomstvo vykúpenia.
Boh nemá len znaky mužskosti, ale aj ženskosti. Je Stvoriteľ a Pán, všemohúci a spravodlivý sudca, ale je aj milujúci, súcitný a milosrdný otec. V dejinách sa stáva, že raz sme sústredení na jeden aspekt a inokedy na druhý. Cieľom je vyváženosť. A o tú ide.
V evanjeliu sme počuli Kristovo uistenie, že mu na nás záleží, že pre nás chce to najlepšie, že pre nás pripravil miesto v nebeskej sláve. A na Tomášovu otázku ukázal aj cestu nezvyčajnou formuláciou: Ja som cesta, pravda a život.
Pre kresťana je základom životnej orientácie zameranie na cieľ: byť večne s Kristom, ktorému uveril. Na životnej ceste je kresťan pútnikom, nie tulákom blúdiacim bez cieľa. Nie je bezdomovcom, pretože má svoj domov u Pána. Netrpí samotou, pretože sám Ježiš ide s ním.
Každodenným životom v spoločenstve s Ježišom sa učí jeho mysleniu, ktoré sa zdá svetu ťažko pochopiteľné, ale to je tá cesta. Svätý Pavol môže dokonca vyhlásiť: Pre svoje spojenie s Kristom všetci budú povolaní k životu. To spojenie sa upevňuje ako iné priateľstvá spoločnými skúsenosťami a dobrodružstvom dôvery, až dospeje k silnej identite.
Potom môžeme vyhlásiť s Pavlom: Viem, komu som uveril, a som presvedčený, že on má dosť moci, aby mi ochránil to, čo mi zveril. Alebo ako sme počuli v prvom čítaní: Keď ani vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, ako by nám s ním nedaroval aj všetko ostatné? Cítite, drahí priatelia, tú silu Pavlovej istoty? On je presvedčený, že ani smrť, ani život a vôbec nič stvorené nebude nás môcť odlúčiť od Božej lásky.
Aj keď sme všetci ľudia slabí, robiaci chyby, ktorí sa musia často ospravedlňovať a poznávajú svoju obmedzenosť či bezmocnosť, ktorá môže brať odvahu, Kristus ponúka svoju pomoc všetkým. Je len na nás, či nájdeme odvahu to skúsiť a dať mu dôveru. Plody sa potom ukážu nielen v osobnom živote, ale aj v spoločnosti.
Takéto pozadie musíme vidieť za životom a pôsobením pána kardinála. Ani jemu sa všetko nepodarilo, ale nechcel zostať uzavretý do vlastnej spokojnosti, pretože dokázal vidieť potreby sveta. Mnohí dnes vo svojich kondolenciách hovoria o mimoriadnom človeku, ktorý bol zvyknutý na dialóg pri hľadaní potrebného ukotvenia uprostred doby strácajúcej orientáciu. O mužovi statočnom, ktorý bojoval s falošnými obvineniami. Hovoria o pastierovi pevnom vo viere a neohrozenom hlásateľovi pravdy, o významnej osobnosti, ktorá svoj život spojila s obranou hodnôt, na ktorých stojí naša spoločnosť, o statočnosti v čase prenasledovania cirkvi i dlhoročnom úsilí o obnovu cirkevného života.
Ja som pána kardinála poznal dlho, ale až v posledných rokoch som ho videl takmer denne a pri obyčajných veciach. Najviac sa mi vryla do pamäti jeho ohromná sčítanosť, úžasná pamäť a schopnosť dávať veci do súvislostí. V diskusiách ho síce bolo niekedy náročné sledovať, pretože robil mnoho odbočiek a vysvetliviek, ale tie jednotlivé kamienky dopĺňali mozaiku ako výrečný obraz, pri ktorého obdivovaní nejeden poslucháč vydýchol: Aha! Bol vášnivý diskutér.
Pre mňa bolo zaujímavé vidieť, koľko neveriacich dokázal osloviť. Nebál sa rozprávať aj s ľuďmi, ktorými iní pohŕdali. Všetkým sa snažil dať možnosť stretnúť sa s Bohom, niečo sa o ňom dozvedieť. Bolo až dojemné vidieť chlapov tvrdiacich, že sú neveriaci, ako ho prosia o požehnanie.
V diecéze mu záležalo na obnove cirkvi a často nás viedol k spoločnému sláveniu významných výročí, aby sme sa učili z dejín. Miloval katedrálu, na ktorej úplné dokončenie inicioval stavbu nového organu.
Položil základy nového spôsobu financovania cirkvi. Záležalo mu na výchove ďalšej generácie, preto sa snažil o výučbu náboženstva v školách. To sa síce nepodarilo, ale aspoň na niektorých miestach sa rozvinuli takzvané vstupy do škôl. Pri lúčení s otcom kardinálom musíme povedať, že máme za čo Bohu ďakovať. Svoju vďačnosť môžeme ukázať pokračovaním v diele obnovy cirkvi, ktorú tak miloval. To mu určite urobí radosť. (zdroj: cirkev.cz)