Slovo kňaza U teba chcem jesť!

Dnešné evanjelium, pašie podľa evanjelistu Matúša, sú bohaté na obrazy a dôležité udalosti misie, ktorú Ježiš svojím životom naplnil. V sieni, kde Ježiš so svojimi sláviPoslednú večeru, sa odohráva veľká dráma – na Ježiša číha temnota zrady.

No ešte pred ňou sa – takmer ako nepovšimnutý moment – odohráva čosi tajomne tiché, jemné, ba až dojímavé. Evanjelista prináša slová, ktoré vypovedal Ježiš: „Choďte do mesta k istému človekovi a povedzte mu: Učiteľ odkazuje: Môj čas je blízko, u teba budem jesť so svojimi učeníkmi veľkonočného baránka.“

Ježiš si ako miesto Poslednej večere nevolí nejaké zvlášť bezpečné miesto, nevyberá si ukryté miesto, kde by sa mu nemohlo nič stať, neuzatvára sa. Hovorí, aby neznámemu majiteľovi domu odkázali: „U teba budem jesť.“ Vstupuje do domu človeka, ktorého meno ani nepoznáme. Evanjelium ho nazýva len „istý človek“.

Ježiš nie je ten, kto by si budoval svoj vlastný exkluzívny klub. Nie je vodcom sekty, ktorá by sa uzavrela pred svetom. Ježiš je Mesiáš, ktorý vstupuje do bežných domov, do obyčajných rodín, do života ľudí, ktorí možno ani nepatrili do jeho najbližšieho okruhu. Napríklad aj preto, že chce stolovať u niekoho – a sláviť. Tá veta – „u teba budem so svojimi učeníkmi jesť“ – je v istom zmysle veľmi dôležitá, lebo Boh akoby hovoril každému z nás nie „Poď ku mne“, ale „Ja prídem k tebe“.

Prečo? Ak by to Ježiš tak nebol urobil, bol by zaprel seba samého. Veď Boh sa v Ježišovi nestáva vzdialeným človeku. Nečaká, že si človek najprv všetko v živote usporiada, očistí sa, zlepší sa až k momentu dokonalosti. On vstupuje do života človeka takého, aký je. Aj do našich neporiadkov, konfliktov, do slabostí. Ježiš prichádza aj tam, aby slávil Paschu, aby svojou prítomnosťou premenil obyčajné miesto na sväté.

Práve v tomto sa dotýkame celkom aktuálnej otázky aj pre „slovenskú cirkev“ – pokušenie vytvárať si uzavreté skupiny, elitné kruhy, ktoré sa tak krásne utvrdzujú v tom, že len oni sú tí praví, čistí, správni. Pokušenie uzavrieť sa do vlastných myšlienok, vlastného – jediného správneho – štýlu, do vlastnej formy s tvrdením, že len medzi nami je skutočný Kristus, skutočná liturgia, skutočný kult. No Ježiš koná ináč. On vstupuje do domu „istého človeka“. A práve tam slávi tajomstvo, z ktorého už tisícročia čerpáme – ustanovuje Eucharistiu.

Božie dielo sa nezačína v uzavretosti, ale v otvorenosti. Cirkev sa nerodí z izolácie, ale z misie. Ježiš, mohli by sme povedať, posiela učeníkov do mesta, medzi ľudí. A oni majú povedať: „Učiteľ odkazuje…“ Už tu je badateľný misijný moment. Učeníci sa učia, že Kristus chce vstupovať do cudzích domov, do nových prostredí, do sveta. Nie izolovaný a zamurovaný ako Golem v múre hradu.

Keď Ježiš večer zasadá za stôl, hovorí slová, ktoré poznáme z každej svätej omše: „Toto je moje telo… Toto je moja krv...“ Obrazne by sme mohli povedať, že Eucharistia sa nerodí v chráme, ale v dome. V prostredí rodiny, pri stole, v atmosfére večere. Boh si vybral práve toto miesto, aby z neho urobil prameň cirkvi.

Ježiš nie je ten, kto by si budoval svoj vlastný exkluzívny klub. Nie je vodcom sekty, ktorá by sa uzavrela pred svetom. Ježiš je Mesiáš, ktorý vstupuje do bežných domov, do obyčajných rodín, do života ľudí.

Ako to chápať? Blížia sa nám sviatky Veľkej noci. Ak sa v rodine nerozprávame a nevysvetľujeme dôležitosť „Ježišovej večere“, ťažko môžeme od členov rodiny očakávať či ich nútiť k tomu, aby s radosťou šli na obrady a liturgiu Veľkej noci. O sviatosti zmierenia už ani nehovoriac. Misia rodiny.

Každá kresťanská domácnosť je povolaná byť miestom, kde sa Boh môže cítiť „ako doma“. Nielen miestom, kde sa býva, ale miestom, kde sa modlí, kde sa odpúšťa, kde sa zdieľa, kde sa žije láska. Tam, kde je prijaté Božie slovo, tam sa dom mení na domácu cirkev, na Božiu rodinu. Z toho pramení pochopenie, prijatie a osvojenie si toho, čo na Veľkú noc slávime.

Možno si niekedy myslíme, že Boh prichádza len do kostola, do kláštora, na posvätné, výnimočné miesto. Ale evanjelium nám ukazuje, že Boh chce prísť k nám domov. Chce sedieť pri našom stole, počúvať naše rozhovory, byť prítomný v našej každodennosti.

No a zároveň nás to učí, že kresťanstvo nie je o vytváraní si bezpečných ostrovčekov dokonalosti. Kresťanstvo je o otvorenosti. Byť otvoreným aj pre ľudí, ktorí ešte nie sú blízko Bohu. Otvoreným pre tých, ktorí možno myslia inak, žijú inak, ale ktorých Boh chce tiež navštíviť.

Veď Ježiš vedel, že pri tom stole sedí aj jeho zradca. Vedel, že Judáš ho vydá katom. A predsa ho od stola nevyhodil. Nedal mu najavo: ty sem nepatríš. Práve naopak – podal mu chlieb. To je možno najradikálnejší obraz Božej otvorenosti. Ježiš sa nevzdáva ani toho, kto zrádza. Celkom slušný kontrast s našimi postojmi, keď si rýchlo robíme zoznamy tých, ktorí sú „hodní“ a ktorí „hodní“ nie sú. Nálepka toho, kto je „náš“ a kto nie. Ježiš zoznam nemá. Má len túžbu osloviť každého.

A preto aj cirkev je pravdivá vtedy, keď je otvorená. Keď ide von. Keď sa nebojí vstúpiť do domov ľudí. Keď sa nebojí prijať ich takých, akí sú. Nie preto, aby zostali takí istí, ale aby sa stretnutím s Kristom ich dom, ich život a ich srdce premenili.

Kresťanstvo je o otvorenosti. Byť otvoreným aj pre ľudí, ktorí ešte nie sú blízko Bohu. Otvoreným pre tých, ktorí možno myslia inak, žijú inak, ale ktorých Boh chce tiež navštíviť.

Možno si dnes môžeme položiť jednoduchú, ale veľmi osobnú otázku: Je môj dom miestom, kde by Ježiš mohol povedať: „U teba chcem jesť“? Je tam atmosféra, v ktorej by sa cítil prijatý? Je tam miesto pre modlitbu, pre Božie slovo, pre lásku? A s týmto je spojená i ďalšia otázka: Som ja človek, ktorý vie otvoriť dvere iným? Alebo si chránim svoj pokoj, svoje presvedčenie a svojho „Krista“ len pre seba?

I táto krátka zmienka dnešného evanjelia nás učí, že tak ako Kristus neprišiel do ideálneho a dokonalého sveta, nevstupuje ani do dokonalých priestorov. Prichádza tam, kam ho niekto pustí dnu. A keď ho pustíme, naše domovy sa premenia. Dom už nebude len miestom bývania.

Na konci evanjelia čítame, že po večeri stolujúci zaspievali chválospev a vyšli na Olivovú horu. Z domu, kde sa slávila Eucharistia, sa Ježiš vydáva na cestu utrpenia, ktorá vedie k zmŕtvychvstaniu. Aj to je symbolické. Každé stretnutie s Kristom nás posiela ďalej – do života, do svedectva, do služby. Do misie.

Prosme dnes Pána, aby nám dal otvorené srdce, otvorené dvere a otvorenú cirkev. Aby sme neboli komunitou, ktorá sa uzatvára zo strachu alebo z pýchy, ale spoločenstvom, ktoré verí, že Kristus chce prísť ku každému človeku.

A keď najbližšie budeme počuť pri svätej omši slová „Toto je moje telo… Toto je moja krv...“, spomeňme si, že prvýkrát zazneli v obyčajnom dome. A že ten istý Ježiš dnes túži vstúpiť aj do nášho domu a povedať: „U teba chcem jesť.“