Boli sme v rodisku nového blahoslaveného Život Jána Havlíka nebol bombastický a z ľudského pohľadu bol neúspešný. Prečo bude blahorečený?

Môže sa zdať, že jeho život bol neúspešný. Kňazom sa nestal, v reholi stihol zložiť iba dočasné sľuby, vo väznici mu zničili zdravie, a tak bol odkázaný na starostlivosť rodičov, nebol schopný žiadnej fyzickej práce a ešte aj zomrel niekde na ulici v najlepších rokoch života. 

Ján Havlík bude v posledný augustový deň v Šaštíne vyhlásený za blahoslaveného.

Prečo má byť cirkvou povýšený na oltár? Čo také výnimočné tento mladík dokázal? Po stopách príbehu Jána Havlíka sme sa vybrali do jeho rodnej obce a aj na miesto, kde zomrel. 

Túžil po misiách v Sovietskom zväze

Páter Emil Hoffman je kňaz Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul (vincentíni) a momentálne pôsobí v Dobruške pri Hradci Králové. S vicepostulátorom blahorečenia Jána Havlíka sa stretávame v Skalici, kde sa 9. júna 2013 začal diecézny proces blahorečenia Janka Havlíka v miestnom farskom Kostole sv. Michala Archanjela. Blízko sa nachádza aj bývalý jezuitský kláštor, kde Havlík chodil asi rok na gymnázium. 

V Skalici však začíname ešte z jedného dôvodu – v tomto meste totiž 27. decembra 1965 nový blahoslavený zomrel.

Farský kostol v Skalici, kde sa v roku 2013 začala diecézna fáza blahorečenia Jána Havlíka. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Kostol v Skalici zvnútra. Foto: Postoj/Andrej Lojan

S pátrom Emilom Hoffmanom ideme na dnešnú Sasinkovu ulicu. 

Prichádzame pred dom, kde Ján Havlík zomrel. V dome sa očividne býva, je pekne zrekonštruovaný. Emil Hoffman začína rozprávať príbeh Janka Havlíka, ktorý sa narodil 12. februára 1928 v neďalekých Vlčkovanoch, dnes Dubovciach.

Vicepostulátor blahorečenia hovorí o Jánovej túžbe ísť evanjelizovať do Sovietskeho zväzu Stalinove deti a o tom, že ani netuší, že sa mu toto želanie vyplní doma.

Ako sa vlastne Ján zo záhorskej dediny dostal k vincentínom? V tom čase totiž pôsobili v Skalici iné rehoľné rády.

Pre vincentínov sa rozhodol možno aj pod vplyvom svojej tety z otcovej strany Angely, ktorá bola v Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul. Teta mala vplyv aj na jeho duchovný život.

Podrobnejší životopis Janka Havlíka je dostupný na internete, páter Hoffman však vypichol niektoré dôležité udalosti na jeho ceste k svätosti.

Ján Havlík odišiel v roku 1943 zo Záhoria do Banskej Bystrice, kde ho prijali na Gymnázium Andreja Sládkoviča a zároveň nastúpil do apoštolskej školy vincentínov. Bol to tzv. malý seminár.

Študovali tam chlapci zväčša z chudobnejších rodín, ktorí uvažovali o kňazskom či rehoľnom povolaní. Chodili do školy, urobili si maturitu a aj pod duchovným vedením sa potom dobrovoľne rozhodli, či chcú pokračovať v duchovnej dráhe alebo nie.

„Sme v roku 1943, čo boli búrlivé časy. Keď prišlo v roku 1944 SNP, ktorého centrum bolo v Banskej Bystrici, predstavení usúdili, že bude lepšie, ak chlapcov presunú do Trnavy, no odtiaľ sa vracali domov. Ján sa takisto vrátil a štúdiá dokončil až v roku 1949 na Gymnáziu Andreja Sládkoviča v Banskej Bystrici,“ rozpráva Hoffman.

Vincentín Emil Hoffman. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Po maturite prijali Jána do noviciátu, ktorý si vykonával v Ladcoch, kde bol veľký dom vincentiek. Tam ho aj spolu s rodným bratom Antonom a ďalšími zastihla akcia K2, keď komunisti z 3. na 4. mája 1950 zlikvidovali kláštory, ktoré ostali po tzv. barbarskej noci.

„Novicov zobudili, umožnili im zobrať si základné veci a odvliekli ich do Kostolnej, kde mal byť preškoľovací tábor. Politruci ich mali presvedčiť, aby nechali rehoľu, oženili sa a našli si svetské zamestnanie. Dostali tiež ponuku ísť do centrálneho seminára v Bratislave, odkiaľ mali vyjsť ako pokrokoví kňazi,“ hovorí o možnostiach Havlíka Emil Hoffman. Potom ich poslali na výstavbu Priehrady mládeže.

Poslali ho domov, začal študovať tajne

Janka napokon v auguste 1950 poslali domov ako nenapraviteľného, ten sa však s ďalšími štyrmi spolubratmi rozhodol študovať tajne v Nitre, kde si prenajali bývanie. Pomohli im sestry vincentky, ktoré pôsobili v nemocnici.

Ich štúdium však neuniklo pozornosti Štátnej bezpečnosti (ŠtB), ktorá ich 29. októbra 1951 zadržala.

Jána počas vypočúvania kruto bili. Jeho brat Anton aj ďalší spolubrat počuli, ako ho vo vedľajšej cele bili a kričali na neho: „Dokedy budeš odporovať, sviňa nábožná?!“

Naľavo je dom, pred ktorým prežíval Ján Havlík posledné chvíle. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ján Havlík dostal 14 rokov väzenia, neskôr mu trest znížili na desať rokov. Paradoxom bolo, že v máji 1958 ho znova obvinili a opäť podstupoval mučenie. Za vinu mu napríklad kládli, že rozmnožoval samizdaty či chcel obnoviť slovenský štát a že vykonával náboženské obrady a podobne.

Keď ho zatkli, bol to vysoký dvojmetrový chlap, športovo zdatný. „Predtým ako ho poslali do Jáchymova, lekár v Ilave poznamenal, že je schopný na stredne ťažké práce, nie na ťažké. Poslali ho však do jáchymovskej oblasti do uránových baní, kde vykonával tie najťažšie roboty,“ poznamenáva kňaz Hoffman.

V roku 1955 mal Ján prvé vážne zranenie, zlomil si členok, operovali ho na pruh a tvrdo pracoval v baniach.

Od roku 1953 do roku 1958 bol v Bytíze v Příbramskom okrese, kde pracoval ako hlbinný pumpár. „Mal najťažšiu prácu, no pôsobil tu ako svätý Tarzícius, rozdával spoluväzňom sväté prijímanie. Balili malé čiastočky Eucharistie do papierikov od cigariet a Ján to roznášal spoluväzňom,“ približuje vicepostulátor jeho apoštolskú činnosť vo väzení.

Keď sa ukázalo, že Jána nedokážu zlomiť a že robí náboženské úkony, potrestali ho samotkou zvanou korekcia.

„Bola to miestnosť, kde sa nedalo ani postaviť, ani sa natiahnuť na zemi. Človek bol stále v zhrbenej polohe, veľakrát na studenej zemi, bez svetla, aby ho zlomili. Väzni si tam však vytvorili svoj duchovný program, ktorý dodržiavali, a nezlomili sa,“ hovorí Hoffman.

Keď videli, že Ján je nezlomný, v roku 1958 mu prišili spomínané obvinenia.

Emil Hoffman dodáva, že ani to nebolo všetko a že Jána Havlíka potom chceli zlomiť samotkou, neskôr ho poslali na Pankrác do väzenskej nemocnice, kde na ňom doktor Josef Sommer robil pokusy s liekmi.

Mal vynájsť psychotropné látky, ktoré mali väzňa zničiť tak, aby z neho priznanie vytĺkli čo najskôr. Ján zrazu hovorí o temných myšlienkach, zlých psychických stavoch, ktoré odzneli, hneď ako nemocnicu opustil.

Cintorín v Dubovciach. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Jánov zdravotný stav sa zhoršil natoľko, že ho poslali do Ilavy, kde už nebol schopný vykonávať žiadnu prácu.

Prepustili ho 29. októbra 1962. Po prepustení stál asi tri hodiny pred väznicou a nedokázal sa pohnúť. Srdcová nedostatočnosť mu nedovolila kráčať. Mal diagnostikované tzv. býčie srdce, teda enormne zväčšené, tlačilo mu na pľúca a neplnilo svoju funkciu.

Po prepustení bol niekoľkokrát hospitalizovaný. Vymerali mu dôchodok 407 korún.

„Niekto upozornil štátnu správu, že tento muž bol uväznený ako reakcionár proti štátnej moci, a tak mu skrátili dôchodok na 300 korún. Keď sa sťažoval, pripomenuli mu, že na základe rozsudku z roku 1953 bol odsúdený na desať rokov straty občianskych práv, čo začalo bežať, keď ho prepustili z väzenia,“ hovorí Hoffman a dodáva, že vtedajší plat bol okolo 1 300 až 1 400 korún, Ján teda z dôchodku nemal šancu vyžiť. 

Ujali sa ho však rodiča a otec vyhlásil, že kým budú môcť, budú mu pomáhať.

Dom, pred ktorým skolaboval Ján Havlík. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Posledné tri roky žil u rodičov, okrem toho ešte vo farnosti pripravoval deti na prvé sväté prijímanie. Vraj bol dosť prísny.

Posledné Vianoce roku 1965 prežil v kruhu rodiny, podarilo sa mu ísť aj na polnočnú omšu. Dvadsiaty siedmy december bol už pracovným dňom, a tak sa Ján vydal za svojím obvodným lekárom do Popudinských Močidlian.

„Mamka ho poprosila, aby popritom dal opraviť rádio v Skalici. No prišlo mu zle, a tak sa vybral do nemocnice, v ktorej už predtým ležal,“ približuje posledné minúty pozemského života Jána Havlíka vicepostulátor blahorečenia.

„Ján teda prechádzal touto ulicou s rádiom na opravu a urobilo sa mu nevoľno,“ hovorí Emil Hoffman už o Sasinkovej ulici v Skalici, kde sa nachádzame. „Tu si chcel odpočinúť pri popolnici, ktorá bola pred domom, kde stojíme,“ ukazuje páter Hoffman na budovu.

„Práve vynášal popol pán doktor Barát, ktorý bol gynekológ. Videl Janka opretého o popolnicu, tak požiadal náhodne okoloidúceho pána, aby mu pomohol. Janka zobrali dovnútra. Niekde počas toho skolaboval,“ dodáva Hoffman s tým, že Ján nezomrel priamo na popolnici. Keď ho prenášali do domu lekára, ešte žil. 

Ján Havlík zomrel ako 37-ročný.

Popolnica, o ktorú sa Ján Havlík opieral v posledných minútach života v Skalici na ulici. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Popolnica, o ktorú sa Ján Havlík opieral v posledných minútach života v Skalici na ulici. Foto: Postoj/Andrej Lojan

„Pri procese blahorečenia sa riešilo, či sa pôjde cestou mučeníctva alebo nie. Benedikt XVI. k tomu vydal súhlas. Sú situácie, keď agresor obeť pozbaví priamo života. Ale sú prípady, keď sa niekomu systematickým týraním tak podlomí zdravie, že na následky toho zomrie. V prípade Jána Havlíka to bolo jednoduché dokázať,“ hovorí vincentín.

Zdravotná dokumentácia, ktorá sa zachovala po Jánovi Havlíkovi, preukázala, že do väzenia išiel ako zdravý chlap a tam sa postupne degradovalo jeho zdravie až tak, že nebol schopný akejkoľvek fyzickej práce.

Jeho život bol priezračný

Zo Skalice sa presúvame do Duboviec, rodnej obce Janka Havlíka.

Pátra Hoffmana sa pýtame, prečo sa v reholi rozhodli pre snahu blahorečiť práve Janka Havlíka. Podľa neho je jeho prípad jasný a priezračný. Dôkazom je aj to, že celý proces trval desať rokov a tri mesiace, čo je pomerne rýchle.

„Aj keď sme sa medzi bratmi rozprávali, koho by sme videli ako kandidáta na oltár, kto bol taký vzor, tak väčšina vnímala, že by to bol Ján Havlík.“

Na miestnom družstve v Dubovciach sa stretávame s Katarínou Ondrušovou, jednou z dvoch aktérok procesu blahorečenia. Zjednodušene povedané, sú to osoby, ktoré pri procese dbajú o to, aby sa veci hýbali.

„V dedine sa o Jankovi Havlíkovi rozprávalo málo, poznali sme ho, ale nič viac, počas totality to bola tabu téma. Ja už som o ňom nevedela nič,“ hovorí Katarína.

O dnes už slávnom rodákovi sa dozvedela vďaka knihe Heleny Slávikovej Zomrel postojačky. Keď si ju prečítala, kontaktovala vtedajšiu starostku a začali sa o Jankov život zaujímať viac.

Ženy sa ozvali aj vincentínom, ktorí už v tom čase zbierali o Jankovi informácie. Prvým iniciátorom bol vincentín Augustín Slaninka spolu s Helenou Slávikovou, o Jánovi pripravili aj rozhlasovú hru.

Postupne sa snažili, aby sa povedomie o ňom dostalo aj medzi jeho rodákov, a tak začali organizovať rôzne podujatia a konferencie.

Budova bývalej školy v Dubovciach, kde chodil aj Ján Havlík. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ako v obci vnímajú blahorečenie Janka Havlíka? Hovorí sa totiž, že doma nie je nikto prorokom. „To ste dobre pomenovali, platí to aj v našej dedine,“ odpovedá pani Katarína.

Na otázky, aké výhrady majú ľudia voči blahorečeniu svojho rodáka, odpovedá, že to sa musíme opýtať ich.

Do debaty sa zapojí Emil Hoffman s tým, že proti životu Janka Havlíka a jeho odkazu nemožno nič namietať. Jeho život bol podrobne preklepnutý a nie je tam žiadna škvrna. Opakuje, že „jeho život je priezračný“.

Priznáva však, že sa stretáva s námietkami, koľko to celé stálo, či to za to stojí a podobne. „Takéto otázky môžu byť,“ vraví.

Slovensko bude mať nového blahoslavenéhoPápež potvrdil mučenícku smrť vincentína Jána Havlíka

Imrich GazdaPavol Hudák

Je Ján Havlík na oltári „len“ preto, že bol mučeníkom komunizmu? To je otázka, ktorá môže vŕtať v hlave. Veď jeho život nebol nijako výnimočný, nezaložil rehoľu, nerobil zázraky ani nič veľkolepé, aj keď nezradiť vieru napriek mučeniu a väzeniu je samo osebe veľká vec.

„Hrdinov a vzorov z obdobia komunizmu je dosť a potrebujeme aj vzory ako Carlo Acutis či matka, ktorá položila život za dieťa,“ hovorí Hoffman.

Pýtame sa teda, čo môže Janko Havlík povedať ľuďom v roku 2024.

„Prežívame krízu povolaní a Ján je chlap, ktorý chcel byť kňazom a bol ochotný pre to podstúpiť mnohé, mal túžbu po naplnení, chcel byť misionár a nakoniec mohol evanjelizovať tu. Nikdy neodpovedal bacharom nadávkou, nebol potrestaný, že bol drzý alebo že zaútočil na príslušníka väzenskej stráže,“ argumentuje Hoffman.

Pohľad na Dubovce. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Jeho túžba po povolaní sa prejavovala aj v uránových baniach. Aj Anton Srholec ho vo svojej knihe spomína a píše, že si pripadá ako na misiách, „len keby ich tá práca nezmáhala“.

„Ján Havlík môže byť patrónom a príkladom aj pre ľudí, ktorí znášajú samotu. My dnes máme osamelých dôchodcov a Janko bol takisto dlho na samotke,“ pokračuje Hoffman a dodáva, že majú sestry vincentky, ktoré poznajú samotu mnohých starých ľudí.

„Veľa mladých ľudí je dnes vnútorne rozbitých a nedokážu byť sami so sebou,“ poukazuje rehoľník, v čom môže byť Janko príkladom pre mladých. „On sám musel vydržať samotu v cele, kde sa nemohol ani narovnať, a prežil to vďaka vnútornému duchovnému životu.“

„Život Jána Havlíka nie je na prvý pohľad ničím bombastickým. Zomiera v tichosti, v tichosti je doma. Existujú svätci, za ktorými je obrovské dielo,“ hovorí Emil Hoffman. 

„Je otázka, či by bombastická hviezda urobila toľko dobra ako tichý svätec. Ján ostáva konzistentný, nezlomia ho, aj keď ho fyzicky zničili. Išiel za svojím povolaním, nevyšlo to. Z ľudského hľadiska to bol krach,“ pokračuje páter.

Kňaz, ktorý pochádza z Košíc, hovorí, že nezáleží na tom, kde sa ocitneme, ale čo s tým urobíme. V tom je podľa neho veľkosť Jána Havlíka. 

„Koľko ľudí zmení kabát, je poplatných režimu aj dnes?“ kladie rehoľník rečnícku otázku.

Keď Jána pustili, sledovala ho naďalej ŠtB. Venoval sa čítaniu, možno ešte mal nádej, že raz bude kňazom. Na chorobu sa neponosoval, aj keď povedal, že sa mu pohoršilo alebo že mu je zle.

Katarína Ondrušová. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Na konci našej cesty sa presúvame k hrobu Janka Havlíka, odkiaľ jeho pozostatky pred niekoľkými dňami vybrali.

V hrobe však časť tela ostala. Relikviár bude v bratislavskom Ružinove u vincentínov. Všímame si, že na cintoríne nie je hrob Jána Havlíka nejako špeciálne označený a v obci ani cesta k cintorínu. Keby sme neboli mali sprievodcov, hrob by sme boli museli hľadať.

Vincentíni však plánujú po blahorečení vydať o Jankovi ďalšie publikácie a chcú jeho život priblížiť čo najširšej verejnosti.

Hrob Jána Havlíka. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Hrob Jána Havlíka. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Život Janka Havlíka ukazuje, že svätým sa môže stať každý, aj keď sa ľudsky náš život zdá neúspešný.

Na jeho príbehu je pozoruhodné aj to, že sa nepoddal a aj vo väzení písal odvolania, dožadoval sa spravodlivosti. Po prepustení sa nebál odvolať voči nízkemu dôchodku.

Jeho zdanlivo jednoduchý život oslovil ľudí, ktorí ho poznali a nadobudli presvedčenie, že tento človek patrí na oltár.