Sagrada Familia pred dokončením Biblia vytesaná do kameňa, osemnásť veží a vnútro ako les. Ako chcel Gaudí priviesť ľudí k Bohu cez krásu

„Pripomíname vám, že ste na mieste modlitby a vnútorného stíšenia. Počas svojej návštevy, prosím, zachovajte ticho a správajte sa úctivo.“

Tento oznam sa v pravidelných intervaloch ozýva z reproduktorov v jednej z najnavštevovanejších sakrálnych stavieb na svete – Bazilike Svätej rodiny v Barcelone známej ako Sagrada Familia.

Ide však o ťažkú úlohu. Chrám je plný ľudí z celého sveta, stovky rúk zdvíhajú mobily či fotoaparáty a snažia sa zachytiť jedinečnú atmosféru, ktorá v interiéri vládne. 

Baziliku sme navštívili v jedno májové pondelkové popoludnie, mimo hlavnej turistickej sezóny, aj tak však bola plná.

Jednak je to architektonický skvost, ktorý nemá na svete obdoby, jednak ide aj o stavbu s takmer neuveriteľným príbehom. 

Výstavba sa začala ešte v 19. storočí a odhaduje sa, že dokončená bude v polovici budúceho desaťročia. 

Na to, aby sa tak stalo, však bude treba prekonať ešte jeden veľmi ťažko riešiteľný problém.

Tento rok je však výnimočným míľnikom. Podarilo sa totiž dokončiť hlavnú vežu z celkových osemnástich veží, ktoré sú súčasťou chrámu. Veža Ježiša Krista, ako ju nazval ešte architekt Antoni Gaudí, dosahuje výšku 172,5 metra a je tak najvyššou kostolnou vežou na svete.

Foto: Postoj/Marek Votruba

Výška 172,5 metra nie je náhodná. Je to iba o pol metra menej ako má vrch Montjuïc, ktorý je prírodnou dominantou Barcelony. 

Antoni Gaudí bol hlboko veriaci a viera sa odrážala aj v jeho diele. To, že najvyššia veža baziliky je nižšia ako najvyšší vrch v okolí, bolo jeho prejavom pokory pred Bohom Stvoriteľom. „Dielo človeka nesmie nikdy prevýšiť dielo Božie,“ tvrdil.

Dokončenie veže prišiel osláviť aj pápež Lev XIV. na svojej apoštolskej ceste po Španielsku. Dokonca má vysvätiť hlavnú vežu.

Rok 2026 je pre baziliku výnimočný aj z iného dôvodu. Tento mesiac uplynie sto rokov od smrti Gaudího, ktorý sa už dostal do procesu blahorečenia. 

Nebol totiž len geniálnym architektom, ale aj výnimočným človekom hlbokej viery, ktorý však mnohých prekvapoval svojím čudáctvom.

Dobre to povedal v roku 1878 riaditeľ barcelonskej školy architektúry pri Gaudího promóciách: „Dali sme titul bláznovi alebo géniovi. Čas ukáže.“

Bazilika Sagrada Familia je dnes silno spojená s menom Gaudího, ale málokto vie, že nebol súčasťou projektu od začiatku.

Ako postaviť katedrálu v modernej dobe?

Celý projekt skrsol v hlave barcelonského knihára a filantropa Josého Maríu Bocabellu. Ten bol koncom 19. storočia znepokojený z toho, kam sa uberá spoločnosť a ako sa postupne vzďaľuje od kresťanstva.

Preto najprv založil Duchovnú asociáciu ctiteľov sv. Jozefa a neskôr prišiel s nápadom výstavby takzvaného zmierneho chrámu. Ide o chrám postavený na odčinenie hriechov, to znamená, že je financovaný z darov veriacich a nie zo štátnych či cirkevných zdrojov.

Prvotným nápadom bolo zreprodukovať v Barcelone taliansku svätyňu Loreto, kde sa podľa tradície nachádza dom, v ktorom žila Svätá rodina. Bocabella považoval za kľúčovú pre obrodenie spoločnosti práve úctu k Svätej rodine.

Asociácia kúpila pozemky neďaleko Barcelony a zadala úlohu prvému architektovi Franciscovi de Paulovi del Villarovi. Ten však zadávateľov projektu presvedčil, že by malo ísť o veľkolepejšiu stavbu a členovia asociácie súhlasili.

Villar navrhol typickú neogotickú stavbu a začalo sa aj s výstavbou. Onedlho však došlo k sporom a architekt z projektu odišiel. Vtedy na scénu nastúpil Gaudí, ktorý mal v tom čase 31 rokov. Celý projekt prerobil a z Villarovej veľkolepej stavby urobil ešte veľkolepejšiu.

Nebolo to jednoduché, stavba si vyžadovala veľké finančné prostriedky, preto Bocabella rozbehol veľkú zbierku.

V časopise, ktorý vydávala jeho asociácia, napríklad navrhoval, aby všetci španielski kňazi darovali na stavbu svoj jednodňový zárobok alebo aby organisti, speváci či miništranti darovali peniaze, ktoré za svoje služby dostanú na sviatok sv. Jozefa.

Milodarov je málo, turistov veľa

Gaudí sa rozhodol, že sa nebude stavať bežným spôsobom, teda zdola nahor, ale že najprv postavia jednu z troch fasád. Gaudí vedel, že stavbu nestihne dokončiť, a chcel teda svojim nasledovníkom zanechať jasný odkaz, v akom duchu sa má celá bazilika postaviť.

Gaudí baziliku naprojektoval tak, aby mala tri veľké fasády, ktoré by zobrazovali tri zásadné momenty v dejinách spásy: narodenie Ježiša Krista, jeho umučenie a jeho slávu po zmŕtvychvstaní. Prvá vznikla fasáda narodenia. 

Foto: Postoj/Marek Votruba

Foto: Postoj/Marek Votruba

Foto: Postoj/Marek Votruba

„Gaudí sa inšpiroval v prírode, Biblii a v liturgii,“ hovorí riaditeľ baziliky Xavier Martínez.

Stavbu Gaudí naprojektoval tak, aby mala osemnásť veží podľa dvanástich apoštolov, štyroch evanjelistov, jedna je ešte venovaná Panne Márii a tá najvyššia Ježišovi Kristovi.

Gaudí vedel, že v tom čase ešte neexistovali technológie, ktorými by sa dal jeho projekt zrealizovať, hovorí Martínez. Veril však, že nasledujúce generácie už takéto technológie mať budú. A nemýlil sa. Hlavnou výzvou bola 172 metrov vysoká veža Ježiša Krista, ktorú sa podarilo dokončiť len tento rok.

Xavier Martínez je riaditeľom Baziliky Svätej rodiny. Súčasťou projektu je už 24 rokov. Foto: Postoj/Marek Votruba

Gaudí zomrel v roku 1926 a o desať rokov neskôr sa začala v Španielsku občianska vojna, počas ktorej bola zničená veľká časť plánov, modelov a makiet, ktoré Gaudí zanechal svojim nasledovníkom.

Po vojne dobrovoľníci zozbierali jednotlivé kúsky, ktoré sa podarilo zachrániť, a pustili sa do ich rekonštrukcie. Ale povojnové časy boli poznačené časom veľkou chudobou, a keďže projekt bol financovaný iba z darov, nasledujúce desaťročia sa takmer nehýbal.

Oživenie prišlo až v 60. rokoch a potom naplno v 90. rokoch, keď sa rozbehol turizmus a aj kvôli bazilike začali do Barcelony prichádzať ľudia z celého sveta. To zásadným spôsobom zrýchlilo tempo výstavby. Príjmy zo vstupeniek sa ukázali ako nový zdroj zisku, ktorý je dnes už ten najdôležitejší.

Dnes tvoria viac ako 99 percent príjmov, milodary predstavujú už iba zanedbateľnú časť.

Kontroverzná fasáda ako zrada Gaudího

Keď sa v 60. rokoch naplno obnovila výstavba baziliky, Gaudího nasledovníci stáli pred ťažkým rozhodnutím – ako pokračovať v diele, keď nie sú k dispozícií všetky plány.

Vzniklo dokonca hnutie významných architektov, ktorí bojovali za to, aby sa bazilika nedokončila. „Hovorili, že iba interpretujeme to, čo Gaudí urobil. Ale to nie je pravda, my pokračujeme v jeho projekte,“ hovorí Martínez. Postupne tento odpor utíchol. 

Jeden z významných sochárov tej doby, Josep Maria Subirachs, ktorý sa podpísal pod manifest proti dokončeniu baziliky, bol nakoniec autorom sôch na fasáde umučenia.

Foto: Postoj/Marek Votruba

Foto: Postoj/Marek Votruba

Foto: Postoj/Marek Votruba

Práve táto fasáda po odhalení vyvolala vlnu odporu. Jej štýl je totiž radikálne odlišný od štýlu, ktorý Gaudí použil na fasáde narodenia. 

Subirachs zvolil veľmi špecifický kubistický štýl s ostrými hranami, ktorý kontrastuje s jemnými líniami a prírodnými motívmi na fasáde narodenia. Niektorí ľudia to považovali za zradu Gaudího, ale pravdou je, že aj on chcel, aby bola táto fasáda charakterizovaná ostrými hranami a strohými líniami, ktoré by zvýraznili utrpenie.

Obe fasády priťahujú oči turistov a sprievodcovia im v rôznych jazykoch vysvetľujú hlboký symbolizmus, ktorý sa za jednotlivými sochami skrýva. Gaudí a aj jeho nasledovníci do každej časti skryli odkazy, ktoré možno postupne odhaľovať.

Na fasáde umučenia je napríklad zobrazený moment, keď Judáš zradí Ježiša bozkom. Pri soche je tabuľka s číslami, ktoré na prvý pohľad nedávajú zmysel. V skutočnosti ich súčet v každom riadku, stĺpci aj uhlopriečke dáva číslo 33, čo je Ježišov vek v čase umučenia.

Foto: Postoj/Marek Votruba

Gaudí nič nerobil len tak

Sú turisti schopní zachytiť všetku symboliku, ktorú Gaudí v bazilike zanechal? „Je to veľmi ťažké, lebo jej je veľmi veľa. Gaudí nič nerobil len tak. Ja som súčasťou tohto projektu už 24 rokov a stále objavujem nové veci,“ hovorí Martínez. 

Tak ako sú vonkajšie fasády bohaté na zdobenie, v interiéri je sôch len zopár. Predsa však človeka ohromí svojou atmosférou. Gaudího cieľom bolo vytvoriť dojem lesa a špecifické stĺpy a klenby tento dojem aj vytvárajú.

Foto: Postoj/Marek Votruba

Foto: Postoj/Marek Votruba

Bazilika je vďaka veľkým vitrážovým oknám plná svetla. Vitráže nie sú náhodné. Na východnej strane chrámu sú sfarbené do modrozelena, ráno a dopoludnia je tak interiér zaliaty studeným svetlom.

Vitráže na západnej strane majú zasa žlto-oranžovo-červené odtiene. Počas našej popoludňajšej návštevy bola bazilika plná teplého svetla. Návštevníci si hry svetla, ktoré vitráže vytvárajú, fotia a snažia sa tak zachytiť to, čo sa úplne zachytiť nedá.

Foto: Postoj/Marek Votruba

Foto: Postoj/Marek Votruba

Krása spasí svet

Súčasťou baziliky je aj rozsiahla krypta, ktorá je najstaršou súčasťou celej stavby. Postavil ju ešte prvý architekt a rozdiel v štýloch návštevníkovi hneď udrie do očí. Sem sa však turisti nevodia.

Každý večer o ôsmej býva omša, ktorú slávi pri našej návšteve rektor baziliky Josep Maria Turull i Garriga. Je práve sviatok patrónky Katalánska – montserratskej Panny Márie, krypta je plná farníkov a kňaz v homílii prepojí tento sviatok s architektonickým odkazom Gaudího.

Po skončení omše farníci zostávajú v krypte a rozvíja sa bežný farnícky život: skupina žien má modlitbové stretnutie, ďalšia skupinka sa stretáva kvôli dobrovoľníctvu a pre všetkých je vonku prichystané agapé. Ešte hodinu po omši počuť zo spoločenskej miestnosti smiech a občasný potlesk.

Bazilika Svätej rodiny je síce hlavná turistická atrakcia Barcelony, no zároveň je aj živou farnosťou.

Ako nám vysvetľuje rektor baziliky, snažia sa, aby v bazilike dokázali spolunažívať obidve dimenzie, ktoré chrám má. V hlavnej lodi baziliky býva každú nedeľu medzinárodná omša, na ktorej sa zúčastňujú najmä turisti, bežný život farnosti však prebieha najmä v krypte.

Gaudí hovorieval, že krása spasí svet, a to sa snažil dosiahnuť aj svojím dielom. 

Dokážu však turisti vnímať aj duchovný rozmer baziliky? „Zažívame to, keď prídu po prvýkrát: padne im sánka z toľkej krásy. A vidíme, že po tom, ako sa im otvoria ústa v úžase, sa im otvorí aj srdce,“ hovorí Turull i Garriga.

Foto: Postoj/Marek Votruba

Gaudí totiž podľa neho urobil revolučný krok a to, čo zvyčajne býva ukryté vnútri kostolov – sochy, zobrazenia evanjeliových epizód, bohaté zdobenie –, vyniesol von na fasádu.

„Aby ľudia, ktorí sú vonku, mali chuť byť vnútri. A to nielen fyzicky, ale najmä duchovne, stať sa súčasťou veľkej rodiny Božích detí,“ vysvetľuje rektor.

Pre mnohých návštevníkov najmä z Ázie je návšteva baziliky a výklad, ktorý im poskytne audiosprievodca, prvým kontaktom s kresťanstvom.

Je noc, ale bazilika je stále vysvietená a obrovský rozžiarený biely kríž na vrchole veže Ježiša Krista vidno aj na niekoľko kilometrov.

Zbúrať dom pre schodisko?

Bazilika by mala byť dokončená približne o desať rokov. Chýba najmä najväčšia fasáda – fasáda slávy. Na časti stavby tak vidieť iba odhalenú betónovú konštrukciu a veže baziliky stále bojujú o miesto so žeriavmi.

Foto: Postoj/Marek Votruba

Dokončenie tejto fasády však bude komplikované. Podľa pôvodného Gaudího plánu by k nej malo viesť monumentálne schodisko, na to tu však už pre modernú zástavbu nie je miesto.

Vedúci projektu na jeho výstavbe trvajú, ide totiž o Gaudího zámer, ktorý chcú dodržať. V čase, keď sa výstavba začínala, v okolí ešte nič nestálo, bazilika bola akoby v poli. Postupom rokov v jej okolí vznikla hustá zástavba, ktorá nebrala do úvahy pôvodné plány, a na mieste, kde by malo byť schodisko, stojí obytný dom.

Vedenie baziliky rokuje s mestom, ako tento problém vyriešiť. Riaditeľ Martínez hovorí, že majú riešenie, len sa na ňom ešte nezhodli. K bazilike patrí aj pozemok, ktorý je od problematického obytného domu vzdialený asi 150 metrov. Navrhujú preto, že by obyvateľom postavili nové bývanie tam a pôvodný dom by zbúrali. „Hľadáme optimálne riešenie pre obyvateľov, mesto aj pre nás,“ zakončuje Martínez diplomaticky.