Potulky po Francúzsku Duchovné a pastoračné inšpirácie od prvorodenej dcéry cirkvi

Keď sme sa pred tromi rokmi rozhodli darovať si spoločný čas vo dvojici s manželom túlaním sa po Francúzsku (a neskôr po Švajčiarsku), prehľad o situácii cirkvi vo Francúzsku sme už trošku mali. Náš dlhoročný kamarát, kaplán v našej pôvodnej farnosti, tu študoval, a tak sme mnohé zvláštnosti života francúzskej cirkvi mali vysvetlené z prvej ruky.

Ak sa kedysi o Francúzsku hovorilo ako o prvorodenej dcére cirkvi, dnes to už tak neplatí. Aj tu cirkev bojuje s obrovskými výzvami, ktoré najlepšie vidno, ak sa vyberiete v centre Paríža na svätú omšu. Nádherné chrámy aj variabilita časov svätých omší je síce výborná vec, no čo je viditeľné, je nepomer počtu ľudí s kapacitou kostolov (a to je vždy isté, že časť ľudí sú turisti).

Rovnako to platí aj o celebrantoch: zďaleka to nie sú francúzske typy, je bežné, že do svätyne po úvodnom speve vojde kňaz tmavej pleti – a je skvelý!

Potulky neboli len po Paríži a postrehov, čo sa nám zdali výborné, bolo veľa. V každom prípade: Francúzsko nás prekvapilo a nasadilo (pastoračného) chrobáka do hlavy.

Madlén a starobylý Eustach

Sme v Paríži. Dnes nás čaká „Madlén“ a slovenská svätá omša. Teším sa! Nakoniec sa však oznamy ukázali ako nesprávne: cez prázdniny slovenčina v priestoroch tohto chrámu mojej patrónky nezaznieva. Napriek tomu sa cítim v chráme doma – od prvého videnia ma očarila jeho atmosféra, ako aj socha Márie Magdalény, ktorá tu nie je zobrazená ako hriešnica v kajúcom rúchu. 

Jej vyobrazenie v soche z bieleho mramoru ju ukazuje už oslávenú medzi anjelmi, ako tú, ktorá dosiahla už odpustenie a očistenie, radosť a večnú slávu. Aj to je inšpirácia, ako hľadieť teraz na tých, ktorí nás predišli k Pánovi – zvýrazňovanie ich chýb a hriechov v zobrazovaní v kresťanskom umení môže urobiť veľa (a nie vždy pozitívne). Mňa práve táto podoba Márie Magdalény veľmi potešila. A hoci som nikdy netrpela traumou zo svojho plného mena v súvislosti s tým, že moja patrónka bola veľká hriešnica, vidieť ju často zobrazenú v kajúcom rúchu, smutnú a sklonenú sa mi nezdalo ako nejako inšpirujúce.

Čo ma ešte zaujalo najprv v Saint Madelein, no neskôr aj v iných kostoloch, bola zvláštna presklená, odhlučnená, zvukotesná miestnosť napravo od vchodu, trošku zastrčená, no napriek tomu dosť viditeľná. Na spovednicu mi pripadala ako priveľká a príliš pohodlná zariadením. Ukázalo sa, že je to miestnosť na rozhovory s kňazom, keď človek potrebuje vyriešiť nejaký problém v srdci, v duši a našiel na to odvahu.

Hoci svojím hranatým vzhľadom vyzerá v priestore starodávnej architektúry pod oblúkmi zvláštne, očividne je to využívaná možnosť. Myslím, že toto by bolo riešením aj pre nás na Slovensku, pretože mnohí ľudia hľadajú odpovede na svoje otázky a majú blok či problém ísť na faru. Kostol je v tomto smere taký „ústretovejší“ pre obe strany. Otázkou je už len to, či sú na Slovensku kňazi, ktorí by boli pripravení takto „na požiadanie“ vypočuť a usmerniť, sprevádzať človeka pri prvom kontakte... Určite ich však treba!

Keď som sa vytešila z priestoru komunikačnej miestnosti, cestou späť k východu mi oči padli na súsošie, ktoré ma úplne dostalo. Zavolala som aj manžela (francúzštinár je obrovská výhoda v Paríži), ktorý dovtedy študoval nejaké materiály o kostole svätej Márie Magdalény. Súsošie zobrazovalo (opravte ma, znalci sakrálneho umenia) sobáš svätého Jozefa a Panny Márie, jeho snúbenice.

Obaja sú tam veľmi nežní a pokorní, plní odovzdanosti jeden druhému a Bohu, ktorý stojí nad nimi a požehnáva ich. Práve pri pohľade na toto súsošie sa mi v mysli automaticky vynorilo prepojenie s novou navrhovanou formou manželského sľubu:  „... ja... prijímam teba.. za manžela a odovzdávam sa Ti...“ Presne tak som sa tam cítila a v tichu sme si aj my znovu potvrdili svoj manželský sľub.

Svätá Mária Magdaléna v parížskom chráme Sainte Marie-Madeleine. Zdroj: Wikipedia

Vyšli sme von plní dojmov, hlbších ako úžas nad architektúrou a umením dávnych majstrov. Po uličkách, len tak naslepo (teda, mne sa to tak zdalo, môj drahý má predsa už Paríž v nohách viackrát), sme vošli do chrámu svätého Eustacha. Hoci milujem životopisy svätých a smejú sa mi, že som ich kartotéka, tu som zamrzla, lebo o takomto svätom som dovtedy veru ešte nepočula. 

Dnes už viem, že tento patrón Paríža a mučeník je výborným pomocníkom v núdzi a tiež je uznávaný ako patrón medziľudských vzťahov. Nádherný gotický chrám je tiež čiastočne v rekonštrukcii ako väčšina parížskych kostolov. Nedalo sa však nevšimnúť si nádherné štíhle klenby a oblúky, čnejúce sa do závratných výšok, vyzdobené akoby pri nich stála čipkárka až do detailov, ktoré vyrážali dych.

Čo povedať na kamenné okno v tvare srdca? Človek sa díva a premýšľa, ako to v tých časoch vôbec všetko zvládli postaviť – bez počítača, projektovania, presných výpočtov, výkresov, žeriavov, geniálnych brúsok... Mali len ruky a rozum... a možno väčšiu a pevnejšiu, čistejšiu a úprimnejšiu vieru, schopnú darovať viac Bohu aj v stavbe takejto nádhery. 

Čo sa mi osobitne páčilo z pohľadu výborného počinu architekta, je zúžený priestor za hlavným oltárom, tam, kde my zväčša máme sakristiu. V tomto zmenšenom priestore, no stále blízko eucharistického Krista, sme nielen tu našli kaplnku na meditáciu. Určite by sme takú brali viacerí aj tu!

Človek sa díva a premýšľa, ako to v tých časoch vôbec všetko zvládli postaviť – bez počítača, projektovania, presných výpočtov, výkresov, žeriavov, geniálnych brúsok... Mali len ruky a rozum... a možno väčšiu a pevnejšiu, čistejšiu a úprimnejšiu vieru, schopnú darovať viac Bohu aj v stavbe takejto nádhery.Zdieľať

Do Eustacha sme sa vrátili na svätú omšu trochu skôr, ako začala. Môj drahý mal už krízu z chodenia a bola potrebná pauza. Sadli sme si do zadnej kaplnky, zdalo sa nám, že táto poobedňajšia svätá omša by mohla byť tam. Na naše prekvapenie však kostolník niesol potrebné veci do hlavnej lode, takže sme si presadli.

Čo sa mi páčilo, a nielen v tomto kostole, boli vopred natlačené čítania a spevy dennej svätej omše. Možno je to aj tým, že v pamiatkovo chránených parížskych chrámoch by bolo neprípustné (a barbarské) montovať elektroniku s textami piesní, ako je to niekde u nás už zvykom. No v každom prípade mi tento nápad pripadal aj fajn ako pastoračný – je to možnosť vrátiť sa k textom dnešnej liturgie aj po skončení svätej omše, navyše, niekde boli aj texty kázne. 

Čo som náročnejšie znášala, bol spôsob liturgického spevu veriacich. Keďže tam nie je žiadny „JKS“, ktorý by bol záväzný a známy medzi všetkými veriacimi, niet pomoci a pred hlavný oltár zboku je postavený dirigent, ktorý vedie spev veriacich, čo do rytmu aj melódie. 

Zo začiatku ma dirigentka v typicky francúzskom prevedení mierne rušila. No s odstupom času, zvlášť po tom, čo som po návrate domov začala chodiť doma do chrámového zboru s výbornou dirigentkou, som si uvedomila, ako veľmi by sme takéto vedenie spevu potrebovali aj na Slovensku. Spev upadá a chrámový tiež. Nie je žiadnym tajomstvom smútok organistov, ktorí nedokážu zhora od nástroja „nakopnúť“ ľudí k spevu, takže aj toto by (možno?) bolo riešenie.

Po skončení svätej omše bolo možné vyjsť z kostola len jednými dverami, čo ma dosť prekvapilo, pretože vchodov bolo podstatne viac. Rýchlo som však pochopila úžasný dôvod takéhoto „obmedzenia“. Vo Francúzsku nejde kňaz po skončení svätej omše do zákutí sakristie, ale postaví sa tak, aby si mohol bez rušenia v meditácii tých, čo ešte hľadia na oltár, podať s odchádzajúcimi ľuďmi ruku a prehodiť pár teplých slov.

Ani tu to nebolo inak. Kňaz, energický oratorián, bol veľmi spontánny a radostný, a bolo vidno, že jeho prijatie je úprimné pre každého. Naozaj si dal čas prehovoriť s každým aspoň päť viet, čo bolo skutočným osviežením. Tento oratorián sa volal Antoine Adam, čo u mňa vyvolalo salvu smiechu, tak sa totiž volal môj obľúbený profesor dogmatiky v Badíne počas môjho štúdia teológie. Aj sme to tomuto kňazovi povedali, teda, môj drahý. Veľmi sa potešil, keď zistil, že sme zo Slovenska (očividne ho poznal osobne) a tiež aj tomu, že tam má menovca.

More Máriinej pomoci

Ráno nás čakala cesta k moru. Celý čas som bola v tom, že ideme do Le Havre, no môj drahý ma vyviedol z omylu: sme v Deppe. Mesto nie je veľmi veľké, ale je tu nádherné more, asi štyroch farieb, čo som dokázala rozlíšiť. Nevedela som sa toho pohľadu nabažiť – menilo farby od zelenomodrej po tyrkysovú, potom do sivomodrej až po modrosivú. Nohy sme si nemočili, mestečko je od mora (okrem prístavu) odrezané strmými zrázmi.

Pohľad na nádheru oceánu mi pripomenul more Božieho milosrdenstva... Obrovské, nekonečné, nádherné, nepochopiteľné... Nezmerateľné... 

Cestou po útese od mora smerom do mesta sme prišli ku kostolíku Panny Márie dobrej pomoci. Kostolík vidno zďaleka tak z mesta, ako aj od mora a je nádherne vystavaný z tehál. Vo vnútri je chudobnejší na výzdobu, ak nerátame vitráže svätých. Predsa mi len v ňom bolo smutno: jeho steny sú olepené tabuľkami nielen s poďakovaním za pomoc Matke Božej.

Značná časť tabuliek je akoby tichým pomníkom tých, ktorí sa raz navždy stratili zhltnutí oceánom. Veľké lode a ich posádky, rovnako aj osamelí plavci – tu zabolel pohľad na fotografie 18-19-ročných námorníkov... Zvláštne bolo, že kostolík nebol zasvätený Panne Márii Hviezde Morskej (Stella Maris...), ale vyslovene Matke dobrej pomoci, čo som donekonečna pátrala cez môjho manželského tlmočníka.  Akoby tá dobrá pomoc (na mori, ale aj pre tých, ktorí ostali po nenavrátených), bola viac.

Kostol Panny Márie dobrej pomoci v Deppe. Foto: Mária Kohutiarová

Zišli sme do mesta, hladní ako vlci, no ani x hviezdičiek Michelina nás nepresvedčilo dať si denné menu za vyše 60 eur na jedného. V centre sme však nemohli obísť nádherný kostol svätého Jakuba, patróna nášho treťorodeného. Gotický kostol je pastvou pre oči aj zvonku (dnu sa dostať nedalo kvôli dlhotrvajúcej rekonštrukcii). Očividne však súrne potreboval prvú pomoc, lebo aj levy, pôvodne majúc za úlohu chrliť vodu zo striech počas dažďov, strácali doslovne hlavy a padali na zem.

Kostol bol zvonku celý čierny, akoby odymený alebo opatlaný nešikovným maliarom (hoci fotografie pred ním ukazovali jeho pôvodne bielu farbu). Až doma mi kamarátka architektka vysvetlila, že to súvisí aj s vysokým obsahom soli vo vzduchu a tiež so stavom životného prostredia, ktoré materiálom gotických stavieb veľmi neprospieva. 

Navyše, štát sa tu o cirkevné stavby nestará, ani keď sú to vzácne architektonické pamiatky. Nie je jednoduché udržať a opraviť takýto kolos, takže buďme vďační, že tu na Slovensku sú aj stavby chrámov podporované a dotované ako pamiatky aj plošne cez ministerstvo kultúry.

Ďalší deň bolo na pláne Versailles. Hoci sme sa doviezli pohodlne vlakom, nakoniec nás položila výška vstupného a obrovské zástupy ľudí aj v záhradách, kde sa o pokojnom prechádzaní nedalo ani hovoriť. Vybrali sme sa preto dolu do mesta a vošli do kostola sv. Louisa (sv. Ľudovíta).

Jednoduchá architektúra neuberala nič na pôvabe chrámu. Mne sa veľmi páčili kaplnky rôznym svätým vo výklenkoch chrámu po obvode a tiež socha Johanky z Arku. Hoci aj tu bola zobrazená vo vojenskom odeve, jej postoj aj tvár boli veľmi nežné, ženské a pokorné. 

Po tichom prechádzaní sa kostolom som objavila aj lavicu pre „ich výsosť“. Bola krásne vyrezávaná, aj keď som neporozumela, prečo je sedadlo od kľačadla tak ďaleko, asi 1,5 metra. Potom mi došlo – krinolíny... Nuž, som vďačná, že pod tou svojou sukňou mám len seba, nie množstvo výstuží. A nielen kvôli kľačaniu v kostole.

Kostol zázračnej medaily

Vracali sme sa do Paríža a tentoraz nás Montparnas potrápil menej. Vybrali sme sa smerom Rue de Bac. Nielen kvôli môjmu kolegovi Jurkovi, ale aj kvôli sebe. Navyše bol sviatok Premenenia Pána, takže o dôvod viac. 

Kostol by ste zvonku ťažko našli – v bežnej zástavbe úzkej parížskej ulice by ste nevideli žiadny typický znak chrámu. Do kostola vás nasmeruje prúd ľudí a malá tabuľka pri vchode do uličky medzi domami. Čochvíľa sa ocitnete v nádhernom modrom a nežnom priestore, kde sa hneď človek cíti ako doma.

Na svätej omši som znova vytiahla mobil s aplikáciou liturgických čítaní v slovenčine – pre takých znalcov jazyka ako ja, výborná pomoc. Opäť tu bola dirigentka spevu, mladá usmievavá černoška a oproti tej z Eustacha mi pripadala ako motivujúcejšia a plná nadšenia. Celkom nerozumiem, kto všetko ju vidí a vníma, a tak som napriek rýchlemu zapojeniu sa do spevu v podvedomí bola vďačná za náš JKS.

V tomto kostole boli v liturgii slova aj prosby veriacich, čo nebýva vo Francúzsku zvykom. Ešte pred svätou omšou sme prekvapene pozerali na košík v prostriedku kostola, kde boli lístočky a perá. Pochopili sme, že je to možnosť predniesť svoju prosbu Bohu. A veru sme tam aj my pridali, rovnako ako mnohí iní, často už aj počas svätej omše.

Na konci oficálnych prosieb dve ženy vzali tento obrovský kôš s úmyslami a položili ho k obrazu Panny Márie, Kráľovnej zeme, rovno pod jej nohy. Páčilo sa mi to! Je to tiež jedna z inšpirácií pre pastoráciu k nám domov, aby sa skutočne svätá omša aj s prednášaním prosieb stala „mojou“ a „našou“ aj tým, že všetci prosíme za všetkých...

Vitráže v katedrále v Chartres. Zdroj: Wikipedia

Posledný deň vo Francúzsku sme sa neplánovane rozhodli pre Chartres. Stálo nás to síce dlhšie motanie sa po Montparnase, ale neobanovali sme. Nielen preto, že ani vlak, ani mesto neboli plné turistov. Vďaka tomu, že stanica bola len na skok od katedrály, rýchlo sme zistili, že o päť minút začína svätá omša v krypte pod kostolom.

Krypta bola nádherná, aj keď som si potrebovala natiahnuť vetrovku. Okrem úžasnej atmosféry (lebo z kázne som nerozumela nič) som však nasávala atmosféru z krásneho obrazu Panny Márie Kráľovnej v pozadí s nádhernou tapisériou či gobelínom. Môj drahý pri východe z krypty objavil aj iné vyobrazenie Panny Márie, ako reťazami spútava hada – tento obraz zachránil pri vzývaní Matky Chartres pred ničivým požiarom.

Nádherné boli aj záhrady, keďže celý areál vrátane katedrály bol (a je) majetkom diecézy. Z precízne udržiavaných záhrad vrátane bludiska v tráve bol nádherný výhľad do širokého okolia.

Vo vnútri katedrály sa množstvo sôch svätých nedalo rozoznať ani mne. Aj tu postupne odstraňovali sčernené vrstvy na murive, a tak sme mohli vidieť, aké krásne sú oblúky v čistej žiarivej bielej. Za pochvalu stáli aj vitráže, no ako sme zistili, v Chartres je dodnes aj múzeum, aj vitrážna dielňa.

Zaujala nás kaplnka Máriinho plášťa. V zlatom zdobenej presklenej vitrínke uchovávajú kus hodvábu, ktorý skutočne pochádza z čias Krista a z tých zemí. Darom medzi vladármi sa dostal až do Chartres a dlho ho volali Máriina košieľka. Čo ma však úplne dostalo, je organ katedrály: netypicky je upevnený na boku balustrád pred svätyňou sprava a vyzerá, akoby ho tam o stenu prilepil nejaký pavúk. Netuším, ako tam taký obrovský organ so všetkými vyrezávanými píšťalami mohli upevniť.

Návrat k domácim, našim priateľom, sme si okorenili samostatným cestovaním mojej nefrankofónnej maličkosti vo vlaku do Huilles. Akosi som stihla nastúpiť len ja a môj drahý už nie, keďže dvere boli rýchlejšie a sprievodca sa tu s nikým nemazná.

Nuž... nakoniec sa mi podarilo vystúpiť na správnej zastávke a po pol hodine som sa dočkala aj môjho drahého. Isto aj kvôli tomuto na Francúzsko nezabudneme!