Posvätná hora Atos Ako si malá mníšska demokracia získala rešpekt dobyvateľských mocností

Zvuk klepajúcej palice a tón kostolného zvona zvoláva mníchov na popoludňajšiu modlitbu. Z chrámu, ktorý je súčasťou stredovekého opevneného kláštora Pantokrator na hore Atos v Grécku, sa o chvíľu ozývajú hlboké mužské hlasy.

„Duchovno útočí na všetky zmysly,“ hovorí o posvätnej hore Milan Urbaník, ktorý na Slovensku zbiera a vystavuje ikony. „Na Atos túži ísť každý, lebo je to tajomné miesto a objavovať tajomstvá je predsa príjemné,“ vraví pre Svet kresťanstva.

Tajomstiev je v autonómnej mníšskej republike mnoho. Výskumníci nedávno objavili v priestoroch knižnice ďalšie významné poklady – tisíce rukopisov z čias Osmanskej ríše. Niektoré sú najstaršími dokumentmi svojho druhu na svete.

V knižnici založenej pred viac ako tisíc rokmi sú uložené stáročné diela v niekoľkých jazykoch vrátane gréčtiny, ruštiny či rumunčiny. Na dokumenty si spolu s výskumníkmi posvietil Costas Kantouris, reportér agentúry Associated Press.

Pravoslávny mních Theophilos z kláštora Pantokrator číta rukopis, zatiaľ čo sa naňho pozerá právnik Anastasios Nikopoulos z univerzity v Berlíne. Foto: TASR/Associated Press

Jeden z tisícov významných rukopisov. Foto: TASR/Associated Press

Lebky mníchov uložené na policiach v kostnici v kláštore Pantokrator založenom v druhej polovici 14. storočia mníchom Joanikiom. Foto: TASR/Associated Press

Podľa byzantológa Jannisa Niehoffa-Panagiotidisa je nemožné pochopiť postavenie či ekonomiku Atosu, ktorý bol dlho pod osmanskou nadvládou, bez toho, aby sme si prečítali tieto dokumenty, ktoré opisujú vychádzanie mníchov so svetskými autoritami.

Severné Grécko patrilo Osmanom už dávno predtým, ako sa im podarilo v roku 1453 dobyť aj byzantské hlavné mesto Konštantínopol, čím Byzantská ríša ako štátny útvar zanikla. Neskôr, až na začiatku 20. storočia pripadol Atos pod ochranu Grécka a stal sa jeho súčasťou.

„Osmančina bola oficiálnym jazykom štátu,“ povedal Jannis Niehoff-Panagiotidis, ktorý pôsobí na univerzite v Berlíne. Najstaršie dokumenty zo zhruba 25-tisíc rukopisov pochádzajú z roku 1371 alebo 1374. Na porovnanie, v Konštantínopole sa najstaršie archívne rukopisy dochovali až z konca 15. storočia.

Byzantológ hovorí, že prvá osmanská história je ukrytá práve na hore Atos. Ide o sultánske dokumenty, dekréty či listy vlastníctva a súdne rozhodnutia.

Otec Theophilos s byzantológom Jannisom Niehoffom-Panagiotidisom. Foto: TASR/Associated Press

Historický dokument na posvätnej hore Atos. Foto: TASR/Associated Press

Hora Atos. Foto: Flickr/Manos Kapetanikolas

„Prevažnú väčšinu tvoria právne dokumenty,“ hovorí Anastasios Nikopoulos, právnik a vedecký spolupracovník Niehoffa-Panagiotidisa. Posledných pár mesiacov skúma tieto rukopisy, ktoré búrajú tradičné grécke chápanie osmanského pustošenia v novodobytých oblastiach.

Hoci Osmani pobrali z Grécka mnoho bohatstva, osmanskí vládcovia na hore Atos konfiškáciu nespustili. Naopak, zachovali autonómiu tohto územia a dokonca ju chránili pred vonkajšími zásahmi.

„Súdne rozhodnutia osmanského štátu ukazujú, že malá demokracia mníchov si dokázala získať rešpekt všetkých dobyvateľských mocností,“ konštatuje Nikopoulos. Doplnil, že to všetko preto, lebo hora Atos bola vnímaná ako kolíska mieru a kultúry, „kde ľudia pokojne spolunažívali“.

Svet východného kresťanstva Vojna na Ukrajine dorazila už aj do mníšskej republiky na Atose

Bodo Bost

Moskovský patriarchát sa pokúša zväčšiť svoj vplyv na Svätej Hore, ktorá podlieha konštantínopolskému ekumenickému patriarchovi.

Keď osmanský vládca Murad II. dobyl blízky Solún, jeho prvou iniciatívou bolo, že dal v roku 1430 vypracovať dokument na ochranu ortodoxnej komunity na Atose.

„To hovorí veľa. Osmanský sultán sám zabezpečil, že administratíva Atosu bola zachovaná a chránená,“ vysvetľuje Nikopoulos.

Ešte pred rokom 1430 sultán vydal dekrét, ktorým stanovil prísny trest pre votrelcov. Spravil tak podľa byzantológa Niehoffa-Panagiotidisa po tom, čo sa skupina lúpežných vojakov zapojila do krádeží v jednom z atoských kláštorov.

„Je zvláštne, že sultáni ponechali horu Atos, posledný pozostatok Byzancie, poloautonómnu a nedotkli sa jej,“ povedal s tým, že ani sem nevyslali vojakov. „Nanajvýš mali miestneho zástupcu, ktorý tu pravdepodobne zostával a popíjal čaj.“

Neočakávaným odhalením je podľa Niehoffa-Panagiotidisa aj to, že počas prvých dvoch storočí osmanskej nadvlády sa nesnažili sultáni vyvinúť žiadne úsilie na zavedenie islamského práva na hore Atos, ale ani v ďalších blízkych oblastiach. „Hora Atos bola niečo ako pokračovanie Byzancie,“ hovorí.

Kláštor Pantokrator. Foto: TASR/Associated Press

Ortodoxní mnísi čakajú na loď pod horou Atos. Foto: TASR/Associated Press

Mních pomocou palice a dosky zvoláva ostatných mníchov a návštevníkov na popoludňajšie modlitby v kláštore Pantokrator. Foto: TASR/Associated Press

Miestny mních Theophilos z kláštora Pantokrator, ktorý pomáha s výskumom, je presvedčený, že dokumenty ukazujú ďalekosiahly vplyv hory Atos.

Študovaním rukopisov sa podľa Theophila ukazujú „príklady toho, ako môžu ľudia medzi sebou žiť,“ a takisto „princípy, ktoré sú spoločné pre celé ľudstvo, ako aj počiatky ľudských práv a rešpekt k nim, demokraciu či princípy sociálneho spolužitia“.

Niehoff-Panagiotidis dodal, že dokumenty budú digitalizovať aj naďalej. „Momentálne nikto nevie, čo sa tu skrýva. Možno aj staršie dokumenty,“ upozornil.

Potulky po Atose Na Svätú Horu sa nedostanem, ale vďaka knihe som tam už bola

Eva Čobejová

Pravoslávny duchovný Ján Zozuľak je znalec gréčtiny aj byzantskej filozofie. Veľa putoval po Atose a napísal o tom knihu.

Zdigitalizované sú aj niektoré časti kláštorov. Verejnosť môže prostredníctvom virtuálnych prehliadok prejsť kláštormi i pustovňami. Hora je súčasťou svetového dedičstva UNESCO.

Fyzicky sa dá na Atos dostať len s osobitým povolením, ktoré si od konštantínopolského patriarchátu musia vyžiadať aj pravoslávni duchovní. Vstup je povolený len mužom.

„Je to zážitok, chvíľu tam žiť, zúčastňovať sa na cykle modlitieb... Dokonca pomáhať mníchom s prácou, napríklad v kuchyni,“ spomína si na Atos zberateľ ikon Milan Urbaník. Na polostrove mohli spolu s kolegom Jozefom Matulom, odborníkom na byzantskú filozofiu a latinskú filozofiu obdobia stredoveku a renesancie, stráviť iba štyri dni aj s cestou.

Mnísi na Svätej hore začínajú svoje dni veľmi skoro. Podľa Urbaníka vstávajú niekedy aj o štvrtej ráno. „Chodia do chrámov na ranné chvály,“ vysvetľuje s tým, že gréckokatolíci a pravoslávni túto modlitbu volajú utiereň.

Milovníkovi ikon najviac utkvela v pamäti večerná slávnostná liturgia v kláštore Vatopedi. „Prelínanie duchovného a fyzického sveta tam bolo úplne hmatateľné,“ opisuje pre Svet kresťanstva.

Mužskí návštevníci Atosu večerajú v kláštore Pantokrator. Foto: TASR/Associated Press

Mních zvoláva na popoludňajšie modlitby. Foto: TASR/Associated Press

Kláštor Pantokrator. Foto: TASR/Associated Press

Urbaníkovi neprekážalo ani to, že na liturgii stál celých šesť hodín. „Bol som v opojení spevov, hier svetiel a útokov vôní,“ priblížil.

Podľa Matulu bolo zaujímavé sledovať pomerne bežnú grécku činnosť – rybárčenie. „Mnísi lovili ryby nadránom. Stál som na balkóne a sledoval som, ako sa v tom tichu plaví čln, a vtáky začínali čvirikať. Bolo to mystické,“ opisuje Matula.

Ďalší deň na priestranstve pred kláštorom natrafili Urbaník s Matulom na uchádzačov, ktorí chceli vstúpiť do kláštora. „Popíjali sme kávu a rozprávali sme sa s nimi. Bol tam aj ruský bankár. Pôsobil niekde na severe Ruska, no všetko ho omrzelo. Zanechal to a prišiel na Atos, čakal, či ho zoberú,“ spomína si Urbaník.

Podľa neho na Atose cítiť aj to, že mnísi pokladajú svoju pravoslávnu cirkev za jedinú pravú. „Cítil som tam, že cirkev je rozdelená,“ uzatvára svoje pocity z pravoslávnej Svätej hory.