Provinciál saleziánov na Ukrajine Prichádzajú k nám aj ľudia, ktorí chcú pochopiť, prečo Boh dopustil vojnu

Mychajlo Čaban (45) je provinciál gréckokatolíckych saleziánov na Ukrajine. Vedenie rehole prebral v roku 2020 po Slovákovi Karlovi Maníkovi.

Ukrajinských saleziánov podporujú od začiatku vojny spolubratia zo Slovenska, a to aj vďaka množstvu dobrodincov.

Hneď v prvých hodinách vojny stiahli slovenskí saleziáni z detského domova vo Ľvove na Slovensko 48 chlapcov, niektorí sa tam už vrátili, ďalší ostali na Slovensku, kde študujú. Chlapci bývajú v saleziánskych domoch v Hodoch a Žiline.

Predstavený ukrajinských saleziánov Mychajlo Čaban sa nedávno na pár hodín zastavil v Bratislave, keď sprevádzal z Nemecka do Ľvova chlapcov z detského domova, ktorí tam boli na mesiac, aby prišli na iné myšlienky, psychicky si oddýchli a zároveň aby najchladnejšie dni prečkali inde.

Počas tejto prestávky sme sa s donom Mychajlom rozprávali o tom, ako prežívajú tieto dni.

Keď je letecký poplach, deti sa musia skryť

Salezián Mychajlo Čaban pre Svet kresťanstva hovorí, že v prvé dni vojnu nikto nečakal a neboli na ňu pripravené ani štátne inštitúcie, ani cirkev a ani rehole.

V ďalších mesiacoch sa však museli s touto situáciou naučiť žiť a zvyknúť si na nebezpečenstvo. Za ten čas saleziáni vo Ľvove napríklad pripravili kryt, kde sa môžu deti počas leteckého poplachu skryť.

Saleziáni okrem detského domova prevádzkujú vo Ľvove aj školu a škôlku. „Snažíme sa, aby sme vytvorili bezpečné miesto pre všetkých, ktorí k nám prichádzajú, teda mládež, deti aj staršie osoby,“ hovorí provinciál.

Keď je letecký poplach, deti v školách majú na Ukrajine povinnosť ísť do krytu. „Poplach môže trvať pätnásť minút aj štyri hodiny. Vtedy len sedíte v kryte a rozprávate sa s druhými,“ priblížil.

V médiách sa objavili informácie, že niektorí Ukrajinci už na letecké poplachy nereagujú a nejdú vždy do krytov. Salezián vysvetľuje, že keby nešli do úkrytov s deťmi v škole, mali by problém.

„Vychovávateľom u nás v detskom domove hovorím, že rozumiem, že je šanca jedno percento, že na nás niečo padne, ale je to aj zodpovednosť. My nevieme presne, aká je situácia, máme predpisy a treba ich dodržiavať,“ hovorí kňaz.

Mychajlo Čaban telefonuje so spolubratom, ktorý chodí pravidelne na front. Foto: Postoj/Pavol Hudák

Saleziáni vo Ľvove sa aj napriek vojne snažia, aby oratórium, škola, pastoračné centrum a farnosť fungovali podľa možností tak ako pred vojnou. To je však podľa slov saleziána možné na západe krajiny, ale nie v oblastiach, ktoré sú ostreľované alebo sú na frontovej línii.

Do oblastí, kde prebiehajú boje, vozia ukrajinskí saleziáni jedlo, lieky a potraviny. Do detského domova vo Ľvove prijali už sedemnásť chlapov z východu krajiny.

Dvaja rehoľníci jazdia na frontovú líniu pravidelne. Jeden z nich raz priviezol deti z detského domova v meste Lyman, kde ho prosili o ich evakuáciu. Saleziáni z východu berú aj chlapcov, ktorí sa tam bezprizorne potulujú alebo nikoho nemajú, a poskytujú im dočasné útočisko vo Ľvove.

„Naši dvaja spolubratia pravidelne jazdia na front, na miesta, kde padajú rakety, a riskujú vlastný život. Vedia, že pomáhajú tým, ktorí to najviac potrebujú. Často im vozia lieky. Nedávno sa stalo, že bolo treba priviezť lieky do mestečka pri Bachmute a bolo tam treba ísť niekoľkokrát, aby pomohli lekárňam zabezpečiť lieky a zdravotnícky materiál a tie aby potom mohli ďalej pomôcť vojakom a civilom,“ hovorí o spolubratoch salezián Čaban.

Sýtia deväťsto ľudí

Ľvovskí saleziáni majú na území farnosti mestečko z kontajnerov, ktoré nazvali Mariupol a je útočiskom pre utečencov práve z tohto mesta a jeho okolia.

„Kŕmime asi deväťsto ľudí a náš kňaz im poskytuje duchovnú službu, pomáha im, hovorí s nimi, združuje ich do spoločenstva. Tí ľudia prežili veľké tragédie, stratili rodinu, strechu nad hlavou, prišli o všetko a nemajú sa kam vrátiť,“ priblížil ukrajinský rehoľník.

Toto všetko môžu ukrajinskí saleziáni robiť aj vďaka pomoci zo Slovenska.

Momentálne, keď v krajine dochádza k výpadkom elektrickej energie, saleziáni by sa nezaobišli bez elektrického generátora.

Mychajlo Čaban na chodbe oratória v Bratislave. Foto: Postoj/Pavol Hudák

Mychajlo Čaban vysvetľuje, že momentálne elektrický prúd majú štyri hodiny a ďalšie štyri hodiny sú bez prúdu. Na elektrickú energiu je akoby grafikon, ktorý celkom stabilne funguje. Nájdu sa však aj ľudia, ktorí majú elektrinu dve hodiny a potom sú šesť hodín bez prúdu.

„Keby nebolo generátorov, bolo by ťažko. Bolo by nereálne, aby deti mali teplo,“ hovorí Čaban.

Na otázku, ako fungujú v meste ľudia, ktorí generátory nemajú, odpovedá, že v každom okrese je 10 až 15 budov, kde je teplo a elektrina garantovaná, a tam môžu prísť ľudia zohriať sa a nabiť si napríklad mobily. Takéto miesta fungujú aj pri niektorých farách.

„V kontajnerovom mestečku, kde sú utečenci, je po hodine bez prúdu zima. Máme tam kuchyňu, kde je stále teplo a môžu sa tam prísť ohriať,“ vysvetľuje kňaz.

Mychajlo Čaban nevie, dokedy potrvá vojna, ale hovorí, že dôležitá je pre nich podpora Európy a sveta. „Rusko sa spolieha, že ľudí unaví podporovať Ukrajinu a vykašlú sa na to. Verím, že dobro premôže zlo. Predtým proruskú politiku podporovalo v krajine aj 30 percent ľudí. Dnes títo ľudia nechcú mať nič spoločné s krajinou, ktorá toto robí.“

Boh vojnu nechce, zlo robia ľudia

Don Čaban hovorí, že k nim často prichádzajú ľudia, ktorí chcú pochopiť, prečo Boh dopustil vojnu.

„Zvyčajne je ťažké im niečo v takej chvíli povedať. Je to náročné hneď pochopiť, chce to čas. Boh však toto nechce. Boh chce, aby sme jeden druhého milovali, vážili si ho, zmierovali sa. Ľudia sú tí, ktorí vyrábajú konflikty, Boh necháva ľuďom slobodnú vôľu a nemôže bezprostredne vplývať na tieto veci, keďže im dal slobodnú vôľu,“ vysvetľuje saleziánsky kňaz.

V ťažkých časoch vojny mnohí Ukrajinci opätovne objavili vieru a našli si cestu k Bohu. Čaban hovorí, že v kontajnerovom mestečku Mariupol mnohí hovorili, že kedysi boli veriacimi, ale náboženský život nepraktizovali.

Pomoc Ukrajine Saleziáni priviezli 48 detí zo sirotinca v Ľvove, prijmú ich slovenské rodiny

Pavol Hudák

Ochota Slovákov saleziánov prekvapila. Vyše sto rodín, ktoré chceli prijať deti, sa prihlásilo za niekoľko hodín.

„Veľa ľudí sa vďaka týmto udalostiam navrátilo k Bohu. Či to bude trvalé, nevieme. Kňazi, či katolícki, pravoslávni, alebo protestantskí, by mali pomôcť ľuďom vyjsť z tejto krízy a utvrdiť ich vo viere.“

Vojna sa však ľudsky dotýka aj kňazov. Aj duchovní prichádzajú o príbuzných, riskujú životy, strachujú sa o blízkych. Kde berú ešte silu povzbudzovať ďalších?

„Keby sme boli len sociálni pracovníci, bolo by to veľmi ťažké. Berieme silu v Bohu, nemôže chýbať každodenná svätá liturgia a modlitba. Pre kňaza a zasvätenú osobu je veľmi dôležité hľadať silu v Bohu,“ odpovedá ukrajinský salezián.

Saleziáni v decembri dostali dar v podobe nového biskupa. Pápež František vymenoval za pomocného biskupa Doneckého exarchátu Maxyma Riabuchu. Provinciál s úsmevom hovorí, že menovanie biskupa z ich radov znamená pre rehoľu o jedného člena menej. „Treba potom premýšľať, komu zveriť prácu, ktorú vykonával. Na druhej strane to je znak, že naša rehoľa pracuje aj na západe, aj na východe krajiny. V osobe otca Maxyma pracuje dobre.“

Bývalý predstavený nového biskupa hovorí, že je to človek, ktorý pracoval dobre, a aj keď pochádza z Ľvova, vykonával bohatú pastoračnú prácu v Kyjeve či Dnipre. „Vladyka Maxym sa snaží, aby sa saleziánsky duch šíril aj na východe krajiny. Myslím, že saleziáni mu budú pomáhať,“ dodáva.

Don Mychajlo Čaban už vidí ďalšie výzvy, ktoré stoja pred cirkvou na Ukrajine. Za najväčšiu z nich považuje pomôcť sa ľuďom vyrovnať s traumami a ranami, ktoré na nich vojna zanecháva. „Bude to veľa rokov, kým sa z toho všetkého spamätáme, ale Ukrajina bude jednotnejšia a je tu mnoho ľudí, ktorí našli Boha,“ uzatvára.

Kňaz počas rozhovoru viackrát vyjadril poďakovanie slovenským saleziánom a všetkým dobrodincom, ktorí ich počas tohto ťažkého roka podporujú a pomáhajú im.