Svet kresťanstva 14. marec 2023

Provinciál verbistov Pavol Kruták Naším cieľom nie je učiť sa, ako zhasnúť svetlo v kostole za posledným človekom

Pavol Hudák
Pavol Hudák

Rozhovor o tom, s čím sa musia vyrovnať misionári, o misijnom poslaní všetkých ľudí aj o službe provinciála teraz a pred 20 rokmi.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Pavol Hudák

Naším cieľom nie je učiť sa, ako zhasnúť svetlo v kostole za posledným človekom

Rozhovor o tom, s čím sa musia vyrovnať misionári, o misijnom poslaní všetkých ľudí aj o službe provinciála teraz a pred 20 rokmi.

Tento rozhovor nahrávame v misijnom dome v Nitre. Prekvapila ma jeho veľkosť a zároveň je odtiaľto pekný výhľad na mesto. Akú históriu má toto miesto? Slúži stále na misie?

Verbisti sa usadili na Slovensku koncom roka 1922. Vtedy sa ukázala potreba a záujem o myšlienku misijného poslania miestnej cirkvi. Zvlášť veľkým protagonistom tejto myšlienky bol biskup Karol Kmeťko. On pozval verbistov najprv do Močenka, kde sme začínali v miestnom kaštieli.

Potom sme sa z praktických dôvodov presunuli do Nitry. Začínali sme v starom kláštore, ktorý stojí vedľa terajšieho misijného domu. Potom sa začala výstavba misijného domu. Pri likvidácii reholí v roku 1950 tu bolo vyše dvesto ľudí.

Všetci boli verbisti?

Boli tu aj chlapci gymnazisti od 14 či 15 rokov až po maturantov, ktorí sa chystali na budúce misionárske poslanie. Samozrejme, bývali tu aj ich formátori.

Koľko ľudí tu teraz žije?

Pätnásť spolubratov po večných sľuboch plus sa na tomto mieste nachádzajú nejaké zariadenia, ktoré slúžia pre provinciu. Máme tu aj zariadenie pre seniorov, kde bývali až niekedy do roku 2020 starší spolubratia, ktorí prichádzali z misií alebo farností.

Teraz máte kde starších spolubratov?

Táto generácia v súčasnosti nie je. Ja som jeden z tých starších. (Smiech.) Máme tu však iných kňazov, niektorí spolubratia majú v zariadení aj mamky. A potom je ešte v misijnom dome priestor na duchovné cvičenia.

Pred tým, ako ste sa stali verbistom, ste boli diecézny kňaz, keďže ste do seminára vstúpili v čase totality. Ako ste objavili verbistov a čím vás oslovili?

Mal som kontakty s viacerými rehoľami. Poznal som lazaristov, jezuitov, trocha saleziánov. Viedla ma však myšlienka, že cirkev je vo svojej podstate misionárska. Ak nebude misijná, môže zhasnúť svetlo. S verbistami som mal kontakty už počas štúdia v seminári. Po vysviacke som začal v Nitre noviciát.

Počas totality vyzeral noviciát asi inak ako dnes.

Ja som sa niekedy smial, keď som stretol pátra generála, či je platný. (Smiech.)

Pavol Kruták pred misijným domom v Nitre. Foto: Postoj/Andrej Lojan

A je váš noviciát platný?

Je. Bolo to tak, že som podľa možnosti raz alebo dvakrát za týždeň navštívil pátra, ktorý ma formoval. A takto moja rehoľná formácia pokračuje dodnes.

Boli ste diecézny kňaz. Ako sa to dalo zladiť s rehoľným životom? Navyše ste asi ani nemali možnosť zažiť komunitu.

Nemal som problém zladiť povinnosti. Skôr mi to pomáhalo. Povinnosti na fare som sa snažil robiť najlepšie, ako som vedel. V čase dovolenky sme mávali spoločné stretnutia, snažili sme sa pár dní stráviť spolu ako spolubratia v komunite aj počas totality.

V tom čase, keď ste vstupovali do misijnej spoločnosti, ste nevedeli, že padne socializmus. Rátali ste s tým, že by ste raz mohli ísť na misie, niekam vycestovať?

Vtedy sme nad tým nerozmýšľali. Brali sme to tak, že sme tu a tu budeme podľa potrieb pracovať. Mali sme snahu formovať mladých ľudí s týmto zameraním. Nepracovali sme s nejakým očakávaním, že to padne.

Ako verbisti oslavujete sto rokov od príchodu na Slovensko. No vaša činnosť, rovnako ako pri ostatných reholiach u nás, bola prerušená. Môžeme teda povedať, že ste sa po roku 1989 akoby nanovo rozbiehali. Čo bola pre vás vtedy priorita?

Často si spomínam na stretnutie, ktoré sme mali na sviatok svätých neviniatok, teda mesiac po prevrate. Boli sme na fare vo Svätoplukove. Vtedy sa provinciál páter Babina pýtal: čo ideme robiť? Prvé bolo, že treba začať s vydávaním časopisu Hlasy z domova a misií. To bola jedna z prvých vecí – obnoviť vydavateľskú činnosť.

Potom bolo treba nájsť strechu nad hlavou. Nemali sme nič, tak sme rozmýšľali, kde sa zložiť. A potom bola dôležitá formácia. Mali sme bratov vo formácii a rozmýšľali sme, kde ich bude najlepšie umiestniť. V lete roku 1990 sa obnovil noviciát.

Náš cieľ nie je učiť sa, ako zhasnúť svetlo v kostole za posledným človekom. Treba pozerať do budúcna a urobiť čosi pre to. Zdieľať

Činnosť ste obnovili teda najprv tu v Nitre?

Áno.

Spomenuli ste časopis Hlasy z misií. Ako sa mu darí, je o to ešte záujem?

Náklad je šesťtisíc kusov. V najlepších časoch dosahoval okolo 29-tisíc.

Čo je úlohou tohto časopisu?

Misijná animácia, hovoriť o misiách a aj o činnosti a o živote cirkvi tu a takto byť v povedomí ľudí.

V týchto dňoch končíte sedemročnú službu provinciála. Predstaveným na Slovensku ste boli aj v 90. rokoch. V čom bola tá služba vtedy iná?

Doba bola iná aj ja som bol iný. Dnes je situácia iná aj ja som iný. Vtedy to bolo náročné, keďže sa rozbiehali nové aktivity. V Nitre sme boli vtedy asi šesť rokov, snažil som sa urobiť tento priestor obývateľný. Potom boli rôzne aktivity smerom k formácii aj starším spolubratom a smerom k pastorácii. Aj navonok bolo viac aktivít, konali sa medzinárodné stretnutia. Mnohé akcie si vtedy vyžadovali osobnú účasť, dnes nám mnohé veci uľahčuje technika. Atmosféra vtedy bola tiež viac nadšená.

Dnes sú štruktúry zabehnuté a veci sú dané. Treba ich však oživovať, udržovať ten „oheň“. Je potrebné do dnešnej situácie prinášať nanovo nadšenie. Niekedy okolnosti človeka akoby dusili a tlačili. My nemáme rozmýšľať, aké sú niektoré veci zlé a ako ich ukončiť, ale čo nové môžeme urobiť v dnešnej situácii.

Čo považujete za najväčšiu výzvu v tejto situácii?

Stále ostáva aktuálna evanjelizácia a misia. To je to hlavné, čo ostáva aktuálne do konca sveta. Toto si musíme udržiavať. Niekedy nechápem, keď niekto povie, že u nás chodia do kostola už len štyri babičky alebo u nás chodia len toľkí.

Ľudsky to chápem, ale náš cieľ nie je učiť sa, ako zhasnúť svetlo v kostole za posledným človekom. Treba pozerať do budúcna a urobiť čosi pre to. V tomto priestore sú aj iní ľudia a treba siať Božie slovo. Našou úlohou je pracovať na evanjelizácii novými prostriedkami a udržiavať zápal a nadšenie evanjelizácie ďalej.

Takže treba hľadať nové formy evanjelizácie?

Áno.

Ale nie je dnes náročné osloviť ľudí?

Mal som duchovné cvičenia pre kňazov a povedal som im, že na súčasnú situáciu má Pán Boh odpoveď a riešenia. Našou úlohou je objaviť, čo od nás Pán Boh chce a ako to chce, a byť tvorivými a hľadať formy.

Každý človek sa môže zapojiť do života vo farnosti. Dôležité dnes je aj využívanie internetového priestoru. Opustiť tento priestor preto, že je tam niečo zlé, by potom znamenalo, že ho celkom prenecháme tomuto zlému pôsobeniu. Treba aj tento priestor evanjelizovať.

Asi najznámejšie dielo verbistov na Slovensku je bratislavské Univerzitné pastoračné centrum. V upecéčku by som možno skôr očakával saleziánov alebo jezuitov. Prečo ste práve tam?

Prvá iniciatíva prišla od študentov, ktorí čosi hľadali. Milan Bubák bol vtedy v Bratislave medzi nimi známy. Oslovili ho a takto sa to začalo.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vnímate aj akademickú pôdu ako misijné a evanjelizačné pole?

Ešte v 80. rokoch, keď som študoval, sa začala postupne meniť hranica, že čo je ešte misijné prostredie a čo už nie. Dnes sa dá povedať, že každý človek, aj evanjelizovaný a pokrstený, je misijným územím. Každý môže urobiť čosi viac a svoju vieru prehĺbiť. Každý priestor je dnes misijný a každý si zaslúži evanjelizáciu.

Je bežné, že vo svete sú verbisti v pastorácii na univerzitách, alebo je Bratislava rarita?

Sú. Napríklad Kamil Kočan pracuje v Zimbabwe v podobnom zariadení. Máme univerzity, kde sú tisícky študentov a kde bratia pracujú. Napríklad v Japonsku.

Vraveli ste, že ako provinciál ste museli udržiavať plamienok nadšenia. Ako ste na tom s novými povolaniami? Verbisti na Slovensku sú špecifickí tým, že tu máte aj bratov zo zahraničia a naši zasa idú do sveta.

Toto je výhoda medzinárodného spoločenstva. Aj keď sme podelení na provincie a regióny, sme jedna rehoľa. Na začiatku mal zakladateľ dvoch kňazov a tých poslal do misií. Misia a úloha našej rehole bola vždy chápaná ako jeden veľký celok a stále sa prelínala práca doma s prácou v misiách. To ovplyvňuje aj to, že rehoľa po takmer 150 rokoch nejde v počte povolaní dole. Máme stále zhruba šesťtisíc členov.

Nové povolania kvitnú teraz najmä vo Vietname, Afrike, na Filipínach, v Indonézii. Vo formácii máme na Slovensku osem spolubratov, z toho sú traja z Vietnamu a ostatní sú z nášho prostredia.

Na Slovensku máte aj spolubratov, ktorí sú z Filipín, Vietnamu či Indie. Je to tak, že prišli k nám na misie a začlenili sa do slovenskej provincie? Sú tu natrvalo? A zároveň, videl som zoznam Slovákov, ktorí sú v zahraničí a patria do inej provincie. Keď teda niekto odíde do zahraničia, tak navždy?

Pred večnými sľubmi každý žiada o misijné určenie. Je to na základe dispozícií, poznania a jazyka. Každý má nejakým spôsobom preferenciu. Na základe štyroch zón dáva každý na generalát žiadosť aj s konkrétnymi krajinami. A generál potom vyberá aj na základe potrieb a dáva určenie, ktoré je natrvalo.

Takže ak niekto dostane určenie napríklad na Filipíny, tak tam ide natrvalo?

Natrvalo. Samozrejme, môžu sa u niekoho vyskytnúť zdravotné problémy alebo vznikne potreba inde, vtedy ho preložia. Táto zmena je možná na základe dohody provinciálov a generálny predstavený dáva potom určenie, on prekladá. Naši ostanú vonku a zvonku sa dostanú bratia k nám.

Slovenčina nie je ľahký jazyk. Predpokladám, že keď na Slovensko príde verbista z cudziny, tak to je pre neho náročné. Okrem jazyka potrebuje misionár vedieť aj nejaké zákony, pravidlá, aby vedel ako-tak fungovať v krajine. Asi to trvá, kým taký kňaz môže byť samostatne v pastorácii, či?

Naučiť sa niektoré jazyky trvá viac ako dva roky, sú to napríklad čínština, vietnamčina, japončina a podobne. Máme však spolubrata Slováka, ktorý píše básničky v japončine. V Bratislave zasa máme spolubrata z Indie, ktorý sa veľmi pekne naučil po slovensky, aj mladí chlapci, ktorí tu sú z cudziny, sa veľmi pekne chytajú.

Našou úlohou je objaviť, čo od nás Pán Boh chce a ako to chce, a byť tvorivými a hľadať formy.Zdieľať

Samozrejme, úloha naučiť sa jazyk je prvoradá. Potom si človek musí zvyknúť na takú „maličkosť“, ako je strava. Ja som si myslel, že sa budem musieť po dvoch mesiacoch len kvôli strave vrátiť z Filipín. Jeden páter mi raz povedal, že na novú kultúru si najťažšie zvyká žalúdok.

Potom sú tu aj veci, ktoré sú v danej kultúre iné, a niekedy nám to môže liezť na city, prečo sa takto ľudia správajú. Ale to je dané storočiami, že ľudia takto žijú a takto sa správajú. Misionár teda okrem jazyka potrebuje poznať aj nepísané pravidlá v danej kultúre. Áno, vždy tam prebieha inkulturačný proces.

Vraveli ste, že na jedlo sa zvyká ťažko. Je to naozaj taká výzva a také náročné?

Je to jedna z veľkých skúšok. Situácia v tejto oblasti sa tiež mení. Dnes si človek v meste kúpi aj kyslé uhorky či čokoľvek, čo je naučený jesť každý deň. V minulosti to bolo náročnejšie a aj dnes to môže byť takéto náročné kdesi na vidieku.

U mňa sa k tomu na Filipínach pripojil aj zdravotný problém. Potom do toho prišla päťkrát denne ryža a organizmus s tým začal nejako bojovať. Je to aj o snahe prelomiť čosi, čo je v hlave. Povedal som si, že buď to prežijem, alebo sa vrátim domov. V takýchto situáciách treba hľadať aj ľudské prostriedky, ako si pomôcť. Ak sa dá, misionár si čosi dokúpi alebo si niečo uvarí. Ale to by nemala byť cesta, je dôležité sa naučiť žiť v krajine, kde je. Často aj ľudia ponúknu svoje jedlo a povedať, že toto ja nejem, by nebolo vhodné.

Na čo sa ťažko zvyká cudzincom u nás?

Podnebie, je im zima.

Zima?

Áno. Prví bratia, ktorí prišli z Vietnamu, prileteli do Košíc a tam im bola strašná zima. Hovorím im, chlapci, vydržte päť dní, čoskoro sa oteplí a bude dobre. Trvalo to hádam mesiac. Vtedy bola tuhá zima, fúkal vietor. A potom aj strava, túžba po ryži je niekedy silná.

Čo nechutí verbistom zo zahraničia u nás?

Myslím, že problém sú syry. Pre niektorých zasa bryndzové halušky. Niektorí mi vyčítali, prečo som ich zobral na halušky, mali z toho traumu. Neuvedomil som si, že to môže byť pre niekoho problém.

Kedysi bývali stretnutia čínskych študentov a kňazov v Európe. Dvakrát boli aj na Slovensku. Raz sa stalo, že bol piatok, tak pripravili na obed syr. Ich tráviaci systém to však nie je schopný stráviť. Takže sú aj takéto prekážky. Čiže najväčšie výzvy pre misionárov sú strava, kultúra, jazyk a počasie.

Keď niekto vstúpi k verbistom, ide do danej provincie, kde bude pôsobiť, už ako študent?

Určenie sa dáva pred večnými sľubmi. Predpokladá sa však, že ak niekto študuje v nejakej provincii zo zahraničia, ostane tam pôsobiť, ak tam nie je prekážka. Ale sú prípady, že cudzinci študovali na Slovensku a išli na misie niekam von.

Na vašom webe som však videl aj študentov zo Slovenska, ktorí sú inde. Je tam napríklad Slovák, ktorý študuje v Čade. Dal si teda prihlášku doma a dostal určenie do Čadu, tak už šiel tam?

Ide o Lukáša Hanúska, ktorý študoval ešte na Slovensku a dostal pred večnými sľubmi misijné určenie do Čadu. Ale už teraz sa chystá na svoju prácu v Afrike tým, že sa učí francúzsky.

Ako to funguje s vízami a pracovným povolením, ak sem príde misionár z tretej krajiny? Na Slovensko sa celkovo dostanú cudzinci ťažko, nie je to problém?

Áno, tento proces je pomerne dlhý a náročný. Misionár v tom však málo zmôže. Čo zmôže, že má čistý register trestov. (Smiech.) Ostatné doklady sa vybavujú tu, či už zo strany rehole, alebo keď už prichádza ako kňaz, tak zo strany diecézy, ktorá potvrdí, že ho zamestná. Potom ambasáda dá dokopy doklady a udelí povolenie na pobyt.

A ako vnímajú veriaci kňazov z cudziny, pre nás z exotických krajín?

Keď v 90. rokoch jeden páter zbadal študenta z Afriky, tak skonštatoval, že prvá lastovička je už tu. Vtedy to bola rarita. Postupne si na to ľudia zvykli. Viac záleží na tom, ako ten kňaz vstúpi do komunikácie s ľuďmi, ako sa naučí a vie jazyk.

Stalo sa, že niekto nezvládol slovenčinu a musel odísť?

Áno.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

A aj naopak, stalo sa, že niekto zo Slovenska to nezvládol a vrátil sa domov?

Áno. Mali sme aj veľkých misionárov, ktorí mali zdravotné problémy, tak potom pracovali v inej provincii.

Z akých krajín pôsobia verbisti na Slovensku?

V provincii sú dvaja z Vietnamu, ale pracujú v Česku plus máme troch študentov z Vietnamu, dvaja spolubratia sú z Indie, dvoch bratov na Slovensku máme aj z Indonézie a jeden Indonézan pracuje v Česku, ďalej troch Poliakov a v týchto dňoch očakávame príchod dvoch študentov z Angoly a dvoch z Madagaskaru.

Spomenuli ste, že aj vy ste boli na misiách na Filipínach. Dlhé roky ste však na Slovensku. To bola len nejaká misijná skúsenosť?

Po ukončení služby som požiadal o takúto skúsenosť. Po čase som zistil, že je to práca, ktorá ma napĺňa a teší, preto som požiadal o preloženie do filipínskej centrálnej provincie. Ja som však sľúbil, že ak bude treba, tak sa vrátim na Slovensko. Predstavení zo Slovenska chceli, aby som sa vrátil, tak som znova doma. Ale viem si prestaviť život a prácu aj na Filipínach.

Spomenuli ste, že verbisti pred večnými sľubmi napíšu generálovi štyri krajiny, kde si vedia predstaviť svoje fungovanie. Môže si rehoľník vybrať ktorékoľvek krajiny? Ak sa niekto necíti napríklad na to, aby išiel do Ázie, tak si môže napísať Slovensko, Česko, Poľsko a Rakúsko?

Sú štyri zóny: Amerika, Európa, Afrika a Ázia. A z každej zóny si napíše dve krajiny.

Dobre, ale ak sa napríklad niekto fakt necíti na misie v Afrike, vie to ovplyvniť?

Áno, napíše tam preferenciu, kde by chcel pracovať, a vyjadrí aj možnú prekážku, prečo si nevie predstaviť svoju prácu na danom kontinente. Niekto má napríklad predpoklady, že by bol z neho dobrý misionár, ale má zdravotné problémy, tak môže zostať na Slovensku. Aj provincia potrebuje domácich kňazov.

Aký je pomer Slovákov a cudzincov medzi verbistami na Slovensku?

Asi štvrtina je zo zahraničia.

Všimol som si, že verbisti nepôsobia na východe Slovenska. Najvýchodnejšie ste pri Lučenci, kde je noviciát, potom ste v Terchovej a ostatné domy máte na západe Slovenska. Prečo to tak je? Nerozmýšľali ste, keďže ste misijná spoločnosť, napríklad nad pôsobením medzi Rómami na východe, prípadne na území Rožňavskej diecézy, ktoré je tiež misijné územie?

Svojho času sa hovorilo, že v Rožňavskej diecéze je dosť personálu na počet veriacich. A aj na východe Slovenska je relatívne ešte dosť kňazov.

Niekto by namietal, že aj v Nitre a Bratislave je dosť kňazov.

Ale tu sme už historicky. V reholi je aj úvaha, že by sme išli pracovať týmto smerom. Diskutujeme o tom, zamýšľame sa, že by sme sa mohli venovať aj tomuto apoštolátu. Uvidíme.

Čo považujete ako končiaci provinciál na Slovensku za najväčšie výzvy pre verbistov u nás? Hovorili ste, že evanjelizácia je stále platná. Čo ešte?

Výzvy sa rodia z našej charizmy, ostať misijným rehoľným spoločenstvom a žiť to naplno. Výzvy tvorí aj doba a situácia. V prvom rade objavovať Božiu vôľu, čo od nás Boh chce. Výzvou je nadšená evanjelizácia. Nepripravovať sa, že bude horšie alebo čísla sa menia. Našou úlohou nie je počítať, násobiť, deliť, ale ohlasovať.

Počul som názor, že čísla nie sú dôležité, že v cirkvi nemôžeme ísť na kvantitu a podobne. Fakt je, že počet praktizujúcich katolíkov klesá. Nedávny prieskum ukázal, že z tých, ktorí sa na Slovensku hlásia k viere, chodí aspoň raz za týždeň do kostola 46 percent ľudí. Ako sa dá dnes ohlasovať evanjelium, aby to prilákalo ľudí?

Kedysi dávno sme debatovali o podobenstve o rozsievačovi. Jeden priateľ hovorí, že chybu urobil rozsievač, keď jeho zrná padli do tŕnia alebo na cestu.

Rozsievač sial, aj keď to padlo do tŕnia aj na cestu. Dnes treba tiež siať, hľadať prostredie, kde môžeme siať. To môže byť aj internet či Facebook. Nehovorím, že toto nás spasí, ale zasiať je potrebné aj tam. Treba aj tento priestor napĺňať evanjeliom. Niektoré veci sú možno menej efektívne, ale treba siať.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Často premýšľam, kde sa stala chyba, že počet veriacich tak upadol, že kresťanská Európa sa stala liberálnou a často profánnou. Čo sa stalo, že aj evanjelizácia, ktorá v minulosti fungovala, dnes je aj na smiech?

Zmenila sa celková atmosféra. Raz som jednému redaktorovi hovoril, že koľko dobrých vecí sa robí, či v cirkvi, alebo v rodinách, a vy píšete iba o tom, čo je zlé. Módou je, že sa viera nenosí, a takýto život je dobrý, takémuto trendu sme podľahli. Možno by bolo zaujímavé urobiť prieskum, koľko percent správ sa venuje pozitívnym veciam, vo všetkých oblastiach života sa stalo akýmsi trendom zdôrazňovať a prinášať len negatívne správy.

Keby sme si dnes pozreli, čo sa píše a hovorí aj o cirkvi, mali by sme dojem, že cirkev je niečím zlým. A pritom koľko pekných vecí sa deje aj vďaka posolstvu evanjelia, napríklad v školách či nemocniciach.

V niektorých krajinách by školský systém bez cirkevných škôl skolaboval. Negatívny obraz o cirkvi spôsobil, že sme sa dostali tam, kam sme sa dostali. Mali by sme dávať viac najavo a hovoriť o tom, čo prináša do nášho sveta život podľa evanjelia.

Ešte som sa chcel dotknúť jednej témy. Ako riešite prípady, keď niektorý verbista pôsobiaci v zahraničí šíri v slovenčine na internete niečo, čo nie je v poriadku? Keďže vaše provincie sú národnostne premiešané, môže tam byť riziko, že niekto bude pôsobiť na internete nevhodne a vy ako provinciál o tom ani nemusíte vedieť.

Napríklad spolubrat zo Slovenska pracujúci v cudzine tu rozširuje niečo, čo nie je správne. V takomto prípade tunajší provinciál kontaktuje jeho predstaveného, aby to s ním riešil. Z našej strany ostáva len dobrou radou požiadať daného spolubrata, aby to nerobil, lebo právne sa zodpovedá tamojšiemu predstavenému.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Pavol Kruták sa narodil 28. septembra 1957, pochádza z obce Divina v okrese Žilina. Hoci sa už pred maturitou prihlásil na bohosloveckú fakultu v Bratislave, na štúdium ho neprijali. Zamestnal sa preto v pekárňach, kde rok pracoval ako závozník.

V roku 1978 ho prijali do seminára v Bratislave. Po piatich rokoch štúdia ho 12. júna 1983 vysvätili v Nitre za kňaza. V júli toho istého roku nastúpil na miesto kaplána vo farnosti Nitra-Dolné mesto. Už počas štúdia teológie sa bližšie zoznámil s rehoľným životom. Počas pôsobenia v Nitre sa jeho kontakty s rehoľníkmi verbistami prehĺbili a rozhodol sa vstúpiť do Spoločnosti Božieho Slova.

Dňa 2. augusta 1983 začal svoj rehoľný noviciát. V októbri toho istého roku ho cirkevná vrchnosť preložila na uvoľnené kaplánske miesto do Bánoviec nad Bebravou. Predstavení mu určili nového magistra, aby mohol pokračovať aj v rehoľnom noviciáte.

Prvé rehoľné sľuby skladal v Močenku 8. septembra 1985. V roku 1987 ho preložili za správcu farnosti v Malej Hradnej, okr. Bánovce nad Bebravou. Večné sľuby zložil 8. septembra 1989. Vo februári 1990 sa stal správcom farnosti Čierne v okrese Čadca, ale na žiadosť rehoľných predstavených prešiel do farnosti Sládečkovce (teraz Močenok v okrese Šaľa, kde mala Spoločnosť Božieho Slova prvý misijný dom na Slovensku a po postavení centrálneho misijného domu v Nitre naďalej udržiavala s ňou úzke kontakty).

V júli 1992 ho vymenovali za rektora misijného domu v Nitre na Kalvárii, súčasne sa stal správcom pútnického Kostola Matky Božej, pri ktorom bol misijný dom postavený.

Dňa 1. mája 1998 bol vymenovaný za provinciála Spoločnosti Božieho Slova na Slovensku. V rokoch 1995 až 1998 viedol vydavateľstvo verbistov, v ktorom vyšlo niekoľko knižných titulov s misijnou tematikou a každoročne misijný kalendár.

V roku 2004 odišiel na misie na Filipíny. Zúčastnil sa na pastoračnom kurze v Manile. Počas neho vypomáhal vo farnosti Smokey Mountain. Po niekoľkotýždňovom kurze lokálneho jazyka odišiel do západnej časti ostrova Mindoro. Tam pôsobil v troch farnostiach. V júni 2007 sa vrátil a pôsobil v Nitre ako rektor misijného domu. V máji 2010 sa stal správcom farnosti Terchová. V máji 2016 bol zvolený za provinciála rehole.

(zdroj: knihydominikani.sk)

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0