Organista z košickej katedrály Cieľom nie je prekričať celý kostol, ale vtiahnuť ľudí do liturgie

„Nie je samozrejmosť, že každý deň je v takmer každom kostole spievaná omša. No je to trend, ktorý ide do úzadia, a deje sa tak až priam živelne. Čo bolo kedysi štandard, že každá omša musí byť spievaná, to sa už vytráca,“​ hovorí Jozef Vaško, ktorý je jedným z organistov v košickom Dóme svätej Alžbety.

Poznamenáva aj to, že je potrebné rozprávať sa o spravodlivom ohodnotení organistov. „Tí sú vo všeobecnosti málokde ocenení. A nemusíme sa baviť len o peniazoch.“

Jozef Vaško vyštudoval cirkevnú hudbu na českom konzervatóriu, je predsedom Komisie pre cirkevnú hudbu Košickej arcidiecézy a tajomníkom Hudobnej subkomisie Liturgickej komisie Konferencie biskupov Slovenska. Pôsobí aj ako lektor vzdelávania v Škole cirkevných hudobníkov ECAV a je tiež redaktorom TV Lux.

Aká bola vaša cesta k hudbe, kedy ste si prvýkrát sadli za organ?

Chcel som hrať na gitare, ale nebola v ponuke, tak som si v ZUŠ vybral keyboard. Ani som netušil, čo to je, ale prišlo mi to zaujímavé, keďže to malo klávesy. (Úsmev.)

Neskôr, keď som bol tretiak-štvrták na umeleckej škole, pán farár prišiel za mnou s tým, že má trochu problém s organistami, či by som nehral aspoň na pohreboch. Dal mi knižku s notami, nadšený som ju priniesol učiteľovi a tam sa to postupne začalo.

Neskôr sa bolo treba naučiť svadobné pochody, zvládnuť bežný servis. Až jedného dňa došlo k tomu, že som si mal vybrať, či chcem miništrovať, alebo hrávať. Vybral som si hru.

Ako sa vám v kostole hrávalo?

Pán farár bol veľký motivátor a veľmi tvrdo trestal všetky prehrešky a všetko, s čím nebol úplne stotožnený. Nezriedka na mňa nakričal, chodil som domov s plačom. 

Ale to ma motivovalo. Dodnes si pamätám, mal som slzy v očiach, stál som nad synťákom a hral som tak, aby to bolo lepšie. Bolo to hrozné. (Smiech.)

Ako ste sa potom dostali k odboru cirkevná hudba?

Najskôr som sa dostal na elektrotechnickú školu, ale to nebola cesta pre mňa, pretože som mal problém s matematikou. Vtedy som našiel v Katolíckych novinách krásny farebný inzerát o Cirkevnom konzervatóriu v Opave s odborom cirkevná hudba. A to ma ohromne zaujalo.

Som veľmi vďačný svojim rodičom za odvahu pustiť ma do sveta a za to, že ma celé tie roky podporovali. 

Hudobné vzdelanie v zahraničí otvorí človeku nové obzory, naučí sa viac, získa množstvo kontaktov... Práve to je podľa mňa najväčšia pridaná hodnota.

Tradícia ručného zvonenia Zvonom elektrika škodí, hovorí pamiatkar

Jana Holubčíková

Najvzácnejší slovenský zvon poškodilo niekoľkoročné elektrické zvonenie viac ako 600-ročná ručná obsluha zvonárom.

Prečo kostol vlastne potrebuje organistu?

Liturgická hudba je neoddeliteľnou súčasťou slávnostnej liturgie. Pre veriacich je veľmi ťažké predstaviť si, že by prišli do kostola na nedeľnú či slávnostnú svätú omšu a neznel by tam organ. Kňaz by len prišiel k oltáru a prečítal by úvodný spev.

Zamyslieť sa, či nám organ chýba, môžeme počas Veľkonočného trojdnia, keď spievame bez hudobného sprievodu. Otázka je, či by sme to takto chceli, či si to vieme predstaviť aj počas celého roka.

Na jednej strane je hudba dôležitá, ale hovoríte aj o tichu. Aký je ten správny pomer v chráme?

Mal by byť vyvážený. Samozrejme, keď po prijímaní ostane dve minúty ticho, niektorí veriaci nemusia chápať, prečo je to tak. Čiže tu sa dostávame k tomu, že kňaz ako „dramaturg“ liturgie by mal formovať hudobníka, ale aj veriacich, a vysvetľovať, prečo je to dôležité takto, na čo to slúži.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Veriaci v kostole väčšinou nevedia o organistovi, či a aké má hudobné vzdelanie. Je to vôbec dôležité?

Môžeme snívať o tom, aký by mal byť kvalifikovaný a čo všetko má mať za sebou. Realita je však taká, že dnes si nemôžeme vyberať a robiť nábory na ZUŠ-kách. Naopak, sme radi, keď v kostoloch má vôbec kto hrať.

Samozrejme, najideálnejšie je mať absolvovaný klavír, pretože to je základ, na ktorom sa potom dá stavať. Aj pri štúdiu organu na konzervatóriu sa robí talentová skúška z hry na klavír. Človek musí mať nejaký technický základ.

Čiže ideálne je, ak je organistom klavirista, mladý človek, ktorý je formovateľný a chce sa ďalej vzdelávať. Vieme, že dnešní kňazi sú extrémne zaneprázdnení, a tak nemajú čas riešiť, ako hrá organista, či hrá správnu pieseň...

Čo je ešte úlohou organistov?

Poznať liturgický rok a ku konkrétnemu sviatku vedieť priradiť vhodnú pieseň alebo spev. Lebo keď sa popletiem ja, dopletiem všetkých. (Úsmev.) A mal by, samozrejme, poznať liturgiu.

Je dôležité nájsť kompromis, čo sa páči mne, ľuďom, čo je vhodné, čo ľudia poznajú, pretože hudba má znásobiť úžitok zo slávenia. Ak to nezohľadním, efekt, ktorý sa mohol dostaviť, sa vytratí.

Spomenuli ste, že hlavné slovo má kňaz. Ako vyzerá spolupráca organistu a farára?

Každý kňaz má iný prístup. Jeden má počas omše čas, to znamená, že keď si po svätom prijímaní sadne, treba zahrať pieseň na vďakyvzdanie. Iný sa zase trošku ponáhľa, dokončí purifikáciu po svätom prijímaní a už stojí a čaká, kedy sa skončí pieseň, aby mohol pokračovať ďalej.

Je iné hrať vo všedný deň ráno, keď prichádzajú ľudia, ktorí sa ponáhľajú do práce, a je iné hrať v nedeľu alebo v prikázaný sviatok večer, keď sú veriaci viac sústredení. Je tiež dôležité vedieť vhodne odlíšiť „odtiene“ liturgie. Inak by mala vyzerať slávnostná omša, inak feriálna, inak ranná, inak večerná.

To všetko sú drobné nuansy, ktoré by mal organista rešpektovať, vnímať a vedieť odlíšiť.

Z niektorých liturgií má človek naozaj pocit, že sú prirýchle.

Keď sa ide rýchlo, vyvoláva to v poslucháčovi napätie. Vystupovanie kňaza a organistu vo výraznej miere ovplyvňuje prežívanie veriacich v kostole.

Našou úlohou je, aby sa ľudia cítili dobre a aby bola nedeľná liturgia vrcholom ich týždňa. Pre niektorých je nedeľná omša jediným svetlým bodom počas hektiky celého týždňa. Chcú čas v kostole plnohodnotne prežiť, nielen splniť si povinnosť.

Na druhej strane veriaci môžu len oceniť, že v kostole má kto hrať a nechať už na vás čo a ako.

Zo strany organistu je to obrovská zodpovednosť, ktorú si možno málo uvedomujeme. Ľudí niekam vedieme a sme spolutvorcami liturgie.

Napriek tomu je potrebné citlivo vnímať potreby ľudí a slúžiť im, pretože byť organistom je v prvom rade služba. Tento rozmer je potrebné mať na pamäti, aj keby nás všetci vychvaľovali a ďakovali nám. Pokora má a musí byť na prvom mieste, lebo slúžime pri liturgii, ktorá je vrcholom oslavy Boha – a on je centrom nášho kresťanského života. Na to treba myslieť. 

Máte niekedy počas omše pocit, že musíte ľudí rozospievať, alebo už idete s týmto predsavzatím aj na omšu?

Toto často riešime my organisti medzi sebou, je to jedna z hlavných tém. Delíme sa medzi sebou o nahrávky, dojmy, zážitky.

Hovoríme si s kolegami, tam krásne spievali, choď si tam niekedy zahrať. Tieto pocity má človek väčšinou na Vianoce. Ale fenomén, že celý kostol nadšene spieva koledu, už nie je štandardom, stráca sa.

Vianoce začínajú byť v tomto smere chudobnejšie, ako boli pred desiatimi-dvadsiatimi rokmi. To, samozrejme, platí aj o ostatných liturgických obdobiach.  

Čo sa s tým dá robiť?

Existujú psychologické momenty, napríklad že sa na vhodnom mieste zosilní zvuk organu, čím dokážeme ľudí podnietiť k oduševnenému zapojeniu sa do spevu. Tým, že sa nepočujú, tak sa neboja zapojiť, strácajú predsudky, zábrany.

„Pre niektorých je nedeľná omša jediným svetlým bodom počas hektiky celého týždňa. Chcú čas v kostole plnohodnotne prežiť, nielen splniť si povinnosť.“Zdieľať

Vo väčších farnostiach sa človek nehanbí spievať, lebo je to tam anonymnejšie. V kostole nie sme preto, aby sme hovorili, ten spieva falošne, ten spieva zle, nevie text... My sme tam preto, aby ľudia mali vôbec dôvod spievať. Chceme im ho dať a zároveň sa tie spevy snažíme vyberať tak, aby ich vtiahli do liturgie.

Ako?

Je rozdiel, ak na úvod spievam pieseň bez súvislosti s čítaniami a ostatnými textami, a je iné, keď ich zosúladím.

Dobrým príkladom sú piesne k rozličným svätým, napríklad k Jánovi Nepomuckému. V piatich strofách dvestoročnej básne je prespievaný celý život svätca – to je fantastická vec a málokto si to uvedomí. Veľakrát spievame pasívne, vôbec nerozmýšľame o čom.

A toto je našou úlohou – hudbu podriadiť textu, doplniť ho, vysvetliť, uviesť doň. Ak nechám nádych uprostred slova, úplne zničím celý koncept a celý zámer autora. A je iné, keď rešpektujem frázu a v nejakom logickom celku urobím nádych. Tá veta nadobudne iný význam. Nad tým sa možno málo zamýšľame.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Je jedno, na akom organe hráte?

Budem citovať svojho veľmi dobrého priateľa z Českej republiky, ktorý tvrdí, že dobrý organista zahrá aj na dreve. Je veľká pocta hrať vo veľkých kostoloch, pri veľkých slávnostiach, ale reálny svet je v malej dedinke.

My organisti sa snažíme nebrať najväčšie slávnosti ako bernú mincu, to je pozlátko, vrchol snahy. Ale pri tých veľkých slávnostiach potom vidíme výsledok snahy seba a svojich kolegov.

Ako to?

Na púť do Levoče, Šaštína či na iné významné pútnické miesto prídu ľudia z celej krajiny a tam sa v plnej nahote ukazuje to, ako hrávame v jednotlivých farnostiach.

Pretože nie je dôležité, že ja organista spievam a „prekričím“ kostol, ale to, ako svojou hrou vediem ľudí, aby si dobre zaspievali a odchádzali spokojní.

Mojou úlohou nie je iba hrať, ale výberom piesní aj podporiť aktívnu účasť ľudu na slávení liturgie. Preto mojou povinnosťou ako organistu je dopredu vybrať texty a vhodné piesne tak, aby som skutočne hudbou vystihol tému liturgie.

Dôležité je, aby organista dobre viedol frázu, dýchal s ľudom, aby sa im lepšie prispôsobil.

Kostolník Matej Lelovský V nedeľu som v kostole celý deň. Tejto službe sa prispôsobuje celá rodina

Pavol Rábara Pavol Hudák

Čo všetko zahŕňa služba kostolníka? Čo sa robí so starými sviečkami, zvyšnou svätenou vodou a ako sa čistí kalich a paténa?

Dôležitú funkciu majú všelijaké zobrazovacie zariadenia, monitory, ktoré bežne vídame v kostoloch.

Ľudia si už odvykli nosiť spevníky. A ak si ich aj prinesú, často vidím, že si ich ani neotvoria. A tým pádom sú bez textu a ťažko sa môžu zapojiť do spevu.

Ide o nový trend? Nie je to aj dobou, že niekto ide do kostola napríklad po práci a nemá ho so sebou?

Ťažko povedať. Je to fenomén, ktorý je pre mňa ťažké definovať. Dnes už máme toľko možností – v mobile máme znotovaný spevník, je to úžasná pomôcka.

Môžete v kostole pri hre aj improvizovať?

Improvizácia je nevyhnutná súčasť výbavy každého organistu, pretože málokedy vieme nájsť skladbu, ktorá vyplní krátky priestor.

Napríklad pred evanjeliom, ak sa používa kadidlo, to je asi sedem sekúnd ticha, keď sa incenzuje evanjeliár, a to ticho by tam nemuselo byť, keďže je to slávnostná omša. Práve vtedy môžem zaimprovizovať a ukázať, že toto je skutočne slávnostný moment. 

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Kto vyberá organistu do kostola?

Kňaz, ktorý najlepšie pozná realitu vo svojej farnosti.

Je medzi vami veľa žien?

V profesionálnom svete je to určite menšia polovica. Ale v našom svete cirkevnej hudby si myslím, že je to asi pol na pol.

Ak organista ochorie a je dlhšie práceneschopný, ako sa rieši táto situácia?

Otázka je, ako to má nastavené konkrétna farnosť. Kto zabezpečuje zástup – či organista, alebo kňaz. Sú prípady, že sa ozve kolega, ktorý potrebuje zaskočiť, alebo sa ozývajú aj kňazi, s ktorými sa poznáme.

Nie je samozrejmosť, že každý deň je v takmer každom kostole spievaná omša. No je to trend, ktorý ide do úzadia, a deje sa tak až priam živelne. Čo bolo kedysi štandard, že každá omša musí byť spievaná, to sa už vytráca.

Prečo k tomu došlo?

Zrýchlila sa doba, ľudia majú viac povinností. Poznám organistku, ktorá je vdova, má dve zamestnania, rodinu a popritom ešte hráva v kostole. To je veľmi veľa. A tu sa už dostávame k téme spravodlivej mzdy.

Ako je na tom teda organista? Aká by bola pre ľudí, ktorí hrajú na organe, spravodlivá odmena?

Poznám organistov, ktorí majú vzdelanie, obrovské skúsenosti a majú aj nejaký plat, ale ďalšie tri zamestnania k tomu. Čo je pre mňa vrchol srdciarstva. Človek popri všetkých povinnostiach, aby zabezpečil rodinu, ešte má záujem venovať sa službe organistu.

Nedávno mi písala kolegyňa – odohrala svadbu, na ktorú musela cestovať 30 kilometrov tam a 30 kilometrov späť – a dostala za to 10 eur. Je to spravodlivá mzda? Platila ju rodina, ktorá ju pozvala.

Milodary za sobáš v kostole Kňaz by si peniaze nemal pýtať, svadobčania však zabúdajú aj na poďakovanie

Pavol Hudák

Môžu kňazi alebo farnosti vyžadovať milodary za sobáše? Aké majú skúsenosti s vďačnosťou svadobčanov kostolníci a organisti?

Bola by to pekná svadba bez svadobného pochodu? Aké sú dnes priority pri svadobnom obrade? Pekné svadobné auto, dokonalý účes, tip-top oblečenie alebo kvalitne odohraný obrad v kostole? Aj účasť organistu a hudobný sprievod tohto dôležitého dňa v živote človeka je služba – rovnako ako ostatné, ktoré bežne využívame.

Poďme sa nad tým zamyslieť. Na jednej strane musíme rešpektovať možnosti farnosti, na druhej strane, ak tie možnosti nie sú adekvátne, aj farnosť by mala poľaviť zo svojich požiadaviek.

Ako to myslíte?

Nedá sa očakávať, že človek bude odchádzať od rodiny „len tak“. Organista je vo všeobecnosti málokde ocenený. A nemusíme sa baviť len o peniazoch.

Ľudia pošomrú, pohundrú a nemajú niekedy ostych povedať priamo do očí – dnes to nebol dobré, lepšie bolo za starého organistu.

Aj toto vám hovoria? 

Jasné. Človeka to zraňuje a často kvôli tomu opúšťa službu. Takáto spätná väzba je nepríjemná. A tí ľudia nevedia, čo prežíva, aký mal deň, čo sa mu deje v živote.

Dostávame sa do obdobia, v ktorom nemôžeme mať prehnané nároky na ľudí, pretože organistu je ťažké zohnať. Často potom tá náhrada prichádza z väčšej vzdialenosti a potom je treba financovať minimálne náklady, ktoré má s tým spojené. Nehľadiac na to, že aj čas je dnes drahý.

Každých desať rokov sa pravidelne objavuje nejaká iniciatíva, ktorá chce riešiť cirkevných hudobníkov, ich pracovné úväzky, ale zatiaľ je to len utópia.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Myslíte si, že úloha organistu je podceňovaná?

Ľudia často vnímajú ako samozrejmosť, že prídu do kostola a je tam organista. Uspokojíme sa len so základom, nesnažíme sa ďalej motivovať človeka, aby išiel na školenie či kurz. Že napríklad príde kňaz a povie svojmu organistovi, aby sa vzdelal, a ponúkne mu nejakú protihodnotu. Mám dojem, že toto u nás absentuje.

Čo by bolo spravodlivé riešenie? Zostaviť tabuľkový plat? Koľko za nedeľnú omšu, za obyčajnú, aby tam bolo aspoň aké-také ohodnotenie?

Je to v prvom rade služba – spoločenstvu, kňazovi, cirkvi a hlavne Bohu. Ale treba nájsť vyváženie – je to služba, áno, ale na druhej strane tam treba nájsť spravodlivú odmenu. Aj v normálnom živote platíme za služby.

Ale každá farnosť je špecifická, nedá sa to spaušalizovať. Keby sme nastavili takýto tabuľkový systém, tak je to opäť utópia. Pretože inak by sa to riešilo vo veľkej mestskej farnosti, inak na sídlisku a inak v malej obci.

„Úlohou organistu nie je iba hrať, ale výberom piesní aj podporiť aktívnu účasť ľudu na slávení liturgie.“Zdieľať

Dostali by sme sa k tomu, že organisti by boli spokojní, ale farnosť by to mohlo zruinovať, čo nikto nechce. A ľudia by si mohli povedať – načo budeme investovať do organistu, keď si môžeme kúpiť nejaký elektronický systém, ktorý to isté zahrá za ročný poplatok, ktorý bude stále nižší ako mzda organistu.

Presne preto je to na zodpovednosti veriacich, farskej ekonomickej rady, ktorá by mohla prísť s návrhom, koľko by mohol dostávať organista. Je to o ľuďoch, ktorí poznajú miestne pomery.

Od vlaňajšieho septembra funguje v Košickej arcidiecéze Komisia pre cirkevnú hudbu, ktorej ste predsedom. Čo konkrétne táto komisia rieši, na aké problémy upozorňujete?

Jedným z najväčších problémov sa zdá byť komunikácia medzi cirkevnými hudobníkmi a kňazmi. Tu, samozrejme, nechcem povedať, že je to tragédia a je zodpovedná len jedna konkrétna strana alebo človek. Nikdy to tak nie je, pravda je niekde uprostred.

Uvedomujeme si, že kňazi majú veľmi veľa povinností a komisia je tu preto, že ich chceme odbremeniť. Sme poradným orgánom diecézneho biskupa a jednou z našich prvých aktivít bolo, že sme pripravili dotazník o stave cirkevnej hudby.

Čoho konkrétne sa týka?

Je o organistoch, žalmistoch, zbormajstroch, všetkých cirkevných hudobníkoch. Snažíme sa zistiť, aké majú vzdelanie, čo hrávajú, koľko majú rokov. Na základe dotazníka si tvoríme databázu, v ktorej je približne 250 ľudí.

Výhodou je, že s ľuďmi potom môžeme komunikovať priamo a nemusíme kňazov zaťažovať tým, že vyšiel nový spevník, máme nové noty, že bude také a také stretnutie a podobne.

Chcete tým získať autonómnosť pri riešení ďalších úloh?

Presne tak. S tým, že najdôležitejšie záležitosti prostredníctvom obežníka dostávajú aj kňazi, ktorých pravidelne informujeme o našich aktivitách a prosíme o sprostredkovanie týchto aktivít hudobníkom v ich farnostiach. Nie je to tak, že si vytvárame nejaké vlastné štruktúry, to nie. Naša štruktúra je v prospech všetkých.

Spolupracujeme s teologickou fakultou v Košiciach, podarilo sa nám zorganizovať diecézne stretnutie chrámových hudobníkov, kde ich prišlo vyše 130. Veľmi sa teším, že môžeme diskutovať, sledovať, aké sú problémy medzi hudobníkmi. Pravidelne predkladáme arcibiskupskému úradu súhrn aktivít, plán práce, konzultujeme pripravované aktivity. Našou úlohou je vzdelávať a formovať chrámových hudobníkov.

Trúfli by ste si zahrať omšu so zatvorenými očami?

To nie, neviem hrať spamäti. (Smiech.) Celé konzervatórium som mal preto horšie známky z klavíra.