Kláštor pod bombami Pred 80 rokmi sa začala bitka o Montecassino

Kláštor Montecassino sa majestátne týči na rovnomennej hore v talianskom regióne Lazio, približne 140 kilometrov južne od Ríma. Jeho počiatky siahajú do roku 529, keď tu Benedikt z Nursie založil pôvodný kláštor benediktínskeho rádu a spísal svoju regulu.

Kláštor Montecassino, ktorý bol naposledy obnovený a rozšírený v roku 1349 po zemetrasení, odolával všetkým nepriaznivým okolnostiam 595 rokov – až do 15. februára 1944.

Bitka o Montecassino od 17. januára do 18. mája 1944 sa považuje za jednu z najdlhších bitiek druhej svetovej vojny. Zahynulo alebo bolo zranených až 55 000 spojeneckých a 20 000 nemeckých vojakov, ako aj nespočetné množstvo civilistov. V kláštore našlo útočisko viac ako tisíc ľudí, z ktorých najmenej 250 zahynulo počas bombardovania 15. februára 1944. Ostatným sa podarilo včas utiecť.

Kláštor sa nachádzal na Gustavovej línii, ako sa nazývala séria nemeckých opevnení v strednom Taliansku. Cieľom tejto obrannej línie bolo zabrániť Spojencom, ktorí sa v septembri 1943 vylodili na juhu Talianska, v postupe do bábkovej republiky s hlavným mestom Salò pri Gardskom jazere, ktorá vznikla na severe.

500 ton bômb

Boje na Gustavovej línii sa sústredili na strategicky dobre situované Montecassino. Vojaci Wehrmachtu si na vrchu okolo kláštora vytvorili pozície. Nemecký vrchný veliteľ Albert Kesselring zakázal svojim mužom vstup do kláštora. Napriek ubezpečeniam nacistov a pápeža Pia XII. (1939 –  1958) sa Spojenci nazdávali, že vnútri sú vojaci.

Preto Američania zhodili na Montecassino takmer 500 ton bômb. A tak sa tento útok na jednu budovu považuje za najťažší v dejinách vojenstva. Keďže išlo o jednu z najstarších kresťanských svätýň, vyvolal diplomatické nezhody medzi Svätou stolicou a Spojencami.

Opátstvo Montecassino bolo až do základov zničené bombami. Skutočnosť, že sa ho podarilo v priebehu devätnástich rokov obnoviť podľa pôvodného stavu, z neho robí nielen tragický symbol druhej svetovej vojny, ale aj príklad úspešnej rekonštrukcie.

Poľskí vojaci v ruinách kláštora. Foto: wikipedia.org (Public Domain)

Len jedna miestnosť kláštora nebola prestavaná, lepšie povedané, nemusela byť prestavaná: stredoveká krypta s Benediktovým hrobom zostala ako zázrakom nepoškodená. V jej blízkosti dopadla nevybuchnutá bomba.

Tu sa modlilo približne štyridsať montecassinských benediktínov, ktorí prežili zničenie kláštora. Preto je okolie hrobky jedinou zachovanou stredovekou časťou kláštora. Ani oblúk s nápisom Pax („mier“) nebol zničený.

Umelecké poklady preniesli do bezpečia

Ešte pred začiatkom bitky vojaci Wehrmachtu na príkaz podplukovníka Júliusa Schlegela odviezli knižničnú zbierku, liturgické vybavenie a rúcha, rukopisy, obrazy a relikvie svätého Benedikta do Anjelského hradu v Ríme.

Evakuácia umeleckých pokladov zahŕňala približne sto nákladných áut. Medzi písomnosťami z knižnice boli aj stavebné plány kláštora. Tie umožnili rýchlu obnovu opátstva. V roku 1964 pápež Pavol VI. (1963 – 1978) znovu posvätil kláštor a jeho baziliku – dvadsať rokov po zničení.

V roku 1947 výbor zodpovedný za obnovu opátstva Montecassino vyzval všetkých Talianov, aby počas piatich rokov prispievali desiatimi lírami ročne. To by pokrylo odhadované náklady vo výške 200 miliónov lír. K tomu sa pridali finančné prostriedky od talianskeho štátu a dary z celého sveta.

Na verne obnovenom kláštore už nie je vidieť vojnové zničenie. „Kde stál a ako bol“ – tak znela hlavná zásada nového opáta Ildefonsa Rea pri rekonštrukcii.

Na túre na Monte Cassino však stále môžete vidieť balvany vyrazené zo skaly a muníciu. Vojenské cintoríny na úpätí hory sú ešte pôsobivejšie. Ukazujú smrteľnú deštrukciu multietnickej bitky druhej svetovej vojny.

Pôvodne uverejnené na Kathpress.at. Preložil o. Ján Krupa.