Šéf trenčianskeho Centra pre rodinu Otcovia často prichádzajú s tým, aby sme im opravili deti. My dospelí sa však sami niekedy správame ako pubertiaci

„Naši členovia sa venujú všeličomu – sú aktívni vo svojich farnostiach, pomáhajú v hospici, zastrešujú aktivity v rámci komunity Sant’Egidio alebo dobrovoľníčia v rámci potravinovej banky,“ hovorí Gabriel Chromiak, šéf Centra pre rodinu Trenčín.

„So študentmi sa rozprávame o sebahodnote, randení, láske a sexualite. Je jedno, či je to cirkevná alebo štátna škola, tie deti sú často doráňané z vlastných rodín a potrebujú o týchto veciach hovoriť, potrebujú poznať svoju hodnotu a cenu,“ približuje jednu z aktivít centra.

Porozprávali sme sa spolu o tom, ako z manželských stretiek vyrástla organizácia, v ktorej pracujú stovky dobrovoľníkov – od stredoškolákov po seniorov pred osemdesiatkou.

Ako sa im spolupracuje s farnosťou a mestom? Prečo sa niektorí kňazi pozerajú na ich prácu podozrievavo? Akú rolu hrá kresťanská organizácia v tvorbe Európskeho hlavného mesta kultúry?

Centrum pre rodinu oficiálne funguje od roku 2015, ale jeho korene sú staršie. Ako sa to celé začalo?

Príbeh sa začal v lete roka 1999, keď v Trenčíne na sídlisku Juh vďaka trom manželským párom a aktívnemu kňazovi Jurajovi Križanovi vznikli manželské stretká. Jeden z týchto párov sa zúčastnil na kurze Manželské stretnutia, ktoré bývajú cez leto v Banskej Bystrici. Vrátili sa plní dojmov a nadšenia a chceli niečo také zažiť aj tu v Trenčíne. V roku 1999 išli za kňazom a vďaka nemu vznikli stretká v meste a okolí.

Ja som mal to šťastie, že ma Boh práve v tom čase pozval – hoci som tú výzvu prijal s ťažkým srdcom – bývať do Trenčína.

Prečo s ťažkým srdcom?

Moja manželka je z Trenčianskych Teplíc, ja som bol „ťažký Bratislavčan“. Trenčín bol pre mňa dedina, kde všetci chodia v šuštiakoch a o štvrtej poobede už v obchode nemajú chlieb ani mlieko. Vnútorne som s tým tvrdo bojoval.

Presťahovali sme sa sem v roku 1999 a spomínaný kňaz nás oslovil, či by sme nechceli chodiť na tie novorodiace sa manželské stretká. Ponuku sme prijali.

Zázrakom pre mňa bolo, že ma tie rodiny prijali napriek tomu, že som bol frflajúci a namyslený Bratislavčan. Dodnes si z toho robíme žarty. S pokorou musím priznať svoju vtedajšiu pýchu a som Bohu vďačný, že ma do toho pozval.

Stretká sa začínali s tromi-štyrmi pármi a postupne sa rozširovali, až kým v roku 2015 nevzniklo Centrum pre rodinu. Je to krásny príbeh.

Určite to nebolo úplne priamočiare, že v roku 1999 vznikli stretká a zrazu ste si povedali, že založíte centrum. Ako sa to vyformovalo?

Nebolo to priamočiare ani jednoduché. Od roku 1999 sa stretávali tri-štyri páry a túžili sme tú skúsenosť odovzdávať ďalej. Postupne prichádzali ďalšie páry, robili sme neformálne aktivity, kurzy, výlety.

Mali sme deti v podobnom veku a zažili sme skúsenosť, že nás Boh spája – aj cez našu nedokonalosť, naše pády, tehotenstvá. Ťažké aj radostné chvíle, ktoré sme spolu prežívali, boli úžasný čas, ktorý stále pokračuje.

Manželské stretká ste si viedli sami alebo ich niekto moderoval? Nie je predsa ľahké len tak sa pred známymi z farnosti otvárať so svojimi ťažkosťami.

Čo sa týka facilitácie stretiek, vždy tam bol zodpovedný pár – skôr ako informačný článok, nie ako nejaký nadriadený. Nikto to nebral tak, že je niečo viac, lebo je vedúci.

Program bol postavený na spoločnej prednáške a následných rozhovoroch v malých skupinkách podľa pripravených materiálov. Tohto sme sa teda nebáli.

Bohu vďaka za kňaza, ktorý bol vtedy správcom vo farnosti Trenčín-Juh. Mal pre to srdce, aktívne pomáhal s vyhľadávaním nových párov.

Napríklad moju manželku odchytil pri kočíkovaní pred kostolom a pozval nás. Sám sa na tých stretkách zúčastňoval. Stretávali sme sa každú druhú stredu o ôsmej večer po bytoch na sídlisku. Niekedy sme sa smiali, že keby nás videla sociálka, ako o desiatej večer tlačíme kočíky so spiacimi deťmi po sídlisku, tak nám ich zoberie.

Keď sa počet párov zvyšoval, postupne sme sa delili. Dnes máme 25 skupiniek. Kňaz motivoval aj kaplánov, aby na stretká chodili. Hoci sme mali aj my svoje „novorodenecké trampoty“ a nie každý si hneď so všetkými sadol a dokázal sa otvoriť, kňaz nás vedel usmerniť a povzbudiť.

Cítili sme, že sa nechceme len stretávať, ale aj slúžiť nejako inak. Začali sme robiť modlitby otcov, modlitby matiek, kurzy prípravy na manželstvo, prirodzeného plánovania rodičovstva, sederové večere, výlety či plesy rodín.

Predmanželské prípravy viedli vaši členovia?

Viac-menej áno. Prebrali sme štafetu od starších párov, ktoré sprevádzali snúbencov pred nami. Jedného dňa nám povedali, že im už nemajú čo povedať, tak sme nastúpili my.

Postupne sme si vytvorili systém a tím, ktorý celý program kurzov zabezpečoval.
 

Gabriel Chromiak. Foto: Postoj/Adam Rábara

Začali ste robiť kurzy. Ako to viedlo k založeniu občianskeho združenia v roku 2015?

Manželské stretká a skupinky sme vnímali ako požehnané Božie dielo. Prišiel čas, keď kňaz, ktorý bol pri ich vzniku, odišiel. S kamarátom sme sa potom bavili, že sme sa pri ňom mali ako prasce v žite.

No nie každý kňaz má rovnakú charizmu, nie každému je to blízke. Prišli iní a už to nebolo také ako predtým, tak sme boli nútení postaviť sa na vlastné nohy.

Vnímali sme, že Trenčín je jedno z posledných krajských miest, ktoré nemá centrum pre rodinu. Naše aktivity už mali také parametre, že sme ako centrum mohli fungovať. Navštívili sme vtedajšieho pána farára s tým, že hľadáme priestory, kde by sme mohli založiť občianske združenie a mať jeho sídlo.

Farnosť mala neobývané priestory v meštianskom dome, kde predtým žili kapláni. Rok sme farára „masírovali“, až kým s požehnaním nitrianskeho biskupa Viliama Judáka v roku 2015 centrum nevzniklo.

Stretli sa požiadavky z biskupstva aj ochota pána dekana Kupčíka, ktorý poskytol priestory. Keďže sme už spolupracovali na snúbeneckých prípravách, prirodzene to splynulo dokopy.

Nedá sa povedať, že rodinné stretnutia si založili centrum, skôr to vyšlo zo širokého pléna. No takmer všetci zúčastnení boli súčasťou manželských stretiek.

Pamätám sa na stretnutie v Dolnej Súči, kde boli manželia Zajíčkovci z Centra pre rodinu v Ostrave. Ich svedectvo a skúsenosti ma nakopli. Povedal som si, že do toho pôjdem. Spolu s ďalšími sme dekana Kupčíka trocha „dokopali“ k tomu, aby do toho išiel s nami.

Nebolo to úplne jednoduché. On mal nejakú predstavu, my sme mali nejakú predstavu. Boli sme aj v Nitre, kde už centrum pre rodinu fungovalo. Bližšia sa nám však javila ostravská forma. Založili sme občianske združenie, aby sme mohli zastrešiť aktivity, ktoré tu už existovali, a zároveň dať priestor aj iným ľuďom, aby sa realizovali so svojimi prorodinnými nápadmi. Chceli sme tiež na svoje činnosti získavať zdroje.

V roku 2015 ste začali fungovať. Vedeli ste presne, čo chcete robiť? 

Vedeli sme, čo chceme, no nenazval by som to jasným programom. Inšpirovala nás Ostrava.

Prvým veľkým programom bol kurz efektívneho rodičovstva, ktorý sme spravili aj vďaka nim. Lektori z Ostravy za nami dochádzali osem týždňov, každú stredu cestovali dve hodiny tam a dve späť. Bolo to niečo, čo nás utvrdilo v tom, že ideme dobrou cestou.

O čom bol ten kurz?

V tom čase sme mali dospievajúce deti. Daný program nám umožnil pochopiť, prečo sa deti v tom veku správajú tak, ako sa správajú. Jedným z hesiel je, že ani chyba nie je zlá. Keď spravíte v rodine, vo výchove, pri sprevádzaní detí chybu, vždy sa dá povedať „prepáč“. Každá situácia má svoje riešenie.

Deti nie sú naším vlastníctvom, sú darom, ktorý je chvíľu s nami a potom pôjdu svojou cestou. Našou úlohou nie je len to, aby boli šťastné a zdravé, ale aby sme ich naučili zodpovednosti a tomu, že keď spadnú, dokážu zase vstať. Jednoducho, aby sa naučili zdolávať prekážky.

Preto radšej hovoríte o sprevádzaní než o výchove?

Áno. Nám to veľmi pomohlo pochopiť dynamiku v rodine – rozdiely medzi prvorodeným dieťaťom, „sendvičom“ či benjamínkom. Uvedomil som si, že dôležitý je vzťah, nie výkon. Nie je podstatné, či má dieťa jednotku zo slovenčiny, ale to, či vynaložilo úsilie a aký máme spolu vzťah.

Deti nemáme odmeňovať, ale oceňovať. Nie chváliť, ale byť pri nich.

Takže to bola prvá aktivita Centra pre rodinu pre verejnosť.

Ako ste mali na začiatku zabezpečené financovanie?

V roku 2015 to bolo čisto o dobrovoľníctve. Pri vzniku občianskeho združenia nás bolo nejakých desať ľudí, nemali sme zamestnancov. Členské bolo 20 eur, zložili sme sa možno dvakrát.

V rámci okruhov našich známych sme oslovovali právnické osoby, začali sme písať projekty, získavať granty a dotácie na aktivity, nemali sme pravidelné financovanie. Už v tom čase nás finančne podporila aj Nitrianska diecéza.

Musím však veľmi oceniť spoluprácu s mestom Trenčín. Je až neštandardne dobrá. Cítime podporu od vedenia mesta aj zamestnancov – a tým nemyslím len ekonomickú.

Mnohí si dokonca myslia, že sme mestská alebo cirkevná organizácia. Pravidlom však je, že miestny pán farár je vždy členom OZ, aby videl, čo sa v „jeho“ farských priestoroch deje.

Budovali ste si vzťah s mestom dlho?

Je to proces. Každý vzťah sa formuje a vyvíja, ale od začiatku to bolo nastavené dobre.

A vzťah s miestnou farnosťou?

Sme z viacerých farností (Juh, Orechové, Mesto, Trenčianske Biskupice, Kubrá) a dokonca z troch diecéz – Nitrianskej, Trnavskej a zo Žilinskej. Trenčín je na ich hranici.

Neriešime, či niekto býva v Dubnici a je zo Žilinskej diecézy alebo v Adamovských Kochanovciach, kde je už Trnavská arcidiecéza. Sme otvorení pre každého, neriešime ani vierovyznanie.

Keď sa vrátim k vašej otázke – spolupráca s trenčianskou farnosťou sa príchodom nového pána farára významne zlepšila. Nie že by predtým bola zlá, ale od leta cítime novú dimenziu našich vzťahov.

Čo sa týka spolupráce s inými farnosťami – niekde sa nám spolupracuje lepšie, inde je to zložitejšie. Závisí to od toho, nakoľko ich naša činnosť osloví.

Centrum pre rodinu má nielen nadmestský, ale aj naddekanátny dosah. Snažíme sa komunikovať a spolupracovať so všetkými okolitými farnosťami Trenčianskeho, Nemšovského aj Bánoveckého dekanátu. Na niektoré aktivity k nám prichádzajú účastníci z celého Slovenska.

Vzhľadom na pozitívne skúsenosti pri vzniku manželských stretiek aj Centra pre rodinu je nám veľmi blízka myšlienka synodálneho kráčania spolu.

Spolupráca s farnosťami závisí od toho, kto je práve farárom?

Áno. Niektoré farnosti s nami spolupracujú viac, iné menej. Je to otvorené.

Vzťah je vecou dvoch. Nechcem teda povedať, že za to môžu tí druhí, sme za tým aj my.

Snažíme sa raz za rok chodiť na dekanátne rekolekcie, primárne Trenčianskeho a Nemšovského dekanátu, aby sme kňazov informovali o tom, čo sa deje v centre, čo pripravujeme, aké sú naše vízie a predstavy.

Funguje to?

Viac-menej to funguje. Tento rok sme síce neboli, ale verím, že na budúci rok sa s kňazmi zase stretneme. Pozývame ich tiež na spoločné aktivity, napríklad na Deň rodiny, ktorý sa začína svätou omšou, alebo na ples rodín.

Kňazi sa menia, musíme si znova a znova získavať ich dôveru. Niektorým sa naše aktivity môžu zdať „podozrivé“, pretože ich nepoznajú alebo sú povedzme konzervatívnejší.

Čo sa im zdá podozrivé?

Stretávame sa napríklad s otázkami, na základe čoho robíme snúbenecké náuky. My máme poverenie od Konferencie biskupov Slovenska aj od nášho otca biskupa Judáka. Máme certifikáty, sme odborne pripravení.

Pozitívne pre nás určite bolo, že už počas fungovania Centra pre rodinu pôsobil v Soblahove a neskôr na Skalke terajší biskup Peter Beňo. Pozná našu činnosť, bol priamo na kurzoch prípravy na manželstvo, sedel tam, počúval, zapájal sa.

Keď kňaz získa skúsenosť s nami osobne, jeho prístup je úplne iný a z jeho farnosti potom napríklad prichádzajú páry na kurzy prípravy na manželstvo, poradenstvo či rozhovor.

Aké máte s týmito kurzmi skúsenosti?

Nie je cieľom robiť z toho masovú akciu. Pre nás je to služba snúbencom. Kurz je len začiatok, to dôležité ich čaká až potom v manželstve.

Čo si budeme hovoriť? Osemdesiat percent snúbeneckých párov už pred svadbou žije spolu a pre mnohých je to len „povinná jazda“. Ale z dotazníkov máme spätnú väzbu, že deväťdesiat percent z nich odchádza povzbudených a obohatených.

Snažíte sa s pármi pracovať aj ďalej po kurze?

Snažíme sa, ale nie celkom sa nám to darí. Nie som s tým spokojný. Zatiaľ sa nám nedarí osloviť ich tak, aby sa po kurze stretávali naďalej a budovali vzťahy v rámci komunity.

Trend je skôr taký, že to nechajú vyšumieť a ozvú sa, až keď sa objaví nejaký vážny problém. Vtedy prichádzajú do našej poradne. Máme tam psychológa, kouča, smútkového poradcu, párového poradcu, sociálneho pracovníka aj právnika. Slúžia bezplatne pre rodiny a manželské páry.

Ako ste prišli k založeniu poradne? Tiež z nejakej konkrétnej potreby?

Sme veľká skupina – dnes máme v manželských strekách 25 skupiniek –, väčšina z nás má nejakú odbornosť a všetci majú životné skúsenosti. Keď niekto potreboval pomoc, mohli sme ho nasmerovať na konkrétneho odborníka.

Boh však pre nás pripravil úžasnú vec – navštívili nás dve dámy z Nadácie J&T s tým, že u nás chcú podporiť nejaký konkrétny projekt. Ponúkli sme im projekt poradne a vďaka ich finančnej podpore sme mohli uzavrieť dohody s odborníkmi.

Poskytujeme bezplatné poradenstvo pre kohokoľvek, samozrejme, v duchu kresťanskej morálky. Nikomu nebudeme pripravovať papiere na rozvod, skôr sa snažíme pomôcť ľuďom zorientovať sa v ťažkej situácii.

Sú títo odborníci priamo z vašich manželských stretiek?

Väčšina áno, ale nie je to podmienka. Podmienkou je, aby to bol veriaci, praktizujúci kresťan, s ktorým máme pozitívnu skúsenosť.

Ako sa o poradni dozvedá široká verejnosť?

V rámci tímu máme človeka, ktorý má na starosti propagáciu, rieši to cez sociálne siete a internet. Minimálne raz za rok dávame oznamy aj do farností. Chceme, aby kňazi vedeli, že nás môžu svojim farníkom odporučiť.

Inšpirovali sme sa v Ostrave, kde majú špecialistov aj na manželskú mediáciu, je to kvalitná práca. Hovorili, že tretinu klientov majú zo Slovenska – a že nie všetko, s čím ľudia prichádzajú do spovednice, je na spoveď.

Kontakt s vizitkou na poradňu majú k dispozícii kňazi. Posielali k nim do centra ľudí, u ktorých identifikovali nejaký problém, s ktorým potrebovali odbornú pomoc.

U nás sa to ešte úplne nepodarilo dostať v takej miere do povedomia. Na rekolekciách kňazov povzbudzujeme, aby sa na nás s dôverou obracali.

Okrem prípravy snúbencov a poradne robíte aj množstvo zážitkových akcií. Čo všetko tam patrí?

Naše aktivity delíme na prevenciu, intervenciu a poradenstvo. Našou „vlajkovou loďou“ v prevencii sú programy Otec a syn a Otec a dcéra. Sú to veľmi žiadané programy, ktoré sa zvyčajne rýchlo obsadia. Pred tromi rokmi sme k suchému variantu pridali aj morský – týždenný pobyt na lodi v Chorvátsku.

Tieto programy sú pre dospievajúcich (14 – 16 rokov) a ich otcov. Nie je to len o zážitku, ale o podpore vzťahu. Často otcovia prídu s tým, aby sme im „opravili“ dcéru alebo syna, ale je to hlavne o nás otcoch.

Opäť sa vraciam k efektívnemu rodičovstvu – kto má byť v tom vzťahu múdrejší a skúsenejší? My dospelí sa niekedy správame rovnako samoľúbo ako tí 14-roční. Program Otec a syn/dcéra nám dáva možnosť otvoriť oči.

Mám štyri deti; tri dcéry a syna. S každým som na takom programe bol. Veľmi to pomohlo našim vzťahom.

Ako taký program prebieha?

Sú tam prítomní animátori pre mladých aj pre otcov a minimálne jeden kňaz. Nie je to o tom, že sa celé dni modlíme, sú tam zážitkové veci aj prednášky. Diskutujeme, počúvame a budujeme vzťah.

Otec je v čase dospievania pre dcéru aj syna kľúčový. Dcéra potrebuje od otca, aby ju voviedol do mužského sveta, aby spoznávala, čo je dôležité pri randení a chodení. Aby jej dal počuť, že je krásna a milovaná, aby to potom nehľadala u niekoho, kto by to mohol zneužiť.

Aj syn potrebuje byť otcom vovedený do sveta dospelých mužov. Potrebuje niečo, ako boli kedysi napríklad indiánske iniciačné rituály, s mužom, ktorý tú cestu už prešiel.

Viac o programe nechcem rozprávať. Má byť zahalený rúškom tajomstva, aby to pre účastníkov bolo prekvapenie.

A čo matky? Tie nepotrebujú pracovať na vzťahoch s deťmi toľko čo otcovia?

Radi by sme „upiekli“ aj program pre mamy. Zatiaľ sme, žiaľ, nenašli ženu, ktorá by si takýto program zobrala za svoj a začala ho realizovať.

V Žiline alebo Bratislave niečo také existuje pod názvom Keby ženy vedeli alebo Matka a dcéra. My na to momentálne nemáme kapacity.

Naši členovia sa venujú všeličomu – sú aktívni vo svojich farnostiach, pomáhajú v hospici, zastrešujú aktivity v rámci komunity Sant’Egidio alebo dobrovoľníčia v rámci potravinovej banky. Nemusia robiť len pre centrum.

Gabriel Chromiak. Foto: Postoj/Adam Rábara

Koľko ľudí v rámci centra funguje?

Presné číslo všetkých zapojených vám nepoviem, ale štatistiky za rok 2024 sú povzbudivé. Celkovo naši dobrovoľníci odpracovali 5 930 hodín. Zapojilo sa 390 dobrovoľníkov, z toho veľká časť boli študenti. Vracajú sa aj dospelí dobrovoľníci, najstarší mal takmer 80 rokov.

Spolupracujeme so strednými školami, najvýraznejšie sa nám to darí s Piaristickým gymnáziom Jozefa Braneckého. Sme si blízki hodnotovo, ale aj ľudsky.

Študenti tejto školy k nám prichádzajú ako dobrovoľníci a my chodievame k nim s programom Škola osobného života – Výchova ku vzťahom, kde sa so študentmi rozprávame o sebahodnote, hodnotách, randení, láske a sexualite. V rámci vzájomnej spolupráce pripravujeme pre študentov tejto školy aj duchovné obnovy.

Záleží nám na budúcej generácii. Nie je nám ľahostajná. V princípe je jedno, či je to cirkevná alebo štátna škola, tie deti sú často doráňané z vlastných rodín a potrebujú o týchto veciach hovoriť, potrebujú poznať svoju hodnotu a cenu.

Aké ďalšie formačné kurzy ponúkate?

Najvýznamnejšou formáciou sú naše manželské stretká. Je to svojpomocná skupina troch-štyroch manželských párov, ktoré sa pravidelne každé dva týždne stretávajú, modlia, zverujú a tým vzájomne obohacujú.

Keďže je nás veľa, je už náročnejšie, aby sme sa všetci stretli. Aj preto raz ročne organizujeme Púť rodín na Skalku a „rodinné sväté omše“.

Ďalšími svojpomocnými skupinami sú anonymní alkoholici, ale vieme pomôcť aj gamblerom alebo sexholikom.

Novorodiacou sa svojpomocnou komunitou je stretko PZP – Príď zažiť prijatie pre osamelých a rozvedených, ktorí si prešli traumou rozpadu vzťahu alebo stratou partnera. Funguje to trochu na štýl anonymných alkoholikov – 12-krokový program, kde si ľudia priznávajú zlyhania a delia sa o svoju bolesť.

Poslednou novinkou je program pre vekovo zrelšie manželské páry s názvom Cesta k hlbšiemu vzťahu – Druhá šanca manželov 50+, Manželské večery.

Taktiež sa spolupodieľame na organizácii celoslovenského programu Amoris pre manželov. Niekoľkokrát ročne sme pripravovali pre nezadaných Katrande Speed Dating.

Obdobou už spomínaných programov Otec a syn, Otec a dcéra sú podobné akcie pre mladšie deti s názvom Otec a junior.

Potom sú tu väčšie podujatia, napríklad Deň rodiny, Národný týždeň manželstva, Ples rodín, Pohľaduplný adventný čas, Rodinný florbalový turnaj, denné letné tábory, Letné kino, Svätomartinský lampiónový sprievod, Noc literatúry, Deň dobrovoľníkov či rôzne výlety.

Plánujeme tiež rozbehnúť niečo pre jednorodičov, to je silná skupina ľudí a majú to v živote nesmierne ťažké. Snažíme sa pripraviť na to, aby sme pre nich vedeli byť nápomocní.

Na jeseň sme spustili projekt Sára – odľahčovaciu službu pre rodiny, čo je v podstate taký dobrovoľnícky babysitting.

Dobrovoľníkov máte teda od študentov až po 80-ročných seniorov.

Presne tak. Mladí študenti sú u nás často cez program DOFE (Cena vojvodu z Edinburghu). Majú u nás odslúžiť dobrovoľnícke hodiny, my sa snažíme za ten čas s nimi vybudovať vzťah, aby v aktivitách centra videli zmysel a vracali sa aj neskôr. Potom sú tu dospelí dobrovoľníci z našich stretiek a ľudia „zvonku“, ktorých u nás niečo zaujalo a chcú nezištne pomáhať.
 

Bez nich by sme neurobili takmer žiadnu aktivitu. Za každou jednou aktivitou či podujatím stoja naši dobrovoľníci.

Máte v centre mesta aj kaviareň, však?

Od roku 2018 prevádzkujeme komunitnú klubovňu s kaviarničkou. Je to taká naša „zelená oáza“ so záhradou v centre mesta. Ľudia tam môžu len tak prísť, sadnúť si a načerpať sily, nie je podmienkou, že si musia niečo kúpiť.

Je to pre nás nástroj evanjelizácie – ponúkame prijatie, nehanbíme sa za to, že sme kresťania, a návštevníkom pri káve povieme, čo všetko v centre robíme. Porozprávame sa s nimi a podľa vývoja rozhovoru ich prípadne pozveme na niektorú z aktivít centra.

Ste zapojení aj do programu Európskeho hlavného mesta kultúry. Čo to pre vás znamená?

Sme vďační, že sme súčasťou toho príbehu. Boli sme aj jedným z ambasádorov pri získavaní titulu.

Sme vďační Bohu, že môžeme robiť aktivity aj v rámci štatútu Európske hlavné mesto kultúry. Chceme zviditeľniť Trenčín aj komunity, ktoré tu žijú – vrátane tej našej rodinnej, kresťanskej. 

Sme súčasťou EHMK ako komunita. Štrnásteho februára sa začína oficiálny otvárací ceremoniál a my chceme byť pri tom.

Vďaka titulu EHMK sme získali nenávratný finančný príspevok z európskych peňazí na obnovu našich priestorov. Do cirkevnej budovy, kde sme v nájme, prichádza skoro trištvrte milióna eur.

Aj vďaka tomu cítim morálny dlh voči mestu.

Ako ste do programu EHMK zapojení konkrétne?

Chceme, aby naše aktivity počas EHMK neboli len tie isté čo doteraz. Program sa stále vyvíja, snažíme sa komunikovať so zodpovednými za jeho prípravu. 

Vzhľadom na to, že budova Centra pre rodinu prechádza v súčasnosti aj vďaka EHMK rekonštrukciou, nevieme úplne presne, kedy do celého procesu zasiahneme. Veríme, že sa nám podarí všetko stihnúť tak, aby sme na jar 2026 mohli už v novozrekonštruovaných priestoroch organizovať akcie pre rodiny aj pre návštevníkov Trenčína.

Plánujeme napríklad Beh manželov ulicami mesta alebo rodinný bedmintonový turnaj, kde by proti sebe hrali manželské páry, či nedeľné hudobné popoludnia v záhrade.

Radi by sme tiež zorganizovali sezónne výstavy v exteriéri aj v interiéri našich novozrekonštruovaných priestorov. Pre seniorov chystáme edukatívny program Zrelí na dobu digitálnu. Pre rodičov a školopovinné deti pripravujeme počas jarných prázdnin Prázdninový tvorivý týždeň.

Takže ste do programu zapojení naozaj bohato.

Bolo by z našej strany falošné, keby sme sa len „priživili“ na značke EHMK tak, že by sme k starým aktivitám len pridali jeho logo. Chceme urobiť niečo navyše. Prináša to pre nás nové výzvy a povinnosti, aj v komunikácii s Kreatívnym inštitútom Trenčín, ale verím, že si mesto tento titul zaslúži a že sa tu návštevníci aj obyvatelia budú cítiť dobre. Že si ten rok spolu užijeme.

Ako sa vám spolupracuje s tímom EHMK, teda s ľuďmi z Kreatívneho inštitútu? Sú to skôr mladí mestskí liberáli a vy zastupujete katolícke, teda konzervatívnejšie prostredie.

Neviem úplne presne posúdiť, kto tam pracuje. Nám je jedno, či sú tam liberáli či konzervatívci – Centrum pre rodinu je tu pre všetkých.

Pre mňa sú to v prvom rade ľudia, ktorých Boh miluje možno ešte viac ako mňa. Dôležité je hľadať a nachádzať to, čo nás spája pre dobro ostatným.

Priznám sa, že zatiaľ bola tá komunikácia slabšia, stále k sebe hľadáme cestu. Tím EHMK sa tiež od začiatku projektu dosť obmenil. Privítal by som o niečo intenzívnejšiu komunikáciu s programovým vedením tímu EHMK. Veríme, že sa to bude postupne zlepšovať, a to aj vďaka našej novej spolupracovníčke, ktorá v minulosti pracovala pre Kreatívny inštitút.

Ide to po malých krôčikoch. Chápem, že toho majú veľa a sú zodpovední za celý obrovský program. Nemôžu sa len tak spoliehať na to, že nejaké centrum niečo urobí. My sa snažíme na tie dvere klopať – či sú privreté, alebo pootvorené – a chceme do tej spolupráce vstúpiť naplno. Bol by som rád, keby nadobudla ešte väčšie rozmery.