60 rokov od úmrtia Vendelín Javorka, prominentný väzeň sovietskeho gulagu podľa svedectiev zo zachovaných listov

Pred šesťdesiatimi rokmi odišiel do večnosti neúnavný misionár, prvý rektor Pápežského ruského kolégia, diplomat, väzeň gulagu a trpiteľ za vieru, jezuitský páter Vendelín Javorka. Celý svoj život venoval záchrane duší pre nebo a nezmazateľne sa vpísal aj do dejín jezuitskej spoločnosti už na začiatku jeho sľubne sa rozvíjajúcej duchovnej kariéry.

V prelomovom období v roku 1919 sa stal rektorom najdôležitejšieho slovenského jezuitského kláštora v Trnave a pomáhal tak reholi vštepiť program emancipácie od svätoštefanskej koruny a vtlačiť jej nového slovenského ducha. Vďaka nemu sa v Ružomberku podarilo založiť tretiu jezuitskú komunitu, ktorá mala čeliť ateizačnej propagande prisťahovaných českých úradníkov a robotníkov v ružomberskom prostredí.

Po niekoľkých rokoch úspešnej práce bol povolaný do Ríma, pretože si ho generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej, poľský aristokrat Włodzimierz Ledóchowski, vybral na budovanie „ruskej misie“.

Skutočnosť, že sa 29. októbra 1929 stal prvým rektorom Pápežského ruského kolégia v Ríme, známeho aj ako Russicum, ako aj jeho čiastočne až dobrodružné misijné cesty na Ďalekom východe v Charbine a Šanghaji sú viac-menej známe. Nedávno bol o tom natočený dokumentárny film režiséra a scenáristu Matúša Demka s názvom Vendelín Javorka: Misia nekončí.

Slovenský „Odyseus“ sa vracia domovPripomíname si 60. výročie smrti pátra Vendelína Javorku

Matúš Demko

Bohoslužby s koncom o piatej ráno

Oveľa menej známe sú osudy jezuitského misionára po roku 1941, keď ho Svätá stolica vyslala na misiu do ukrajinsko-rumunskej Bukoviny, multináboženskej a multietnickej oblasti, po skončení prvej svetovej vojny pričlenenej k Rumunsku, po roku 1940 na základe tajného dodatku k paktu Ribbentrop-Molotov krátkodobo okupovanej Sovietskym zväzom a na konci druhej svetovej vojny rozdelenej medzi Rumunsko a ZSSR.

V Bukovine vládol nedostatok gréckokatolíckych kňazov znalých cirkevnej staroslovienčiny, pretože takmer všetci opustili svojich veriacich a ušli na Západ alebo boli vyhnaní sovietskymi okupačnými úradmi. Rumunské úrady síce po ich odchode dosadzovali do vyprázdnených farností nových kňazov, tí však sväté omše slúžili v rumunčine, čím rumunizovali zväčša ukrajinských gréckokatolíkov.

Gréckokatolícka cirkev na Ukrajine, jedna z mála ukrajinských sociálnych štruktúr, dokázala rumunskému tlaku odolať, nedokázala však odolať novej sovietskej okupácii po „oslobodení“ v roku 1944.

Javorka sa do duchovného a svetského centra Bukoviny, mesta Černovice, prisťahoval začiatkom roka 1942 a v ťažkých podmienkach tejto chudobnej krajiny nahrádzal chýbajúcu pastoráciu. Prakticky celé mesiace nasledujúcich troch rokov trávil cestovaním, aby aj v tej najodľahlejšej farnosti mohol slúžiť sväté omše, spovedať či udeľovať sviatosti.

Jedno z mála zachovaných osobných svedectiev Vendelína Javorku vypovedá o jeho skúsenostiach s pastoráciou. List písaný v taliančine je datovaný dňom 29. apríla 1942, je adresovaný generálovi jezuitov Ledóchowskému a uložený v Slovenskom národnom archíve vo fonde Karola Sidora.

V liste Javorka píše: „Práce je veľa, pretože nie je toľko kňazov, koľko by bolo potrebné. Kňazi latinského obradu sú na tom lepšie, pretože počas boľševickej invázie všetci zostali na mieste, zatiaľ čo ženatí kňazi rusínskeho obradu všetci utiekli do Nemecka – okrem jedného, mládenca žijúceho v celibáte, ktorý pred štyrmi rokmi dokončil štúdium v Ríme. Z tých, ktorí utiekli, sa vrátili iba traja; ostatní sú stále v Nemecku – takže farnosti sú bez kňazov. Za týchto okolností pomáham spovedaním a kázaním v rôznych komunitách: latinských a východných.“

Vendelín Javorka v Černoviciach. Foto: súkromný archív Ing. Bohuša Kaliarika

Maria Termena, Javorkova farníčka z Černovíc. Foto: súkromný archív Ing. Bohuša Kaliarika

Svoje dojmy z častých ciest opisuje takto: „Vo veľkej miestnosti nás bolo deväť, rodičia a deti a ja, desiaty. Spal som úplne oblečený na lavici za stolom. Okolo 3. hodiny ráno mi vyhrávali dve novonarodené jahňatá, skákali a bľačali po miestnosti. Nevadí! Môj žalúdok je zdravý, pretože jem jediné jedlo trikrát denne, polentu. Iné jedlo nie je, s trochou mlieka alebo bryndze. Veľkonočné trojdnie som oslávil v troch rôznych komunitách, dosť vzdialených od seba. Keď večer prišla Biela sobota, po štvorhodinovej ceste na voze som spovedal až do polnoci. Silno snežilo, ale napriek tomu sa procesia okolo kostola konala v snehu s hrúbkou asi 30 cm. Bohoslužby som ukončil okolo 5.00 ráno. Bol som unavený a premýšľal som, že si trochu oddýchnem, ale chlapci mi nedali oddych a každú hodinu zvonili zvony in signum magnis gaudii.“

Tu treba dodať, že Javorka už nepatril medzi najmladších a po príchode do Černovíc oslávil šesťdesiate narodeniny. Navyše ho trápila reuma, ischias a aj silné bolesti chrbtice.

Jeden z posledných, ktorí slúžili v staroslovienčine

Po pričlenení Bukoviny k Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike sa Javorka ocitol na území Sovietskeho zväzu. Sovietske úrady sa na pričlenených územiach západnej Ukrajiny správali ku gréckokatolíckej cirkvi spočiatku zdržanlivo a Javorku nechali niekoľko mesiacov naďalej vykonávať pastoráciu.

S vedomím stanislavského biskupa Hryhorija Chomyšyna sa stal správcom černovického Kostola Nanebovzatia Panny Márie a v tejto novej úlohe ho akceptovali aj sovietske úrady. Biskupovi Chomyšynovi, s ktorým sa Javorka poznal z jeho biskupskej vysviacky v Ríme, napísal v auguste a septembri 1944 dva listy, v ktorých hodnotil situáciu vo farnostiach.

V prvom z nich opísal, ako sa dostal na Bukovinu a aké mal pastoračné skúsenosti. V druhom liste písal: „Počas troch rokov som každý mesiac cestoval z jednej farnosti do druhej, starajúc sa o veriacich. V roku 1943 jeho excelencia biskup blažský menoval pre všetky farnosti rumunských kňazov, tak minulý rok sa tam liturgia konala v rumunskom jazyku. Rumunské úrady mi spôsobili množstvo ťažkostí, aby som nemohol vykonávať bohoslužbu v slovanskom jazyku.“

Stratený v gulagochVychovával misionárov pre boľševické Rusko, sám skončil na Sibíri

Imrich Gazda

Pred zatknutím v júni 1945 bol Javorka teda jedným z posledných kňazov, ktorí slúžili bohoslužby v staroslovienčine, za čo si vyslúžil úctu a obdiv mnohých miestnych veriacich.

Jedna z nich Maria Termena z Černovíc, ktorá sa neskôr stala hlasom tajnej ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi na Bukovine, poslala po Javorkovej smrti jeho rodine kondolenčný list napísaný v mene ukrajinských farníkov v Černoviciach. V liste písala, že „na nášho drahého zosnulého otca nikdy nezabudneme vo svojich modlitbách“.

Podobne sa podarilo zachovať aj zopár čriepkov zo života Javorku v neľudských sovietskych gulagoch, v ktorých po zatknutí v júni 1945 až do prepustenia na jar 1955 strávil takmer celé desaťročie. Tieto spomienky svedčia nielen o obrovských fyzických útrapách, ale aj o heroickom zápase kňaza, ktorý ani v tých najhorších podmienkach neprestal byť tým, čo mu bolo bytostne najbližšie – misionárom kresťanskej lásky.

Nedávno blahorečený litovský biskup Teofilius Matulionis, ktorý väčšinu života strávil v sovietskych väzniciach a gulagoch a napokon bol otrávený, prežil s Javorkom posledné dni v gulagu v tábore Poťma v sovietskej Mordovskej republike. Na jeho odchod si spomína takto: „Dnes [16. 4. 1955] sme odprevadili otca Vendelína, vracia sa domov do Československa. Po prelátovi Pukisovi je to druhá bolestná strata: nebude sa s kým porozprávať, potešiť, vykonať svätú spoveď.“

Radšej pomalé mučeníctvo

V Rímskom archíve Spoločnosti Ježišovej sa nachádzajú listy adresované Rímskej kúrii v súvislosti s pobytom Javorku v sovietskych gulagoch. Dokazujú, že Javorka do posledného okamihu odolával tlaku sovietskeho komunistického režimu, ktorý prominentného pátra chcel zneužiť na verejné ohlasovanie sovietskej mierovej propagandy.

V tomto zmysle napísal vatikánsky chargé d’affaires apoštolskej nunciatúry v Bad Godesbergu Guido del Mestri 25. augusta 1955 kardinálovi Tisserantovi, sekretárovi Kongregácie pre východnú cirkev, list. V ňom sa zmieňuje o „pomalom mučeníctve, ktoré tento výnimočný rehoľník radšej podstúpil, než aby sa nechal zneužiť ako nástroj pseudopacifizmu ateistického komunizmu“.

Tvrdenie sa vzťahuje na informáciu poskytnutú od vracajúceho sa nemeckého vojnového zajatca Rudolfa Kraheho, ktorému Javorka 17. apríla 1955 daroval na pamiatku svoju fotografiu s textom: „In bonam memoriam Carissimo Rudolfo die eius onomastico P. Vendelino Javorka SJ“ (Na dobrú pamiatku drahému Rudolfovi v deň jeho menín).

Zadná strana fotky z tábora v Poťme s venovaním spoluväzňovi, ktorým bol nemecký vojnový zajatec Rudolf Krahe. Foto: súkromný archív Ing. Bohuša Kaliarika

Obálka kondolenčného listu, ktorý Maria Termena poslala po Javorkovej smrti jeho rodine v Žiline. Foto: súkromný archív Ing. Bohuša Kaliarika

Po návrate do Československa sa Javorka ocitol v hľadáčiku Štátnej bezpečnosti, ktorá ho obklopila skupinou agentov a udavačov. Príznačne sa to odohralo v čase obnoveného útoku komunistického režimu na „pozostatky ľudáctva“ a „slovenského fašizmu“, ktorého vyvrcholením boli politické procesy proti bývalým príslušníkom Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, počas ktorých boli vynesené aj tresty smrti.

Jedným z agentov nasadených na Javorku bol bývalý chovanec Russica, kňaz a lekár Rudolf Šesták, ktorý sa pod tlakom režimu a väzenia zlomil, oženil sa a zaviazal sa k spolupráci. Agent Šesták s krycím menom „Faktor“ mal udržiavať kontakty s Javorkom a podávať o ňom správy ŠtB. Tie sa ukladali do skupinového zväzku Krajskej správy ŠtB Košice s príznačným názvom „Rusicum“.

Režim však Javorkovi aj inak strpčoval život, počas domácej policajnej prehliadky mu zhabal vzácnu zbierku kníh v šiestich jazykoch. Bola to jedna z posledných rán statočného kňaza.

Vendelín Javorka zomrel 24. marca 1966 ako 83-ročný v Žiline v povesti svätca.