Ako fungujú filmové exercície Žiadne pukance a kola, namiesto toho meditácia, modlitba a ticho

Na filmové exercície som sa odhodlávala dlho. Mala som rôzne pochybnosti či obavy. Funguje to? Filmy a k tomu meditácie, modlitby, ticho, individuálne sprevádzanie, manuálna práca, všetko založené na ignaciánskych exercíciách.

Keď Ignác z Loyoly tvoril svoje prepracovné duchovné cvičenia, žiadne filmy ešte neexistovali, ale jezuiti dokázali neskôr tvorivo zapojiť filmy do svojich duchovných cvičení.

Išla som si to teda do Kolínskeho kláštora vyskúšať.

Samozrejme, niekomu sa môže zdať spojenie filmu a duchovných cvičení absurdné. Najmä ak k filmovému zážitku potrebuje pohár kokakoly, pukance či partiu kamošov.

Ale milovníci filmov vedia, že film môže priniesť silné duchovné impulzy. A nemusí to byť „náboženský“ film ani sfilmovaný biblický príbeh, dokonca jeho tvorca nemusí byť ani veriaci človek. Ale určite by to mal byť hlboký človek, ktorý aj sám sebe kladie tie najdôležitejšie otázky.

Takých hlbokých filmov nie je málo.

Paradoxne však niekedy môže k hlbokej meditácii či ku kontemplácii viesť aj naoko povrchný film, keď je v ňom zrazu niečo – nejaký motív, scéna, idea, dialóg –, čo diváka zasiahne.

Lebo toto nie je filmová prehliadka ani elitný filmový klub.

Možno aj vy dokážete povedať hneď z hlavy zopár filmov, ktoré boli pre vás dôležité. Niečo ste pri nich pochopili, niečo sa vám otvorilo, niečo vás zasiahlo.

Akurát je trochu problém, že keď vyjdete z kina, často aj skôr, než dobehnú titulky, niet času či možnosti viac si to, čo vás vo filme zasiahlo, prebrať a nejako to aj duchovne ukotviť či spracovať. Lebo buď hneď začíname s ostatnými hovoriť, aký ten film bol, alebo zapíname mobil, prezeráme správy alebo riešime, kedy nám ide najbližší spoj domov.

Tu je to inak. Film sa skončí, sedíte až do posledného titulku, môžete aj dlhšie – a potom je priestor na rozmýšľanie. Čím vás to zasiahlo, čo vám utkvelo v hlave, o čom treba popremýšľať či meditovať. 

Mali by ste si ho pred vnútorným zrakom premietnuť akoby ešte raz, alebo aspoň tie scény, ktoré vás vyrušili či oslovili. V pokynoch sa píše: „Ak vo mne nejaká scéna vyvolala bolesť, radosť, zlosť alebo útechu, uvedomím si tieto pocity a dovolím sám sebe, aby som ich naozaj prežil. Prežijem to do hĺbky a predložím ich Bohu.“

V Kolínskom kláštore už robia takéto filmové exercície roky, a tak majú overené, ako to robiť. Lebo toto nie je filmová prehliadka ani elitný filmový klub. Dôležité je prísne ticho, meditácia o filmoch aj individuálne rozhovory s kňazom či so psychoterapeutom.

Sprevádzať pri tomto type exercícií asi nemôžu ľudia, ktorí nemajú radi filmy alebo nemajú špeciálnu citlivosť na tento druh umenia. No tu to fungovalo veľmi dobre. Tie duchovné rozhovory boli veľmi dôležité. Asi nejeden z nás zistil, že možno nejde pri meditovaní o duchovných podnetoch z filmu správnou cestou, že existuje aj iná.

V tichu sa ozývalo iba chrúmanie, najmä pri hriankach to bolo až zábavné. 

Zvyčajne trvajú filmové exercície štyri dni, naša skupina sa stretla v stredu večer a končili sme v nedeľu poobede.

Najprv sme sa dozvedeli základné informácie a každý povedal pár slov o sebe. Ukázalo sa, že je tu minimálne polovica účastníkov, ktorí chodia na filmové exercície pravidelne a pre svoj duchovný život ich potrebujú. Pár ľudí priznalo, že sa nachádzajú v ťažšej životnej situácii, preto sú teraz tu.

V našej skupine bolo veľa psychológov, psychiatrov, lekárov či sociálnych pracovníkov. Hovorili o únave a preťaženosti a bolo na nich vidno, že prišli načerpať sily. 

Boli tu aj mladí ľudia, ktorí priznali, že prechádzajú ťažkým obdobím alebo časom hľadania. Ale nebol to elitný klub intelektuálov, bola tu aj pani, ktorá pracuje v čistiarni, technik, ekonóm, počítačový odborník, ale aj protestantský farár.

Keď sme sa predstavili a povedali o svojich očakávaniach, bolo vyhlásené prísne ticho, do ktorého sme sa teda ponorili, niektorí s úľavou, niektorí s rozpakmi.

Nie je jednoduché zvyknúť si pri prvej skúsenosti na to, že sa navzájom nezdravíte, že sa vyhýbate aj očnému kontaktu a ani v izbe so spolubývajúcou, s ktorou ste sa ledva stihli pri príchode zoznámiť, štyri dni neprehodíte slovo.

Zaujímavé to mohlo byť aj u manželských dvojíc, ktoré mali zrazu akoby tichú domácnosť.

V jedálni sme sa rozsadili tak, aby mal každý dostatok osobného priestoru aj počas jedla. V tichu sa ozývalo iba chrúmanie, najmä pri hriankach to bolo až zábavné. 

Bolo dôrazne odporučené vyhýbať sa mobilom (nie každému sa nám v tomto darilo alebo si to mohol dovoliť).

Asi najviac sme ticho porušovali pri umývaní riadu a čistení kuchyne, lebo tam sa to celkom v tichu nedalo. Ale keď človek položil otázku, napríklad kam uložiť varechy, cítil sa až previnilo.

Samozrejme, takéto mlčanie môže na niekoho pôsobiť liečivo a na iného to môže vplývať zle, na to tu bol psychoterapeut. 

Po filme bolo vhodné, aby sme si prechádzali film ešte vnútorným zrakom.

Nebudem zámerne hovoriť, aké filmy nám boli premietnuté. Niektoré sme videli aj dvakrát, s tým, že pri druhom pozeraní môžeme ešte vidieť veci inak. Nebolo to povinné, pokojne sme mohli nejaký film vynechať.

Dostali sme spísaný aj akýsi návod, ako na to, teda aby nešlo len o obyčajné pozeranie filmov, ale aby boli filmy integrované do exercičného procesu. „Môžu nám poslúžiť, ak sa pýtame na to, čo sme doteraz žili; keď chceme nejako nanovo orientovať svoj život; keď sa usilujeme o to, hlbšie sa ponoriť do tajomstiev evanjelia; ak stojíme pred dôležitým rozhodnutím a chceme, aby zodpovedalo nášmu kresťanskému presvedčeniu; ak sa celkom vážne pýtame, aké je naše povolanie, kde je vlastne naše miesto vo svete.“

Boli sme poučení, že všetky prvky, ktoré sú typické pre ignaciánske duchovné cvičenia, sú dôležité aj pri filmových exercíciách, akurát pri porovnaní s ostatnými typmi exercícií je slovný impulz vedúceho kurzu z väčšej časti nahradený filmom.

Dôležité bolo nechať sa v tichej meditácii deň po dni inšpirovať filmom, ktorý zachytáva niektoré zo základných napätí ľudskej existencie – kdesi medzi slobodou človeka a jeho určenosťou vzťahmi či prostredím, medzi vzdorom a prijatím skutočnosti.

Po filme bolo vhodné, aby sme si prechádzali film ešte vnútorným zrakom, zastavili sa pri niektorých scénach, vnorili sa do nich a spätne potom vyhodnotili čas strávený meditáciou. Ak má človek potrebu niečo z nej zachytiť písomne, má tak urobiť.

Pred každým filmom zaznelo od oboch sprevádzajúcich zopár slov. Nebolo to filmové poučenie, skôr nám bolo naznačené, prečo ideme pozerať práve tento film, čo je v ňom také, že by nás to mohlo osloviť. Určite nešlo o scenár, kameru, réžiu, filmové efekty či hercov.

Hneď v prvom filme, a to už na jeho začiatku, bola jedna krátka, v celkovom kontexte ani nie veľmi dôležitá scéna – a mnou prebehli zimomriavky. V jednej z postáv som videla seba aj celú svoju biedu, teda nie materiálnu, ale tú inú. Vtedy som si spomenula na pokyn, že možno nám v hlave utkvie z filmu len jedna scéna, záber, veta či slovo, zvyšok filmu už nie je dôležitý.

Takže mne stačila jedna krátka scéna, pár slov a bolo o čom meditovať aj sa o čom rozprávať s kňazom.

Väčšina ľudí nemala obavu predniesť svoj osobný žalm.

Kolínsky kláštor je v centre mesta, okolo neho sú frekventované cesty, teraz je jedna z nich úplne rozkopaná, ale vďaka rozľahlej a roky dômyselne budovanej záhrade sa toto miesto stalo meditačnou či kontemplatívnou oázou. 

Je v nej veľa zákutí, kde si človek môže sadnúť, kochať sa výhľadom, pozorovať rastlinky, stromy, kvety, vtáky, hmyz alebo sa ponoriť do svojich myšlienok. Viacerí si nosili do záhrady zápisníky a poctivo si do nich niečo písali.

Sväté omše pripomínali prvotných kresťanov. Sedí sa v kruhu na drevenej podlahe a prizvaní sú aj tí, ktorí patria do iných cirkví. A tak medzi nami sedel ako radový veriaci aj evanjelický farár. Kto nechcel, nemusel prísť, ale boli sme tu takmer všetci.

Bolo tu opäť vidno to, čo som už v Kolínskom kláštore zažila: chodievajú sem najmä ľudia, ktorí konvertovali v dospelom veku, mnohí v pražskej akademickej farnosti. Oni svoju vieru berú vážne, ale priznávajú, že po skončení vysokej školy často nenachádzajú pochopenie ani v rodine, ani v pracovnom prostredí. Práve v Kolínskom kláštore potom hľadajú akúsi podporu, aby to ustáli.

Na nedeľnej svätej omši bola príležitosť predniesť aj osobný žalm, boli sme vyzvaní, aby sme tomu skúsili dať prípadne aj poetickú podobu. Priznávam, čakala som, že sa odváži možno jeden, dvaja. Zaskočilo ma, koľko krásnych veršov tu zaznelo, väčšina ľudí nemala obavu predniesť svoj žalm a bola som aj zahanbená, že som to ani neskúsila.

Tesne pred odchodom bolo zrušené ticho a vtedy sa dalo nakrátko porozprávať. Aj sme si povedali, čo nám to dalo.

Väčšina ľudí sa po sledovaní filmov a meditovaní radostne vrhla na manuálnu prácu.

Prekvapila ma forenzná psychiatrička, ktorá pracuje s tými najťažšími prípadmi a ktorá bola pri príchode totálne unavená, roztržitá, ubitá. Akoby sa za tých pár dní konečne zhlboka nadýchla, jej tvár bola pokojnejšia a pred nami všetkými ďakovala za to, že je v takej ťažkej službe, a vyjadrila odhodlanie, že ju bude pokorne niesť ďalej.

Pritom so smiechom hovorila, že premietnuté filmy ju zväčša rozčuľovali, nemá rada ani ruské, ani východoázijské filmy – a tu ich musela pozerať. Zjavne jej to celé pomohlo.

Mladé dievča, ktoré na začiatku priznalo, že prechádza ťažkým obdobím, s nami nechodilo ani do spoločnej jedálne, dlhé hodiny sedelo samo v záhrade a čosi horúčkovito písalo do hrubého zápisníka. Všetci sme naň hľadeli s obavou, ale aj s láskou. V posledný deň dievčina povedala, že to bolo pre ňu dobrodružstvo. Zdalo sa, že v tom hrubom zápisníku má konečne vypísané všetky traumy. 

Mne bolo ľúto, že som nemohla byť tie štyri dni sústredená iba na filmy, na meditovanie či modlitbu. Musela som používať mobil častejšie, ako by som chcela, pretože moji blízki ma potrebovali. Cítila som v sebe aj sklamanie, aj hnev, aj bezradnosť, aj smútok, aj vzdor, všetko sa to vo mne bilo. Ale bol tu čas všetky tie pocity precítiť a uvidieť aj vo filme.

Liečivá bola kláštorná záhrada, možnosť sedieť v nej a pozorovať nádherne zakvitnuté orgovány, vistérie, pivónie, ruže a všelijaké kvety, ktorých názvy ani nepoznám. Pomáhala aj práca, ja som vďačne plela záhony aj umývala riad v kuchyni. Inokedy nezáživná práca ma tu veľmi bavila. Ale väčšina ľudí sa po sledovaní filmov a meditovaní radostne vrhla na manuálne práce v záhrade, lebo ora et labora.

Pri rozchode niektorí priznali, že sú vďační za túto skúsenosť, hoci by ju už pravdepodobne nechceli zažiť znova. Nemalá časť hovorila, že si to túži opäť zopakovať. Aj ja som sa už prihlásila na ďalšie filmové exercície.