Kráčame po lúke za obcou Toporec na severnom Spiši. Známy redemptorista Michal Zamkovský, ktorý žije v neďalekom kláštore v Podolínci, nás vedie na miesto, kde zažil svoje duchovné obrátenie. Mal vtedy 23 rokov, a hoci nebol žiadny grázel, jeho viera bola iba formálna. 

Pravidelne chodil behávať za rodnú dedinu, keď zrazu v jeden deň nastalo niečo zvláštne. 

„Bežal som, keď som odrazu zbadal svetlo, ktoré preniklo celú moju prítomnosť. Nemal som zjavenie, nevidel som Ježiša v celej jeho sláve, len som odrazu nadobudol úplnú istotu, že niekto je so mnou, že tu nie som sám. Toto svetlo preniklo všetky hlbiny môjho vnútra a dalo zmysel všetkému, čo bolo predtým, aj tomu, čo malo prísť potom,” spomína v úvode našej novej knihy

No kým sa z mladého konvertitu stal misionár milosrdenstva, za ktorého ho vo Svätom roku milosrdenstva vymenovala Svätá stolica, ubehli desiatky rokov. 

Keď si nekladiete zbytočné otázky

Michal Zamkovský v prvej časti knihy rozpráva príbeh svojho života. Spomína na otca, ktorý sa narodil v Amerike a neskôr si vzal za ženu Nemku z vedľajšej dediny. Na to, ako hrával počas vysokej školy v Bratislave futbal na profesionálnej úrovni. Vracia sa aj k prvým kontaktom s pátrom Augustínom Krajčíkom, cez ktorého spoznal rehoľou redemptoristov.  

Vzrušene opisuje momenty zloženia rehoľných sľubov:„,Tu si kľakni a toto prečítaj,´ povedal mi páter Jozef Bednárik, ktorý bol tajným predstaveným redemptoristov a oficiálne pôsobil ako diecézny kňaz v Prievidzi. Kľakol som si, prečítal som rehoľný sľub a to bolo všetko. Spravil mi ešte chlieb s čajom a išiel som domov.”

Keď sa po týchto slovách začudovane pozeráme na pátra Michala, len stroho dodá: „Prirovnal by som to k zaľúbenosti – ani vtedy si nekladiete zbytočné otázky.”

Aj kňazská vysviacka bola dramatická, na chate v Zakopanom ho v roku 1980 vysvätil kardinál Franciszek Macharski, ktorý bol nástupcom Karola Wojtyłu na arcibiskupskom stolci v Krakove. 

Mladý rehoľný kňaz Zamkovský civilne pracoval na oddelení investícií v skrutkárni v Starej Ľubovni. Celých 19 rokov, počas ktorých nikto netušil, že je tajným rehoľníkom a kňazom. V šoku ostali jeho kolegovia až po primíciách v januárii 1990.

Ako vyštudovaný architekt naprojektoval viacero domov v regióne, aj Rómom, ktorí mu za to doteraz ďakujú. 

Na ďalších stranách páter Michal rozpráva, ako sa dostal do kontaktu s hnutím Svetlo-Život, ako rozbiehal na Slovensku formačné stretnutia tohto hnutia, takzvané oázy. Po páde totalitného režimu začal pôsobiť v kláštore v Podolínci, kde sa pustil sa do obnovy duchovného diela. V tom ho však nový provinciál, len 32-ročný Róbert Bezák, poslal do Poľska – aby sa naučil robiť ľudové misie. 

V roku 1994 tak páter Michal Zamkovský obnovuje ľudové misie na našom území. Doteraz ich po celom Slovensku absolvoval okolo 250, mnohé aj v zahraničí. Ich cieľom je ohlasovať evanjelium na perifériách, tak ako to robil v 17. storočí aj zakladateľ redemptoristov svätý Alfonz Mária de Ligouri.

„Naše poslanie je robiť misie pre najviac opustených,“ hovorí nám páter Michal. Otázka však podľa neho znie – kto je v súčasnosti najviac opustený? „Dnes opustenosť nevidieť tak jasne ako kedysi. Alfonz ju videl na vidieku. U nás je skrytá a zasahuje skôr veľké mestá, sídliská, kde sú ľudia často stratení v anonymite. Opustení dnes bývajú aj mladí okolo tridsiatky. Mnohí zostávajú sami, neženia sa ani nevydávajú. Je tam veľa beznádeje, hlavne v srdciach dievčat,“ vraví o rok sedemdesiatročný kňaz. 

Každý kresťan má charizmy  

V knihe rozpráva aj o stave, v akom sú dnešné rodiny, čím sa trápia mladí, aké ťažkosti prežívajú kňazi. Hovorí tiež o úlohe žien v cirkvi a o pastorácii mužov – laikov. 

„Keď sa muži začnú spolu modliť, celé peklo sa bude triasť,“ tvrdí a dodáva, že v živote muža je dôležitý boj za vznešené ciele. „Tento rozmer sa však v súčasnosti vytráca. My už dnes v Európe nevieme ustrážiť ani svoje hranice, už nemáme o čo bojovať. Kedysi sa tu pritom bežne bojovalo, čo určite nebol ideál, ale muži mali aspoň za čo bojovať. Netvrdím, že majú prísť vojny alebo sa má začať strieľať, ale najhorší postoj je, keď muž o nič nebojuje, keď povie ,je mi to jedno´. Alebo ,to má na starosti žena´.“ 

Celú jednu kapitolu sme venovali rozhovoru o charizmách a charizmatikoch. Páter Michal je považovaný za jedného z lídrov charizmatickej obnovy na Slovensku, pritom o tejto téme rozpráva veľmi triezvo. Pri nahrávaní knihy musel zniesť celý rad ťažkých otázok a výhrad. Napríklad aj o tom, či chvály nie sú len o emóciách a davovej psychóze.  

„Samozrejme, len emócie sú málo. Ale nechoďme ani do druhého extrému, nebudujme vieru bez citov. Lebo potom v cirkvi vidíme okolo seba len mramorové sochy, je tam neskutočná vážnosť, dôležitosť, chýba akýkoľvek cit,“ reagoval skúsený rehoľník. 

Nezostali sme však len pri teoretizovaní. Páter Michal ozrejmuje, v čom spočívajú niektoré nadprirozdené dary Ducha Svätého. Napríklad dar jazykov, ktorými sa modlí niekedy aj on sám, dokonca pri šoférovaní. „Starostlivosť o starých a chorých je charizmou, darom služby. Hra na hudobné nástroje k oslave Boha je charizmou. Vedieť urobiť vkusnú kvetinovú výzdobu v kostole je charizmou. Aj trpezlivé vypočutie cudzích starostí a problémov, a koľko ich dnes len je, je charizmou.“ V tomto zmysle má podľa pátra Zamkovského každý kresťan charizmu. 

Jednou z najsilnejších pasáží knihy je nepochybne kapitola o spovedaní. Je výpravou do hlbín slovenskej duše, výpoveďou o našich nerestiach, problémoch, otázkach, ale aj o nádeji, ktorá vyplýva z Božieho milosrdenstva. 

Práve z tejto kapitoly vám ponúkame krátky úryvok. 

(…)

Existujú vyslovene mužské a ženské hriechy? 

Áno, sú. U ženy sa mnohé točí okolo citov a vzťahov. V ženských kolektívoch vznikajú rôzne žiarlivosti, ale tiež sklamania, nedostatky, ktoré žena pociťuje. Dnešná doba je „tlačidlová“ a veľmi zraňuje ženy. 

Žena je stavaná na budovanie vzťahov, ale dnes nemá čas venovať sa dostatočne deťom, nemá čas pre rodinu, je v neustálom zhone. To ju nutne veľmi zraňuje. 

A muži? 

Tí zase upadajú do závislostí, často tak riešia únik pred zodpovednosťou. Veľkým neduhom je u nás alkohol. Trpia tým celé rodiny. Ďalší veľký problém, a nielen Slovenska, je prejedanie. Vieme, že obezita má veľký vplyv na zdravie. 

Cítite, že sa Slováci prejedajú? 

Áno, za posledných dvadsať rokov badať zmenu. Keď sme chodili na misie kedysi, ľudia boli chudší. Robilo sa na poli, v záhradke a nebol taký dostatok ako dnes. Ľudia naozaj veľmi veľa jedia. Asi si tým kompenzujú nedostatok lásky, pochopenia, prijatia. Je to však zložitejší problém. Sú prípady, keď je za tým choroba, lieky alebo iný dôvod. 

Aj na misiách si musíme dávať pozor, lebo ináč by sme sa neskutočne prejedali. Stále nám núkajú: „A ešte si dajte.“ Pritom sú to vynikajúce jedlá, najlepšie zákusky, vínka. Zdá sa, že ľudia majú problém nájsť v tom všetkom mieru. V jedle, ale aj v internete, vo všetkom. 

Kde sa stratila miernosť? 

V minulosti bol jednoduchší život. Doma sme mali mäso možno raz za týždeň, chlieb sa napiekol na celý týždeň, dakedy bol trochu plesnivý, tak sa to oškrabalo. Dnes akoby si to niektorí chceli vynahradiť. Vtedy sme nemali, teraz máme. 

Potrebujeme sa učiť miere, čnosti striedmosti. Bojím sa, že aj nám kňazom to chýba. Pitie kávy, internet, jedlo... 

Čoho sa chytiť, aby sa nám v tom začalo viac dariť? 

Začína sa to výchovou v rodine. Nemusíš mať všetko, po čom túžiš. A potom je to o životnej disciplíne. Zaujímavé je, že mnohí športovci sa obracajú na vieru, pretože majú disciplínu. Vedia, že keď chcú čosi dosiahnuť, musia na sebe makať. 

Dajú sa pomenovať nejaké hriechy, ktoré sú často koreňom ďalších hriechov? Lebo niekedy možno stačí vytnúť koreň, aby obschli všetky konáre, ďalšie hriechy. 

Niekedy sa hovorilo, že treba na sebe pracovať a každý rok odstrániť jednu chybu. Je to myšlienka čiastočne pochádzajúca z východných náboženstiev, že svojou prácou dospejem k väčšej dokonalosti. 

Ja však vnímam kresťanstvo skôr v zmysle, čo Boh urobil pre nás. My budeme vždy zápasiť s hriechom. V hriechu ma počala moja mať, hovorí žalmista. Všetci sme zasiahnutí prvotným hriechom a nesieme v sebe sklony k hriechu. Viem, že potrebujem byť blízko Boha, aby ma pred hriechom chránil. Sám to nezvládnem. 

Narážate na nebezpečenstvo pýchy? 

Presne tak, prichádza zvlášť vtedy, keď sa nám začne trochu dariť. Aj mne povedia: „Michal, ako pekne kážete, videl som vás v televízii.“ A tak podobne. Čo mám však z toho, že sa budem kdesi vyťahovať? 

Potrebujeme zostať pokorne pri Bohu. Tomu ma vždy učil páter Mastiliak. Keď som prišiel za ním, hovoril mi: „Miško, modlíte sa ruženec?“ „Hej.“ „Držíte sa Panny Márie, to je dobre. Lebo ináč príde pýcha alebo niečo iné a úplne vás to odveje.“ Môžeme to často vidieť, keď sa niekto dostane vyššie k moci, odrazu ho akosi nespoznávame. Bojím sa, že aj v našich radoch. 

Prečo to tak málo ľudí ustojí? 

Moc je veľmi silné pokušenie. Pokušenie moci, peňazí a tela sú tri hlavné lákadlá, ktorými na nás diabol útočí. Častým hriechom je aj lenivosť. Mnísi tomu kedysi hovorili acedia, lenivosť, akási hriešna melanchólia. Nič ma nezaujíma, najradšej by som len spal, povaľoval sa, čo tam po iných, načo sa modliť, nič nemá význam. Toto je vážny hriech. 

Orava bohatne, ale pre vieru to má dôsledky 

Cestujete krížom-krážom po krajine, robíte misie od východného Slovenska až po Bratislavu. Sú nejaké hriechy typické pre tie-ktoré regióny? 

Rozdiel je v ponímaní samotnej viery, náboženstva. Východ, Orava, Gemer, každý kraj je v čomsi iný. Je rozdiel aj medzi vidiekom a mestami. Rozdiely existujú aj medzi kňazmi pôsobiacimi v odlišných regiónoch. 

Spiš poznáte asi najviac. Čo je charakteristické pre zbožnosť, prežívanie viery na Spiši? 

Spiš nesie v sebe rôzne historické rany, v tomto zmysle ide o trochu zvláštny región. Na Spiši cítiť čosi z minulosti, akési bremeno. Hoci sa to celkom tak nevníma, naozaj je tu čosi, čo nebolo vypovedané, vyriešené. Niektorí ľudia dodnes nesú pocity krivdy. Niektoré oblasti s rómskym etnikom majú v sebe aj nevraživosť, hnev. Ale ešte sa ako-tak držia. Veľmi záleží na miestnom kňazovi. Na Spiši cítiť prácu s mládežou, animátorské školy. No mladí sa zároveň vytrácajú, je ich trochu menej. 

Orava? 

Tá je jednoliatejšia. Bojím sa však, že v súčasnosti trochu bohatne. Tým, že tam ľudia žili veľmi jednoducho, tak vedia robiť až drieť. Chodia pracovať do zahraničia, ale vidno tiež veľa malých podnikateľov. 

Je problém v tom, že Oravci sa majú lepšie? 

Bohatnú, ale to so sebou nesie veľa nebezpečenstiev. Muži sú často vonku na robotách, niet času na rodiny. Aj mládež sa trochu stráca vo viere, objavujú sa drogy, zvlášť v Námestove. Potrebného je podľa mňa viac dozoru, sprevádzania. Kňazi sa snažia, no myslím si, že by sa dalo urobiť viac. 

Treba hlbšie premyslieť, ako chrániť Oravu, lebo v Námestove sa rodí najviac detí. Takže ešte stále má veľký potenciál. Na Orave sa však už rodí menej duchovných povolaní, čo tiež niečo signalizuje. 

(…)

Foto – Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo