Kríza rodiny je tu oveľa hlbšia než v Európe

Kríza rodiny je tu oveľa hlbšia než v Európe

Jozef Tóth v Aldane

Rozhovor s kňazom Jozefom Tóthom o saleziánskej misii v Aldane a o ruskej mentalite.

Keď padol komunizmus, medzi saleziánmi v bratislavskej Petržalke zažil obrovský záujem ľudí o kresťanstvo a rady na spovede, no jeho lákali misie a táto túžba ho zaviedla až na Sibír, kde pred 25 rokmi založil v Aldane saleziánsku misiu.

Slovenský kňaz Jozef Tóth v rozhovore pre Postoj hovorí o zrode tejto misie, o ruskej mentalite či špecifikách ich pastorácie.

Ako vznikla myšlienka vášho pôsobenia v Rusku?

Skupina spolubratov zo Šaštína sa dostala do kontaktu s františkánom Pavlom Bitautasom, farárom v Novosibirsku. Na základe ich korešpondencie sa otec Daniel Pravda rozhodol vycestovať do vtedajšieho Sovietskeho zväzu na taký viac-menej apoštolský prieskum. Precestoval viacero miest a skúmal možnosti pre misijné pôsobenie.

Čo zistil?

Prišiel úplne nadšený s tým, že ak teraz túto šancu ako misionári nevyužijeme, stratíme nevídanú príležitosť na evanjelizáciu. Aj ja som vnímal obrovský duchovný hlad tesne po rozpade ZSSR. Ľudia žili 70 rokov v ideológii, ktorá im zobrala Boha, preto tu bola silná potreba apoštolátu.

Zvlášť obdobie konca ZSSR tým bolo charakteristické, ľudia úplne stratili akýkoľvek životný cieľ, boli znechutení. Ostali apatickí, ich ideológia sa začala rúcať, nevedeli, čo ďalej, nemali žiadnu víziu.

Spomínate si na svoju prvú sibírsku výpravu?

Bolo to koncom roku 1991. Ešte sme išli naľahko, možno povedať, že na ďalší taký prieskum. Náš saleziánsky inšpektor vedel, že mám záujem o misie, tak ma poslal vycestovať s otcom Danielom, navštívili sme viacero miest ako Krasnojarsk, Tomsk, Novosibirsk.

Získali sme pred cestou nejaké kontakty na miestne farnosti, privítali nás. Určité zázemie tam už bolo vybudované, boli to veľké kultúrne mestá, cítili sme, že sa tam už začalo dobre pracovať a že sa ich spoločenstvá budú rozrastať, čo bola aj pravda. Ruský pán biskup nám potom povedal, že prichádzajú signály z Jakutie, mali tam záujem o vychovávateľov, kňazov. Podnet prišiel od dvoch učiteliek z mesta Aldan, ktoré boli už vtedy pokrstené katolíčky.

Mali ste vtedy už nejakú predstavu o Jakutii?

Priznám sa, že veľmi nie a pri pohľade na mapu sme ostali pomerne šokovaní. (Smiech.) Aldan je od Novosibirska vzdialený asi 5 000 kilometrov na severovýchod, určite to bolo prekvapenie pre nás. Pán biskup ho vtedy úsmevne označil za jakutské Švajčiarsko. Koncom októbra sme teda prileteli do Aldanu asi na dva týždne.

Dojmy ostali silné, ako prvé človek pocíti klímu. Neboli sme vtedy na to zvyknutí, pamätám si, že na letisku bolo tak -30° a dosť fúkalo, drkotal som sa ešte polhodinu. Stretli sme sa s učiteľkami, ktoré nás pozvali, i administratíva mesta nás prijala veľmi vrúcne. Prvýkrát som videl domorodcov. Tí žijú hlavne na dedinách v okolí Aldanu, samotné mesto je skôr ruské.

Spomínali ste, že učiteľky, ktoré vás pozvali, boli katolíčky, bola už v Aldane nejaká komunita? Akým spôsobom sa dostali k viere?

Komunita v Aldane nebola žiadna, dokonca asi ani v celej Jakutii nebola. Spôsob, akým sa dostali tieto ženy k viere, je pre mňa príkladom Božieho vedenia. Opisovali mi to, bolo to na ich služobnej ceste v Novosibirsku, išli okolo kostola, ktorý ich veľmi zaujal, vstúpili doň a chceli tam stráviť pár minút v tichu. Pocítili spontánnu veľkú túžbu spoznávať Ježiša, s prosbou o krst sa obrátili na miestneho farára.

Tým bol práve Pavol Bitautas, s ktorým si písali naši saleziáni. Pre neho to tiež nebolo jednoduché rozhodnutie, príprava na krst normálne neprebieha iba deň, tie ženy nepoznal, ich úmyslom však uveril a pokrstil ich.

Spätne si dnes uvedomujem, že to bol základ nášho už vyše 25-ročného pôsobenia tu v Jakutii (pozn. red. okrem Aldanu pôsobia saleziáni aj v hlavnom meste Jakutsk), počas ktorého sme pokrstili vyše 400 ľudí.

Po návšteve Aldanu ste si boli istý, že tu chcete zakladať farnosť?

Túžbu sme mali z viacerých príčin. Otec Daniel bol už skúseným misionárom, ja som pociťoval počas komunizmu tiež silné misionárske volanie. Duchovný hlad, ktorý tu bol a stále je, nás utvrdzoval v tom, že treba pomôcť. Nepochybovali sme o tom, že chceme sem prísť, no ja som sa trošku bál, či nám to predstavení umožnia.

Prečo by nemali?

Porevolučné časy na Slovensku boli veľmi živé. Vtedy som slúžil vo farnosti Povýšenia Svätého kríža na Daliborovom námestí v Petržalke. Bola to veľmi silná pastorácia. Počty detí v príprave na prvé sväte prijímanie sa približovali k tisícke. Pred slávnosťami, Vianocami či Veľkou nocou, nás spovedalo 8 až 10 kňazov celé dni. Petržalka mala vyše stotisíc obyvateľov a naozaj tá farnosť žila, kňazov tam bolo treba.

Viete, keď som bol v Aldane prvýkrát, ten nemal ani 20-tisíc obyvateľov, dym z teplární bol nad celým mestom, v podstate stále snežilo, vonku nebol nikto. Preto som sa obával, či nám predstavení schvália takúto misiu, keď sme doma mali tak veľa pastoračnej práce. Vracali sme sa však s nádejou na Slovensko a generálna rada v Ríme i rektor našej spoločnosti schválili našu misiu.

Akým spôsobom sa zakladá farnosť na Sibíri v začiatkoch 90. rokov?  

Mali sme polročnú prípravu v Žiline, tam sme sa učili jazyk, dejiny pravoslávia, kultúru. Myslím, že to bola dobrá príprava, no ten rozdiel v mentalite, kultúre a v neposlednom rade i klíme, je taký veľký, že človek nemá šancu prísť „pripravený“. (Smiech.) To je však v poriadku pri misiách, adaptácia trvá roky a človek sa učí ešte aj dnes.

Okrem mentálno-duchovnej pripravenosti som mal na mysli aj praktickú časť vášho príchodu. Brali ste so sebou veľa vecí, koľkí ste vlastne vycestovali?

Nakoniec sme išli traja, Daniel Pravda, Jurko Kyseľ a ja, všetko saleziáni. Vecí sme mali veľmi veľa, bolo toho na tony. Presné číslo ani nie je potrebné povedať, lebo misionár by mal cestovať naľahko, čo určite nebol náš prípad.

Malo to však i svoje opodstatnenie, ekonomicky bolo Rusko po páde ZSSR na úplnom dne. Videli sme to pri našej prvej návšteve Aldanu, v obchodoch nebolo nič, ľudia nedostávali výplaty, často sa platilo v naturáliách, bola tam obrovská bieda. Priniesli sme tony humanitárnej pomoci, ľudia si dodnes pamätajú, ako sme im pomohli. Sociálny rozmer našej misie bol veľmi silný.

Stále si neviem predstaviť, ako sa dajú tony humanitárnej pomoci dostať zo Slovenska na Sibír, to všetko začiatkom deväťdesiatych rokov.

Kamión sme doviezli na Ukrajinu, kde sme potom všetko naložili do nákladného polovojenského lietadla. Tým sme leteli päť dní dokopy s viacerými prestávkami. Poviem úprimne, že to bolo treba cez kontakty vybaviť. Vtedy máločo fungovalo normálne.

Dnes je to lepšie?

Určite áno. Miera korupcie je tu ešte stále veľká, úrady ani služby nefungujú vždy efektívne, človek musí byť trpezlivý. Posledné roky nám nepraje ani vízová politika, najmä čo sa týka dobrovoľníkov. Treba poukazovať na tieto problémy, no pred 20 rokmi ľudia nemali čo jesť a nedostávali pravidelne výplatu.

Z čoho žijú dnes ľudia v Aldane?

Najviac ľudí robí na ťažbe zlata. Aldanský región má obrovské bohatstvo, riečky v okolí Aldanu sú zlatonosné, peniaze však vo veľkej miere končia v Moskve. Tiež robia na ropovode, plynovode, železnici. Okrem toho podnikajú, je tu veľa obchodov, robia v službách alebo v školách, v zdravotníctve, tak ako aj u nás.

Sibír často chápeme ako synonymum zimy, ako vplýva klíma na vašu misiu?

Musíme vynaložiť veľa úsilia na údržbu našej fary. Kúrime drevom do kotla, na zimu potrebujeme vyše 160 kubíkov dreva. Minulú zimu napríklad napadli asi dva metre snehu, takže málokedy sa stáva, že by sme nemali čo robiť. Okrem roboty to ovplyvňuje aj plánovanie apoštolátu.

Tie tri mesiace leta sa vždy snažíme využiť naplno, prídu dobrovoľníci, máme tábory s deťmi, posledné roky majú školy veľký záujem o angličtinu. Chodíme na našu chatu do prírody, na splavy. Samozrejme, apoštolát prebieha celý rok, deti prichádzajú do oratória, omše slúžime každý deň, no práca s mládežou je v lete intenzívnejšia, koniec koncov aj kvôli prázdninám, takže tento model je dosť univerzálny.

Takže zimu máte deväť mesiacov?

Možno sedem alebo osem. Jar a jeseň sú veľmi rýchle, niektoré roky skoro nie sú.

Teplota?

December, január a február sú asi také najchladnejšie mesiace, tam môže klesnúť teplota až k mínus 40°.

Funguje pri takom mraze život v meste?

Tak ako každý iný deň. Ľudia sú na to zvyknutí, pri týchto teplotách ešte fungujú všetky obchody, banky, školy. Myslím, že deti nechodia do škôl od mínus 56°, to však v Aldane nebýva.

Netreba to podceňovať, všetci vedia, že sa treba poriadne obliecť a nevychádzať zbytočne von, ľudia tu väčšinou jazdia autami. Tie treba už pri týchto mrazoch nechať naštartované, ak nemáte vyhriatu garáž. Mrazy boli silnejšie v prvých rokoch nášho pôsobenia, globálne otepľovanie už cítiť aj tu. O chvíľku už tu bude celkom príjemne. (Smiech.)

Stalinský režim vyviezol do vyhnanstva na Sibír milióny ľudí, žijú ešte priami pamätníci aj v okolí Aldanu?

Žijú, ale nie je ich už veľa. Máme napríklad 90-ročnú farníčku Litovku, pani Danutu, ktorá bola šesť rokov v gulagu. Chytala ryby pri ústí Leny do Severného ľadového oceánu, bola tam spolu s mamou a sestrou, keď mala len 12 rokov.

Viackrát nám rozprávala o podmienkach, ktoré museli prežiť, ako im v zime primŕzali vlasy o dosky na posteli, ako jej pred očami umierali ľudia od hladu a mrazu. Denné prídely jedla boli absolútne nedostačujúce, no za ukradnutú rybu padali tvrdé tresty. Hovorila nám, ako ich pri živote držala viera, je našou farníčkou od začiatku nášho pôsobenia.

Predtým nemala možnosť pristúpiť k prijímaniu 50 rokov. Mimochodom, jej sestra má 92 rokov a žije v Kaunase, sú to neskutočne silní ľudia.

Vedia títo ľudia odpustiť?

Pani Danuta je jasný príklad jóbovského utrpenia, nezavineného a nezaslúženého, Boh jej pomohol odpustiť. Samozrejme, že ju to bolí, vie, že ten život mohol byť aj iný, krajší, ale ona napriek tomu vychádza ako víťaz, bez hnevu a slobodná. Hovorím však o vzácnom človeku, sú tu rôzne osudy, nie všetci odpustili.

Cítia krivdu aj ich potomkovia?

Dnes už tu žije možno tretia či dokonca štvrtá generácia ich potomkov. Mladí už necítia takú väzbu k svojim predkom, berú to ako históriu. Vedia asi, že ich prababka, pradedko boli v gulagu, ale neriešia to.

Poďme k vašim farníkom, ako sa dostali ku katolíckej viere?

Boli sme prvou cirkvou v Aldane. Dnes už tu sú aj protestanti i pravoslávni. Veľa ľudí sa k nám dostalo cez humanitárnu pomoc, ktorú sme poskytovali v časoch núdze, a cez svoje deti. Chodili k nám do oratória.

Niektorí mali proste záujem o duchovno a našli si k nám cestu, i keď veľa energie sme museli venovať osvete. Vysvetľovať, že aj my katolíci sme kresťania, že nie sme žiadna sekta ani agenti západu. Naši farníci sú veľmi rôznorodí, sú tu aj ľudia, ktorí sú pôvodom Ukrajinci, Litovci, Poliaci, mnohí majú kresťanské korene. Na dedinách zase žijú domorodci, Jakuti či Evenkovia, často potomkovia pastierov sobov.

Je pastorácia na dedinách iná ako v Aldane?

Rozdiel je dnes väčší ako pred 20 rokmi, to boli ľudia v núdzi všade. Aldan ako mesto dnes napreduje rýchlejšie, život sa tam mení, cítiť už materiálne zameranie ľudí. Preto v Aldane dnes treba lepšie plánovať pastoráciu, vymýšľať, ako sa priblížiť k ľuďom.

Na dedinách je to spontánnejšie, bezprostredné, omše tam slúžime v nedeľu v rodinách. Momentálne nemáme kapacitu na rozšírenie svojho pôsobenia, som tu ja a môj spolubrat Pavol Michalka.

Sú tam ľudia k vám otvorenejší?

Dedina, kde pôsobíme, sa volá Chatystyr a apoštolát tam je iný, ľudia tam nepoznajú kresťanstvo. Pred 25 rokmi som tam vysvetľoval na škole, čo sú to Vianoce a kto bol Ježiš Kristus. Majú vlastné náboženstvo, istú formu šamanizmu. Mentalita týchto ľudí je tiež iná ako tá ruská, žijú viac v spojení s prírodou, i keď technológie dorazili už i tam, no progres je pomalší.

Poznáte po toľkých rokoch pôsobenia ruskú dušu?

Rusi hovoria, že ruskú dušu nepozná ani Rus, ich duša je veľmi široká. Niečo na tom bude, preto by som nikdy nepovedal, že som ju spoznal, no o akom národe to môže človek presvedčivo tvrdiť? Možno som spoznal nejaké vzory správania a nadobudol i istú obozretnosť.

Rus totiž môže byť v jednom momente váš najlepší priateľ a potom sa vie zatnúť pre jednu nešťastne pochopenej vete. Nemôžeme byť však kvôli tomu prehnane opatrní, to by škodilo apoštolátu, treba byť vnímavý a ohľaduplný.

Majú Rusi záujem o duchovno?

Áno, majú, preto sme sem prišli. Duchovný hlad a bezmocnosť, ktorú sme videli po páde ZSSR, tu je stále, ľudia sa však dnes snažia nájsť šťastie a naplnenie aj v peniazoch. Voľnú ekonomiku si ešte neužili dlho, je to pre nich nové. Myslím, že v Európe sa už ľudia pomaly prejedajú toho materializmu, tuto to bude ešte dlho trvať, ale príde to.

S čím bojuje ruská spoločnosť dnes, alkoholizmus je asi taký stereotyp, platí to stále?

Platí to, ale tých problémov je oveľa viac. Proti alkoholizmu sa aspoň začalo niečo robiť, dnes sa alkohol predáva len v špecializovaných obchodoch s obmedzenými otváracími hodinami.

Nevyriešilo to určite problém, ale je to lepšie ako nič. Mladí tiež už nepijú tak nekultúrne ako kedysi, občas si dajú aj víno, pivo, a nielen vodku. Spomenúť sa dá všetko, korupcia, kriminalita... Základným problémom je však kríza rodiny, dosahuje tu úplne iné rozmery ako v Európe.

Krízu rodiny si pritom veľa ľudí spája so západným liberalizmom. Aké korene má na ďalekom východe?

Druhá svetová vojna bola asi spúšťačom tejto krízy, vymrela tam jedna celá generácia mužov. Veľa mužov odišlo do armády i počas studenej vojny, okrem toho aj dnes ich veľa nie je pri svojich rodinách, pretože musia dochádzať za robotou.

Vyrastá tu už možno štvrtá generácia bez otca, väčšinou vychovávajú deti mama s babkou. Chlapci, ktorí nevidia mužské vzory, sú často nezodpovední, nevedia sa obetovať pre svoju rodinu. Vznikol z toho ešte jeden fenomén, mladé ženy už niekedy rezignujú na hľadanie vhodného partnera. Chcú aspoň dieťa, to si zaobstarajú a žijú ďalej bez muža. Veľa detí ani nepozná svojho otca. Viesť mládež k zodpovednosti je pre nás veľkou výzvou.

Po 25 rokoch už jedna generácia detí prešla vaším vedením. Prijali kresťanské hodnoty, majú rodiny?

To je pravda, máme už v oratóriu deti našich odchovancov a bolí nás veľmi, že v mnohých prípadoch sa ani im nedarí žiť v manželstve a mať pekné vzťahy. Pomáhame im naďalej, ako vládzeme.

V čom je iná nová generácia mladých?

Človek si uvedomuje, že už nie je najmladší, pretože s každou novou generáciou má toho menej spoločné. Tá predtým ešte zažila i pozostatky komunizmu, boli sme si možno bližšie. Táto generácia je neustále na mobiloch, žijú už dosť virtuálne životy. Treba ich z toho občas vytrhnúť, ale na druhej strane, aj my potrebujeme spoznať ich svet.

Don Bosco hovoril, majte radi to, čo majú radi oni. Nové technológie nám dávajú i nové možnosti na hlásanie evanjelia, je to veľká výzva, ale asi pre mojich mladších spolubratov či dobrovoľníkov. (Smiech.) Inak si myslím, že sú podobní mladým u nás, majú veľkú túžbu cestovať a spoznávať svet.

Vašimi dobrovoľníkmi sú zrejme laici?

Väčšinou áno. Od vzniku ich tu bolo už vyše 120, niektorí tu boli roky, ale dnes je vízová politika veľmi komplikovaná, sme radi, keď prídu aspoň na leto. Sú pre nás obrovským darom, to množstvo roboty, manuálnej tak i pastoračnej, sa ani nedá vyčísliť. Okrem toho sú prínosom i pre nás spolubratov ako psychohygiena, vytvárajú dobrú atmosféru. Bez nich by táto misia prišla o veľa.

Laici majú pri apoštoláte veľkú hodnotu, pretože ľudia sú k nim otvorenejší. Kňazovi sa neotvoria tak rýchlo. Všetko, čo pre ľudí robíte z pozície kňaza, má nálepku toho, že vy by ste im mali pomáhať, lebo je to vaše poslanie. Keď prídu mladí zo Slovenska a strávia s nimi celé leto, núti ich to k zamysleniu a často aj k zmene svojich hodnôt.

Ako po štvrťstoročí vnímate príbeh aldanskej misie a jej budúcnosť?

Misie sú Božím dielom a my sme len nástrojmi. Misia funguje ako živý organizmus a vždy prechádza cez určité fázy vývoja. Pán Boh nám v ťažkých situáciách vždy dáva povzbudenie, ktoré nám dodáva sily. Prvé roky po našom príchode bol rast misie veľmi rýchly. Pôsobili sme na školách i v detskom domove, pribúdalo nám farníkov, po desiatich rokoch sa ten vývoj spomalil.

Prečo?

Má to viaceré príčiny, najmä vízová politika nám neuľahčuje situáciu, je tu veľká fluktuácia ľudí, nás aj farníkov. My sami sa na svoju prítomnosť pozeráme s nádejou, že je to v prvom rade Božie dielo. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo