Ako sa v tom vyznať Je sobáš v kostole medzi dvoma pokrstenými platný, ak sa jeden z nich považuje za ateistu?

Do redakčnej pošty nám prišiel email od čitateľky, ktorá kladie viaceré otázky súvisiace s manželstvom z pohľadu Katolíckej cirkvi. Odpovedá kňaz a cirkevný sudca Radoslav Šaškovič.

„Pri uzatváraní cirkevného (sviatostného) manželstva na niektorých farských úradoch je/bolo postačujúce, ak sú obaja snúbenci pokrstení, nič iné sa nevyžaduje, stačia krstné listy a potvrdenie o absolvovaní predmanželskej prípravy. Ak žiadajú o cirkevný sobáš pokrstení snúbenci, jedna stránka však deklaruje, že je ateista, nemá katolícku výchovu a neprijala ďalšie iniciačné sviatosti, potrebujú na uzavretie sviatostného manželstva povolenie/dišpenz?“

Moja ďalšia otázka sa týka sviatostného manželstva praktizujúceho katolíka s pokrsteným, ktorý je ateista. Po krátkom čase sa ateista rozvedie. Po rozvode sa nesnaží o katolícku výchovu detí, dokonca bráni druhému rodičovi, veriacemu, aby deti vychovával v kresťanskom duchu. Dá sa veriť, že pokrstený ateista myslel svoj manželský sľub vážne? 

Podľa civilného zákona o rodine ,Rodičia majú právo vychovávať deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením a povinnosť zabezpečiť rodine pokojné a bezpečné prostredie. Rodičovské práva a povinnosti patria obom rodičom‘.

Veriaci snúbenec, pre ktorého neprichádzal do úvahy iný sobáš ako v kostole, v dobrej viere predpokladal, že súhlasom s cirkevným sobášom pokrstený ateista svoj manželský sľub berie vážne. Ako sa teda v tom vyznať? Môže byť takéto manželstvo z cirkevného hľadiska platné?“

Poďme si to rozpliesť krok po kroku.

Kedy je manželstvo sviatosťou?

Kódex kánonického práva hovorí, že medzi pokrstenými nemôže existovať platný manželský zväzok, ktorý by nebol zároveň sviatosťou (kán. 1055 § 2 CIC).

Ak teda žiadajú o cirkevný sobáš pokrstení snúbenci a ak si navzájom dávajú platný manželský súhlas, tak ich manželstvo je zo svojej povahy sviatosťou.

Sviatosť nezávisí od toho, či snúbenci prijali ďalšie iniciačné sviatosti, chodia do kostola, majú výhrady k viere alebo sa subjektívne označujú ako „ateisti“. Od toho závisí ovocie sviatosti, nie jej existencia.

Kto je katolík?

Podľa kán. 11 CIC kánonické právo zaväzuje tých, ktorí boli pokrstení v Katolíckej cirkvi alebo do nej formálnym úkonom prijatí a majú dostatočné užívanie rozumu.

Kán. 96 CIC hovorí, že krstom je človek začlenený do Kristovej Cirkvi a stáva sa v nej osobou s príslušnými právami a povinnosťami.

Z toho pre nás plynie, že osoba pokrstená v Katolíckej cirkvi je aj vtedy katolík, keď nebola vo viere vychovávaná, neprijala ďalšie sviatosti, subjektívne sa označuje ako „ateista“ alebo „neveriaci“.

Kedy sú potrebné dišpenzy alebo povolenia na sobáš?

Tu treba rozlíšiť tri situácie:

a) Disparita kultu (katolík – nepokrstený)

Ak je jeden snúbenec katolík (t. j. pokrstený v Katolíckej cirkvi alebo do nej prijatý) a druhý nie je vôbec pokrstený, existuje prekážka disparity kultu (kán. 1086 § 1 CIC). Na uzavretie takéhoto manželstva kánonickou formou je potrebný dišpenz – bez neho by bolo neplatné. 

b) Zmiešané náboženstvo (katolík – pokrstený nekatolík)

Ak je jeden katolík a druhý je pokrstený nekatolík (napr. pravoslávny, evanjelik), ide o zmiešané manželstvo. Kán. 1124 CIC hovorí, že takéto manželstvo sa nesmie sláviť bez výslovného dovolenia kompetentnej autority. 

Tu nejde o dišpenz od prekážky, ale o povolenie na slávenie manželstva. 

c) Dvaja katolíci – aj keď jeden je „ateista“

Ak sú obaja pokrstení katolíci, nejde ani o disparitu kultu (obaja sú pokrstení), ani o zmiešané manželstvo (obaja katolíci, aj keď jeden vieru nežije).

Nie je potrebný dišpenz ani povolenie, pretože právne nejde ani o jedno, ani o druhé.

A čo birmovanie a chýbajúce iniciačné sviatosti?

Kán. 1065 § 1 CIC hovorí: katolíci, ktorí ešte neprijali sviatosť birmovania, majú ju prijať pred uzavretím manželstva, ak sa tak dá bez ťažkosti.

To znamená, že sviatosť birmovania sa veľmi odporúča, ale jej neprijatie nie je prekážkou platnosti manželstva.

Kán. 1065 § 2 CIC naliehavo povzbudzuje, aby snúbenci pred sobášom pristúpili k sviatosti zmierenia a k Eucharistii; to sú podmienky plodného prijatia sviatosti, nie jej existencie.

Skutočnosť, že niekto nemá birmovku, nepristupuje k Eucharistii a doma nezažil katolícku výchovu, nezakladá potrebu dišpenzu. Zakladá však vážne pastoračné otázniky, ktorým sa treba postaviť tvárou v tvár pri príprave.

Kódex nehovorí v súvislosti s uzavretím manželstva o podmienke tzv. výchovy vo viere. Takýto kánonický status môže jestvovať v partikulárnom či vo zvykovom práve a môžu byť k nemu pridané podmienky stanovené v kán. 1125 CIC. 

Môže ísť o formálne zavrhnutie viery?

Kán. 1071 § 4 CIC spomína prípady, keď kňaz nesmie bez povolenia miestneho ordinára asistovať pri sobáši osoby, ktorá všeobecne známym spôsobom zavrhla katolícku vieru.

Toto povolenie je možné udeliť len pri splnení podmienok, ktoré vymenúva kán. 1125 CIC. Tie je potrebné splniť aj pri udelení dišpenzu, resp. povolenia miešaného manželstva. 

Na formálne zavrhnutie viery nestačí, že niekto iba v súkromí povie „ja už neverím“, ale v podstate jeho stav nie je verejne známy.

Ak však notoricky vystupuje proti viere, verejne deklaruje, že z Cirkvi „vystúpil“, sám sa dlhodobo definuje ako „nekatolík“, môže ísť o tento prípad.

Je ateizmus prekážkou platnosti manželstva? 

Cirkev nepodmieňuje platnosť manželstva vyznaním viery ani preskúšaním z katechizmu.

Kán. 1096 CIC vyžaduje minimálnu znalosť, že manželstvo je trvalé spoločenstvo muža a ženy, zamerané prirodzene na plodenie a výchovu potomstva; táto minimálna znalosť sa po puberte predpokladá. 

Kán. 1101 § 2 CIC upozorňuje, že ak niekto pozitívnym úkonom vôle vylučuje samo manželstvo alebo niektorý jeho podstatný prvok, alebo vlastnosť, uzatvára ho neplatne.

Inak povedané: prekážkou nie je kvalita viery snúbenca, ale kvalita jeho manželského sľubu, teda neochota uzavrieť kánonické manželstvo so všetkými jeho kvalitami.

Je skrachované manželstvo neplatné? 

Proces skúmania platnosti manželstva vychádza zo zásady, ktorú kódex formuluje v kán. 1060 CIC takto: Manželstvo požíva priazeň práva; preto v prípade pochybnosti treba stáť za platnosťou manželstva, kým sa nepreukáže opak.

Platnosť manželstva sa posudzuje v momente vyslovenia súhlasu, neskoršie správanie môže byť indíciou, že už vtedy bol súhlas nekvalitný, ale nie je to automatické spätné vymazanie manželstva.

Kán. 1057 pripomína, že manželstvo vzniká manželským súhlasom, ktorý je aktom vôle, ktorým sa muž a žena navzájom odovzdávajú a prijímajú; tento súhlas musí byť vonkajšie prejavený legitímnymi znakmi.

Teda z toho, že sa niekto po pár rokoch rozvedie a bráni deťom vo viere, ešte automaticky nevyplýva, že jeho manželský sľub bol neplatný. Je to silný varovný signál, ale nie dôkaz nulity. 

Cirkev a manželstvoAko Katolícka cirkev menila pohľad na manželstvo

Radoslav Šaškovič

Ako vychovávať deti?

Čitateľka cituje civilný zákon, podľa ktorého obaja rodičia majú právo vychovávať deti v zhode so svojím náboženským a filozofickým presvedčením a povinnosť zabezpečiť pokojné a bezpečné prostredie. 

Kán. 1136 CIC hovorí, že rodičia majú povinnosť a súčasne právo starať sa podľa svojich možností o fyzickú, spoločenskú, kultúrnu, morálnu a náboženskú výchovu svojich detí. 

Pri zmiešaných manželstvách kán. 1125 výslovne žiada, aby katolícka strana sľúbila, že urobí všetko, čo je v jej moci, aby boli deti pokrstené a vychované v Katolíckej cirkvi a aby druhá strana bola o týchto záväzkoch informovaná ešte pred sobášom.

Ak teda „pokrstený ateista“ pri príprave súhlasil s tým, že nebude brániť katolíckej výchove detí, a vedel, že katolík musí robiť, čo môže, pre katolícku výchovu, a po rozvode začal aktívne brániť náboženskej výchove, porušuje prirodzené právo druhého rodiča a môže vážne hrešiť proti právam detí na duchovné dobro.

To však stále nie je dôkaz, že už v momente súhlasu manželstvo simuloval.

Môže to znamenať, že sa medzičasom radikalizoval, že v ňom začali po rokoch pracovať zranenia, hnev, ideológia, alebo aj to, že už v momente sobáša nechcel deti vychovávané vo viere, ale to je niečo, čo sa dá niekedy, ale nie vždy dokázať.

Dá sa veriť, že to myslel vážne?

Nevidíme do srdca človeka. Vidíme len správanie, počujeme slová, vnímame indície.

Cirkev povzbudzuje veriacich, aby boli pri výbere manžela veľmi triezvi, najmä ak ide o človeka, ktorý viere nerozumie, odmieta ju alebo sa jej vysmieva.

Azda aj preto kánonické právo pozná dišpenzy a povolenia sobáša, ktoré možno vnímať aj ako upozornenia na takúto triezvosť a zodpovednosť.

A čo ten, kto veril, že to ten druhý berie vážne?

Veriaci katolík, ktorý nechcel iný sobáš ako cirkevný, predpokladal, že tým, že druhý súhlasí s cirkevným sobášom, berie sľub vážne.

Z ľudského hľadiska to bol rozumný predpoklad. 

Kán. 1101 § 1 CIC ho dáva priamo do legislatívy. Ľudovo povedané: keď niekto stojí pri oltári, odpovedá na otázky, vyslovuje sľub, podpisuje zápisnicu, máme právo predpokladať, že to myslí vážne.

Čo Cirkev naozaj chce?

V úvode naša čitateľka spomína podmienky sobáša z farskej vývesky. Z formálneho hľadiska je to naozaj minimum, ktoré predpokladá kódex. Aj jej skúsenosť svedčí o tom, že nestačí predpoklad či formálne splnenie vonkajších náležitostí.

Dokumenty Cirkvi hovoria o potrebe vzdialenej, blízkej a bezprostrednej prípravy na manželstvo, ktorá prebieha prakticky od detstva. Katechézy tesne pred sobášom nestačia.

Dokument Katechumenátne itineráre pre manželský život (2022) pridáva novú paradigmu: príprava na manželstvo má mať charakter katechumenátu, teda procesu formácie, nie „kurzu s pečiatkou“.

Rada KBS pre rodinu už dokončila a predstavila novú metodiku kurzov prípravy na manželstvo, ktorá smeruje k dlhšej a ucelenejšej forme, aby vznikol reálny ročný plán takejto prípravy na manželstvo.

Ak niekde stále funguje mentalita „krstné listy, tri stretnutia a hotovo“, nie je to zločin proti kánonickému právu, ale je to pastoračne pod normou toho, čo Cirkev ponúka a očakáva.

V rámci prípravy na manželstvo je potrebný veľmi otvorený rozhovor o tom, či neveriaci snúbenec vôbec prijíma základný obsah manželského záväzku: nerozlučiteľnosť, vernosť, otvorenosť životu; a tiež či nemá vnútri pevné nastavenie proti výchove detí vo viere.

Ak by sa toto pri serióznej predmanželskej príprave odhalilo, je vhodné zvážiť odklad kánonického sobáša, v krajnom prípade azda aj navrhnúť jeho zrušenie.

Čo bude zaujímať cirkevný súd? 

V prípade, ktorý opisuje naša čitateľka, by cirkevný súd kládol stránkam a svedkom takéto otázky: 

Čo si „pokrstený ateista“ myslel o deťoch a viere pri sobáši? 

Hovoril pred sobášom, že nikdy nedovolí, aby boli deti pokrstené?

Bolo počas predmanželskej prípravy jasne povedané, že katolík sa (písomne) zaväzuje usilovať sa o výchovu detí vo viere?

Vedel o tom neveriaci snúbenec a nejako na to reagoval?

Hovoril od začiatku, že deti budú vychovávané bez viery?

Ak by sa dokázalo, že už v čase sobáša mal „pokrstený ateista“ vnútri pevné rozhodnutie typu: „Papiere na cirkevný sobáš síce podpíšem, ale v skutočnosti nikdy nepripustím, aby boli deti vychovávané vo viere,“ a len odohral divadlo, aby vyhovel katolíkovi, môže to byť dôvod na vážnu pochybnosť o platnosti súhlasu.

Čo si z toho môžeme vziať?

Pokrstený ateista môže platne uzavrieť sviatostné manželstvo, ak chce reálne kánonické manželstvo tak, ako ho definuje Cirkev.

Porušenie manželského sľubu je vždy hriech a nespravodlivosť – ale nie vždy dôkaz jeho neplatnosti. Niekedy odhaľuje, čo bolo v človeku od začiatku; inokedy je výsledkom pomsty, hnevu či zranenia.

Práve preto Cirkev dnes povzbudzuje na dlhšiu, serióznejšiu prípravu na manželstvo. Ročný plán prípravy, ktorý sa dnes predkladá, je snaha, aby sa podobným situáciám mohlo predísť, aby sa aj zásadné rozdiely vo viere a výchove detí odhalili ešte pred sobášom.